Okresy Púchov a Považská Bystrica vstúpili do povojnového politicko-spoločenského ľudovodemokratického zriadenia obnovenej Československej republiky (ČSR) s novými výzvami a úlohami. V rokoch 1945 – 1948 sa ich občania museli vyrovnať s mnohými celoštátnymi, no zároveň regionálne špecifickými, zmenami vo viacerých oblastiach verejného života. Rok 1947, ktorého okrúhle výročie si počas celého roka 2017 pripomíname, nebol výnimkou. Odhliadnuc od dvoch azda najznámejších československých aspektov historického diania spred sedemdesiatich rokov ‒ nevýslovne suchého leta v hospodárstve a kriticky turbulentnej jesene na slovenskej politickej scéne, je možné sledovať i iné, viac či menej pertraktované politické aj nepolitické témy. Ich spoločným menovateľom bolo, že z pozície svojho všeobecného kontextu ovplyvňovali atmosféru života (nielen) v nami sledovaných okresných zriadeniach.
Pre Komunistickú stranu Slovenska (KSS) znamenali výsledky volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia (ÚNZ) 26. mája 1946 nečakaný neúspech. Víťazmi v českých krajinách a rovnako tak aj v celkovom celorepublikovom meradle sa síce stali komunisti, no v slovenskej časti štátu si víťazstvo pripísala Demokratická strana (DS). DS predstavovala na Slovensku stredný politický prúd. Združovala neľavicové politické názory a bola vlastne mladou stranou. Jej potenciálna voličská základňa bola iná než tá, ktorá inklinovala ku KSS. Roľnícke, malomeštiacke, živnostnícke a remeselnícke vrstvy, ako aj veľká časť inteligencie v DS videli stranu, ktorá stelesňovala ich sociálne potreby i politické predstavy. Základné body volebného programu demokratov totiž pozostávali zo zdôrazňovania kresťanskej viery, ochrany demokracie, osobnej slobody a z akceptovania súkromného vlastníctva. Zahraničná politika demokratov počítala s odvážnou ideou, keď videla ČSR v pozícii „mostu“ medzi ZSSR a USA. Postupný nárast skúseností, stabilizovanie vlastných priorít a členského zázemia DS však museli vyzrieť. Týkalo sa to predovšetkým samotného procesu utvárania regionálnych straníckych organizácií strany. Kým sa v priebehu októbra 1945 doformoval proces vzniku oblastných sekretariátov, vykonávala DS svoju organizačnú a propagačnú činnosť vďaka tzv. expozitúram. Vyššie uvedených oblastných úradovní bolo na jeseň 1945 celkom šesť. Každá z nich prevzala právomoci svojej „expozitúrnej“ predchodkyne. Okres Púchov patril spolu s okresmi Považská Bystrica, Žilina, Čadca, Kysucké Nové Mesto a Veľká Bytča do pôsobnosti žilinskej expozitúry DS. Išlo o bunku spravujúcu severozápadné Slovensko so sídlom v Žiline. Na čele stál jej hlavný tajomník Jaroslav Vyškovský.
