Želmíra Švehlová sa narodila 6. mája 1880 v Lazoch pod Makytou ako dcéra evanjelického farára Fraňa Švehlu. V rokoch 1906-1910 študovala na Umeleckej škole spolku umelkýň v Berlíne. Ďalších 5 rokov študovala portrétnu maľbu na Dámskej akadémii výtvarných umení v Mníchove. Vo svojej rodnej obci sa stala organistkou a učiteľkou, hoci sa vyučovalo len 6 mesiacov v roku. Neskôr si doplnila kvalifikáciu v učiteľskom ústave v Bratislave a v rokoch 1919-1931 učila kreslenie na meštianskej škole v Martine. V Lazoch pod Makytou sa venovala vo voľnom čase zbieraniu a zapisovaniu ľudových piesní Púchovskej doliny. Absolvovala aj niekoľko študijných ciest v zahraničí, navštívila napr. Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Anglicko, Holandsko a Škandináviu. Vzdelávaním v zahraničí v oblasti maľby sa stala prvou významnou slovenskou maliarkou, ktorá bola odborne školená. Pôsobila tiež ako maliarka v slobodnom povolaní. V rokoch 1918-1943 bola aktívna v ženskom hnutí, pričom v období rokov 1920-1946 bola podpredsedníčkou spolku Živena. Jej prvá výstava sa konala v roku 1918 v Hodoníne. Po vzniku Česko-Slovenska vystavovala viackrát v Martine, Bratislava i Košiciach. Tvorba Želmíry Duchajovej – Švehlovej je charakteristická prevahou lyrických plenérov (maľovanie vo voľnej prírode priamo pred krajinným motívom), žánrovými portrétmi, krajinkami a zátišiami. Jej manželom bol štátny notár Matúš Duchaj. Zomrela 15. mája 1955 v Martine, kde je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne.
Želmíra Duchajová-Švehlová na Dámskej akademii v Dachau pri Berlíne, 1913
O jej maľbe „v lese“ (olej na plátne 35 x 23 cm), ktorá sa vydražila za 2 987 €, napísala Aukčná sieň SOGA: „V lese“ je typické dielo vrcholného obdobia tvorby Ž. Duchajovej – Švehlovej. Jej príklon k škvrnovitému svetelnému maliarstvu bol zbavený akejkoľvek literárnej príťaže, pre náš impresionizmus takého typického, trudnomyseľného ozvláštňovania. To je v súvislostiach užšieho „slovenského“ prúdu nášho maliarstva svetla absolútna výnimka. Duchajovej otvorené maliarske pôžitkárstvo, vychutnávanie čisto optických predností námetu ju nielen dištancovali od problematiky nostalgických nálad prelomu storočí, ale predznamenali aj viditeľný štýlový posun. Mäkké útvary farebných škvŕn už neboli obvyklou vibrujúcou, mihotajúcou sa súčasťou svetelnej kompozície, ale nadobudli kvality samostatnej stavebnej zložky architektúry obrazu. Stali sa prostriedkom navýsosť výtvarnej štylizácie, a niekedy aj ťažko posúdiť či vedomej alebo vynútenej deformácie figúry a priestoru jej obrazovej existencie. Sústredenosť na autonómne, čisto maliarske problémy tak Duchajovú už odkázalo do problematiky postimpresionizmu (fauvizmu). Je treba skutočne ľutovať, že maliarkino rané dielo zostalo len zľahka načrtnutým, počtom prác neveľkým, torzom jej oprávnených umeleckých ambícií. A navyše aj už asi nevyriešiteľným kunsthistorickým problémom (Duchajová svoje diela až na výnimky nedatovala a dnes je už nemožné korektne rekonštruovať vývinové radenie jej torzovito dochovanej ranej maľby).
V lese
Pri káve
Lazan
Štúdia dievčenskej hlavy
Horský potok
Na lúke
Náhrobný kameň manželov Duchajových na Národnom cintoríne v Martine
Pozvánka na Duchajovej jablonku (25.-26. mája 2019)
Spracoval: P. Makyna