Povojnový predvolebný plagát DS
DS spočiatku stála na podpore slovenských evanjelikov. V predposledný marcový deň roka 1946 sa to však zmenilo. Podpísaním tzv. aprílovej dohody DS otvorila svoje štruktúry aj katolíkom. Umožňujúc im väčšinové postavenie vo vlastných radoch si získala ďalších potenciálnych voličov. Rozdiel medzi DS a radikálnejšou KSS bol citeľný. Evidentné to bolo najmä na pozadí vzťahu strany k vidieckemu obyvateľstvu. Ten zabezpečil DS takmer dve tretiny poslancov v miestnych národných výboroch (MNV). Slovenská krajina bola totiž prevažne rurálna a celkové zastúpenie 52% roľníkov organizovaných v DS, sa stalo jedným z tromfov demokratov. V KSS ich bolo len 12,4%. V tejto súvislosti nemožno, pre lepšie pochopenie všeobecného kontextu súperiacich strán, v krátkosti nespomenúť problematiku pozemkovej reformy na Slovensku. V rokoch 1945 – 1950 mal tento pôdny prerozdeľovací proces tri etapy. Hneď počas tej prvej, bezprostredne po prechode frontu na (najskôr východnom, neskôr už celom) Slovensku, sa objavili dve len veľmi ťažko zlučiteľné predstavy o jej smerovaní. Problémom ale bolo, že pôdy bolo málo. Spory na seba nenechali dlho čakať. Komu, kedy a ako prideliť pôdu, to boli veľmi nahlas rezonujúce otázky. Zaujímali de facto každého. Kým KSS v tejto atmosfére demagogicky opakovala nech maximálny počet poľnohospodárov čím skôr dostane aspoň malý kúsok pôdy, tak DS mala záujem na tom aby všetko prebiehalo postupne, pokojne a aby sa v prvom rade rozdávala už opustená a nie neraz ešte len veľmi zložito Nemcom, Maďarom a vojnovým kolaborantom konfiškovaná pôda. V prideľovaní malých parciel za každú cenu demokrati nevideli žiadny hlbší zmysel. Postupom času navyše upozorňovali aj na to, že trieštenie pôdnej držby a jej následné pripisovanie novým majiteľom v malom množstve nepredstavuje nič iné, než len prípravu na budúcu nútenú kolektivizáciu. Prorocký tón neľavičiarov z DS, sa komunistom nepozdával. Netrvalo dlho a KSS začala DS obviňovať z toho, že chce brzdiť priebeh celej pozemkovej reformy. Operovala tým, že DS neskrývane obraňuje Nemcov, Maďarov a dokonca aj exponentov zaniknutého ľudáckeho režimu. Komunisti mali čiastočne pravdu v tom, že v štruktúrach DS skutočne pôsobilo niekoľko bývalých členov HSĽS a tí sa konfiškačných zásahov do radov svojho majetku obávali, no na druhej strane treba objektívne priznať, že veľa ľudákov (napríklad z Hlinkovej gardy ‒ HG) vstúpilo po máji 1945 aj do KSS. Postoje DS však aj napriek narastajúcej kritike zostali nemenné. Strana nechcela aby každý bezzemok dostal do rúk hocijaký výmer pôdy, ale jej prioritou v pozemkovej politike bolo podporovať vznik silných gazdovstiev.
Okres Považská Bystrica kvôli hornatosti svojho územia nikdy nepatril medzi výrazne roľnícke bašty spomedzi všetkých regiónov Slovenska. Podobne na tom bol (a prakticky i dodnes je) aj okres Púchov. Úspech DS v oblasti Považia v prvých relatívne slobodných povojnových voľbách pravdepodobne súvisel skôr s tradíciou politického katolicizmu. Nemalú úlohu rovnako zohrala aj nemennosť voličského zázemia zakázanej HSĽS v tomto regióne. Na tradičný katolicizmus orientovaní voliči stavili na DS. Verili, že po aprílovej dohode sa práve demokrati stali zárukou konzervatívneho politického smerovania. DS kvôli tomu volili i bývalí ľudácki voliči, ktorí by zrejme inak museli využiť biele lístky a nevoliť nikoho. Náboženské pozadie voľby z tohto dôvodu nakoniec na Považí prevýšilo prvok (v tomto regióne rozšíreného a s KSS sympatizujúceho) robotníctva. Katolícky zmýšľajúca časť občianstva v prípade okresu Považská Bystrica navyše nezabudla ani na likvidáciu viacerých náboženských spolkov. Ich činnosť bola v roku 1945 pričinením komunistov zastavená. Komunistická politická činnosť sa aj na základe už spomenutých dôvodov začala v nasledujúcom povolebnom období zameriavať na vyvolávanie rozkolov. V januári 1947 bola táto úloha premietnutá aj do oficiálnej politiky Komunistickej strany Československa (KSČ). To zákonite podnietilo i konanie KSS na Slovensku a v jeho okresoch. Opustenie koncepcie, podľa ktorej komunisti v ČSR (a tým pádom i na Slovensku) pôvodne chceli k moci smerovať v spolupráci s neľavicovými stranami, znamenalo polarizáciu politickej scény. Išlo o snahu vytvoriť také podmienky, ktoré by ľavicovému táboru v najbližších voľbách už bezpečne zaručili väčšinu priazne voliaceho národa na celom území republiky. V susediacich okresoch Považská Bystrica a Púchov sa komunisti takisto nehodlali zmieriť s volebnými výsledkami. Okrem permanentnej kritiky stagnujúcej činnosti ľudového súdnictva využívali aj proces s bývalým prezidentom Slovenskej republiky Jozefom Tisom. Prípad, ktorý hlavne v prvej polovici roku 1947 do značnej miery interesoval celú spoločnosť Slovenska, sa stal jednou z príležitostí na polarizáciu politických názorov. Gradovať mali postupne – v reakcií na odvíjajúce sa pozadie procesného priebehu a jeho výsledkov. Regionálna reflexia väzenia a súdenia J. Tisa sa však začala prejavovať už v roku 1946.
Jozef Tiso pred Národným súdom v Bratislave
Najvýraznejšia udalosť, týkajúca sa vyjadrovania názorov na celý súd, vošla do považskobystrických miestnych dejín 29. januára 1946. KSS ešte pred voľbami zariadila, že jej nominant a zároveň i predseda Okresného národného výboru (ONV) v Považskej Bystrici František Paliatka využil svoju právomoc a v rámci snahy o predchádzanie verejným prejavom, ktoré by mohli vyznieť v Tisov prospech, zvolal do kina Napred manifestáciu. Za odsúdenie J. Tisa sa presadzoval ako hlavný rečník a príhovor zakončil zvolaním: „Smrť Tisovi!“. Dobové dokumenty však zachovali aj reakciu jedného z prítomných ‒ občana Jána Štrbáka. Ten predsedovi ONV Paliatkovi oponoval. „Kríže nám berú, nech žije Jozef Tiso!“ V sále sa ozval búrlivý potlesk obecenstva. Krajinský súd v Trenčíne následne Jána Štrbáka odsúdil na dva mesiace väzenia. Pritom Štrbák poukazoval predovšetkým na rušenie spolkov katolíckeho zamerania v okrese. Uvedená situácia dokazuje, že postava J. Tisa bola v okrese Považská Bystrica obľúbená. Súviselo to s historickým katolícko-ľudáckym zázemím tohto regiónu. Na základe takto orientovaných sympatií sa môže okresné víťazstvo DS vo voľbách do ÚNZ 26. mája 1946 javiť aj ako snaha občanov o zvolenie takej politickej strany, ktorá bude nahliadať na súdenie bývalého prezidenta miernejšie. V marci 1947 sa v situačnej správe z MNV v Považskej Bystrici niečo podobné i uvádza. „V meste Považská Bystrica v dôsledku Tisovho procesu bolo pozorovať, že bývalí príslušníci HSĽS až otvorene sa stavali za jeho nevinu, zjavili sa nápisy na chodníkoch – Osloboďte nám Tisu, a iné“. Rovnaký postoj sa 28. februára 1947 vyskytol aj v hlásení MNV z obce Veľká Udiča, v ktorom bol konštatovaný nesúhlas s väzením Dr. J. Tisa. Politické pozadie, živené podobnými „kauzami“ dostalo príležitosť stať sa stredobodom pozornosti. Platí to aj pre okres Púchov. Hoci ešte na začiatku apríla 1947 mohli v rámci podávania mesačných situačných správ čelní predstavitelia ONV konštatovať v optimistickom duchu, že „bezpečnostné pomery okresu sú dobré, ľud má zamestnanie a práca sa otvára v pôdohospodárstve aj stavebníctve“, tak napriek tomu museli spomenúť aj prípady spoločenského rozčarovania nad blížiacim sa rozsudkom voči Tisovi. „Po stránke politickej prichádza hlásenie prípadu oproti Jánovi Žiačikovi, železničnému zriadencovi z Púchova, ktorý verejne obhajoval a sa zastával súdeného Dr. J. Tisu. Tiež páchateľov písania protištátnych nápisov v Púchove podarilo sa zaistiť v osobe Jána Johanídesa, Jána Hulmenčíka a Jozefa Šalamona“. Povereníctvo pre veci vnútorné, vykonávajúce na území Slovenska správnu agendu čoraz viac v závislosti od celorepublikového Ministerstva vnútra, dostávalo obdobné situačné referáty relatívne často. Vo svojom obsahu ozrejmovali špecifický regionálny politický, bezpečnostný, sociálny či hospodársky kontext jednotlivých okresných zriadení, dirigovaných ONV stojacimi nad MNV a živo spolupracujúcimi s povojnovo vznikajúcimi zložkami Národnej bezpečnosti (NB). Z jednotlivých dielikov týchto hlásení tak vzniká napríklad aj pre rok 1947 veľmi pestrá a bohatá mozaika „dejín každodennosti“.
Pohľad na mesto Púchov v roku 1947
Pouličné nápisy nespokojnosti, objavujúce sa nielen v považskobystrickom, ale ako bolo vyššie naznačené aj v púchovskom, okrese slúžili okresným odbočkám KSS na to, aby za ich pôvodcu považovala DS. Jej členovia boli obviňovaní z kolaborovania s už porazenou ľudáckou politikou. V žalúdku komunistom ležala aj predvolebná aprílová dohoda DS z 30. marca 1946, ktorá napriek tomu, že nebola dohodou s ľudákmi, ale ak tak dohodou o hlasy bývalých voličov niekdajšej „štátostrany slovakštátu“ (t. j. HSĽS), pôsobila ako jeden z najpichľavejších nástrojov k obviňovaniu DS. Je však nesporne pravdou, že ešte v apríli 1947, teda počas kulminovania Tisovho politického procesu, napríklad aj považskobystrická okresná odbočka DS verila v udelenie milosti pre jeho osobu. KSS, naopak, naďalej trvala na treste smrti. Išlo o ďalší názorový rozchod. Prítomný a viditeľný bol i na úrovni okresných a miestnych straníckych odbočiek. KSS začala niektorými okresnými funkcionármi DS doslova pohŕdať. Ľavičiari v okrese Považská Bystrica preto odmietli aj spoločné oslavy 1. mája 1947. Ich priebeh tak kvôli nízkej účasti apatického obyvateľstva vyznel rozpačito. V tom čase bol však už exprezidentov osud naplnený. Dňa 15. apríla 1947 sa Národný súd uzniesol na udelení trestu smrti pre J. Tisa. Následná žiadosť o milosť bola na pôde vlády ČSR zamietnutá. Podľa nariadení č. 33/1945 a č. 57/1946 Zbierky nariadení Slovenskej národnej rady (Zb. nar. SNR), bol trest smrti vykonaný po 48 hodinách od vynesenia rozsudku ‒ v Bratislave 18. apríla 1947. Atmosféru sklamania, šíriacu sa vo väčšine verejnosti, najlepšie zachytávajú nasledujúce vety z považskobystrickej okresnej situačnej správy za máj 1947. „Po vykonaní rozsudku nad Tisom niektorí príslušníci pravičiarskych strán fašistického razenia boli zdeprimovaní“.; resp. „V noci z 31. mája 1947 na 1. júna 1947 bol pri RVHP v Považskej Bystrici na elektrickom vedení vyvesený propagandistický plagát s textom: Sláva budúcej slobodnej Slovenskej republike“. V okrese Púchov bolo po Tisovej poprave takisto pomerne rušno. Májová situačná správa predsedu ONV, spoločne s tajomníkom ONV, ktorá vyšla 3. júna 1947 zdôraznila vedomosť o narastajúcom rozkole v spoločnosti. „Podzemie zv. krížikárske počúva Dr. Ďurčanského a šíri fantastické správy o vojne, prevrate, nastolení samostatného Slovenského štátu […] Tiež pestujú protičeskú propagandu, čo bolo vidieť pri prechode cirkusu Berousek, kde na niekoľko okresoch boli rozhodené tie isté protičeské letáčky. Je isté, že sú buňky, ktoré pracujú na rozleptaní poriadku a budovania ČSR. Vzhľadom na to, že dôverníci nechcú byť vyzradení ako svedkovia, nedá sa priamo oproti vinníkom zakročiť“.
Jarmok na námestí v Považskej Bystrici v roku 1947
Napriek všetkému sa následne situácia mierne stabilizovala. Za mesiac jún 1947 boli v situačných správach okresu Považská Bystrica i Púchov politické pomery prezentované ako uspokojivé. V júli však už MNV mesta Považská Bystrica triezvo a celkom otvorene zhodnotil vnútorné napätie. „Príslušníci politických strán navzájom sa nenávidia a osočujú sa“. Koleso dejín sa opäť roztočilo. V okrese Púchov sa pre zmenu v mesačnom reporte odzrkadľovali aj snahy o odborné spravovanie verejnej moci v súlade s panujúcou ľudovodemokratickej atmosférou. Týkalo sa to tak členov ONV ako aj NB. „Odporúča sa, aby velitelia NB boli pokiaľ možno členovia Odboja, ktorí by mali záujem, aby ich rajón bol štátotvorný a nie rozvratnícky. Aj z vedúcich miest, na čelo okresov, načim postaviť ľudí zaslúžilých, ktorí majú kladný vzťah k ČSR“. Etablujúce sa pravidlá povojnového spoločensko-politického usporiadania nebolo ľahké udržať v mantineloch všeobecnej spokojnosti. Týkalo sa to aj početnej skupiny účastníkov Slovenského národného povstania (SNP). Považskobystrická Okresná organizácia Sväzu slovenských partizánov (OOSSP) na čele s Pavlom Šimom, sa zasadzovala o prísne bezpečnostné opatrenia v duchu komunistickej predstavy silného a rozhodného odporu voči akokoľvek rozvratne pôsobiacim skupinám. Celoslovenský SSP vznikol 21. júla 1945 a bystrická OOSSP bola jeho regionálnou bunkou. SSP predstavoval zoskupenie presadzujúce záujmy účastníkov partizánskeho odboja ‒ napr. zastúpenie v bezpečnostnej a štátnej správe, zisk pôdy, zisk národných správcovstiev. Organizácia mala politicky najbližšie ku KSS. Od leta 1947 bola dokonca takmer úplne v jej područí. V okrese Púchov sa odbojári rovnako dožadovali väčšieho spoločenského uznania a materiálneho zabezpečenia. Spolu s ostatnými spoluobčanmi podnecovali personálnu očistu v úradníckych a hospodárskych kruhoch. Na ich oprávnené požiadavky vedenie okresu promptne reagovalo. Následkom toho sa dozvedáme, že „Prevádzanie odstránenia exponentov bývalého režimu z vedúcich miest je veľmi kvitované všetkými občanmi, ktorí pracovali za vybudovanie ČSR. Tiež odbojové složky s vďačnosťou kvitujú túto čistku, lebo bolo badať, že sa členom odbojových složiek robilo všetko napriek a ich veci sa zbytočne preťahovali“. Do popredia sa čoraz viac dostávali záležitosti povojnového ocenenia a prednostného spoločenského „narábania“ s účastníkmi SNP týkajúce sa veľmi známeho zákona č. 255/1946 o zásluhách členov odboja a o ich výhodách. V okrese Púchov si tak najvyššie vedenie dávalo pozor na to aby „bolo dôsledne prevádzané prednostné právo podľa zákona 255/46 Sb. z. a aby vydanie osvedčení netrvalo snáď roky a tým naši členovia odboja by nedosiahli ničoho“. Z hľadiska povojnového chaosu sa nemožno čudovať, že dejiny v púchovskom i považskobystrickom okrese boli svedkami nejedného prípadu o úmyselnom zneužití statusu odbojára alebo o početných neoprávnených nárokovaniach si predostretých a zákonom zaknihovaných sociálnych výhod. V celej šírke vydávania predmetných „certifikátov“ išlo o veľmi chúlostivý proces preverovania povstaleckých zásluh. O veľkom význame tejto partizánskej priority po roku 1945 svedčí aj znova a znova tú istú záležitosť riešiaca veta: „Odporúča sa, aby na kompetentných miestach bolo zakročené k urýchlenému vydávaniu osvedčení, bez ktorých členovia odboja sú sdržovaní v svojich nárokoch pri verejných službách aj živnostenskom podnikaní“, ktorá sa opakovala periodicky celú jeseň 1947.
V roku 1947 bola v Púchove dobudovaná budova známa ako „Rožák“ (pohľad z dnešnej ulice 1. mája, vtedy Ul. Červenej armády)
Augustové oslavy tretieho výročia SNP sa v Považskej Bystrici niesli v rovnakom duchu občianskeho nezáujmu ako tie prvomájové. Za zdroj tohto neúspechu KSS opäť považovala DS. V celoštátnom kontexte sa rozpad DS (ktorý mal byť podľa predstáv KSČ a KSS logickým vyústením Tisovej popravy) neuskutočnil. So zánikom DS kalkuloval aj Sväz slovenských partizánov (SSP). Vedúci činitelia KSČ a KSS sa totiž pôvodne domnievali, že pokiaľ bude J. Tiso po smrti, povedie to k postupnému rozpadu jednoty DS súvisiacej s konfesionálnou príslušnosťou jej katolíckeho krídla. Docielené bolo však aspoň to, že ich najsilnejšia opozičná strana, ktorou DS v tomto období nepochybne bola, sa ocitala v čoraz defenzívnejšom postavení. Dejiny ukázali, že DS v tomto čase vstupovala do svojho najhoršieho a najnepríjemnejšieho obdobia, hoci dnes je už známe, že tie úplne najkrušnejšie chvíle ju mali čakať až o pár týždňov neskôr ‒ na jeseň 1947. Ovzdušie druhej polovice roka 1947 ale nezamestnávala len situácia navôkol mocenského boja a všeobecných polemík o pozadí procesu s Jozefom Tisom, a bývalými ministrami vnútra a zahraničných vecí Slovenského štátu ‒ Alexandrom Machom a Ferdinandom Ďurčanským. Vo viacerých okresoch Slovenska sa totiž začali šíriť aj informácie o prítomnosti hrozby ozbrojených skupín známych ako banderovci. Treba poznamenať, že na východné Slovensko prenikli už v roku 1945, no na západnom a južnom Slovensku sa ich prítomnosť prejavila až neskôr. Svedčia o tom najmä správy a hlásenia z rôznych okresov o ich výskyte, rovnako ako aj výpovede občanov, ktorí s nimi prišli do kontaktu. Uvedené materiály prechádzajú rokmi 1946 – 1948 naprieč celým slovenským územím. Išlo napríklad o okresy Bánovce, Komárno, Nitra, Nové Zámky, Levice, Topoľčany, Námestovo, Zlaté Moravce, Bytča, Čadca, Kysucké Nové Mesto, Trstená. Púchovské ani považskobystrické okresné zriadenie nebolo výnimkou. V prípade oboch okresov kulminovala aktivita pohybu banderovcov v druhej polovici roka 1947. Prítomnosť banderovcov na Slovensku v roku 1947 súvisela s rozhodnutím poľskej vlády, ktorá sa snažila zlikvidovať banderovské hnutie vo svojom štáte. V lete 1947 bola uskutočnená deportácia ukrajinskej zložky obyvateľstva z juhovýchodnej oblasti Poľska. Banderovci tak stratili zásobovaciu podporu. Viaceré skupiny sa následne museli pokúsiť prejsť cez územie ČSR do americkej okupačnej zóny v Rakúsku a v Nemecku. V dôsledku toho, sa opäť zvýšil aj ich výskyt v okresoch Slovenska. Išlo najmä o skupiny Burlak, Brodič a Hromenko. Keďže propagandistické vstupy na územie východného Slovenska (nazývané „rejdy“) uskutočnili banderovci už v rokoch 1945 a 1946, tak v roku 1947 v rozmedzí mesiacov jún až november už len nekonfliktne a v čo najväčšej tichosti prechádzali na západ.
Ďalší z agitačných plagátov DS z tohto obdobia
Banderovci nemali v úmysle lúpiť a vraždiť. Ich cieľom bolo dostať sa do Rakúska a Bavorska a odtiaľ ďalej na západ. Prezentovali sa ako odporcovia ZSSR. Boli prevažne príslušníkmi ukrajinskej národnosti a grécko-katolíckeho vierovyznania. Išlo o príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá vznikla v roku 1942 na území západnej Ukrajiny a stala sa partizánskou armádou bojujúcou proti Nemecku a ZSSR za ukrajinskú nezávislosť. V tomto úsilí pokračovala aj po vojne. Potraviny na území ČSR si banderovci zaobstarávali nákupom za česko-slovenské koruny, poľské zloté alebo za špeciálne potvrdenky. V rámci svojho prechodu slovenským vnútrozemím šírili aj správy o blížiacom sa novom svetovom konflikte. Vyskytli sa dokonca prípady, keď rozširovali i svoje vlastné propagandistické letáky. Vysvetľovali v nich za čo bojujú a kto sú. Pre komunistov bol boj proti členom UPA príležitosťou na ďalšie vyzdvihnutie svojich zásluh. Stavali sa medzi prvých do procesu kladenia odporu v otázkach možného šírenia akejkoľvek revizionistickej a reakčnej politiky. Vedenie DS si bolo vedomé, že spájanie ich strany s podporovaním radikálnych protisovietskych skupín banderovcov, ktoré im po prehratých voľbách 1946 prisudzovala KSS, neprospieva zložitej politickej ani hospodárskej atmosfére roku 1947. Svojich funkcionárov preto pred akýmkoľvek kontaktom s banderovcami vystríhalo. Na základe súrnej vyhlášky Povereníctva pre veci vnútorné, obsahujúcej mimoriadne opatrenia a výzvy k oznamovaniu prítomnosti skupín banderovcov v okresoch, konala aj tunajšia verejnosť na Strednom Považí zoskupená okolo Púchova a Považskej Bystrice. Na ONV v Považskej Bystrici si uvedenú vyhlášku prečítali 30. júla 1947. Predseda úradu Jozef Pakan (nominant DS) následne v okrese ustanovil striktné bezpečnostné opatrenia: zatváracia hodina hostinských zariadení bola stanovená na 21. hodinu večernú, zakázané bolo poľovníctvo aj táborenie v lesoch. Do úvahy taktiež rovnako nepripadalo ani zakladanie ohňa a v obciach boli posilnené strážne služby. Úrad MNV v obci Prečín (blízko Považskej Bystrice) možno i preto ešte 7. augusta 1947 mohol konštatovať, že „[…] doteraz v obciach tunajšieho obvodu sa nevyskytli Benderovci“. Hlásenie zo 4. septembra 1947 z ďalšej neďalekej obce Sádočné, však už obsahuje aj zmienku o banderovcoch, ktorí si vraj slušne zadovážili nákup potravín v tamojšom obchode. Podobné hlásenie poskytol aj ONV v Púchove. Na V. oddiel Povereníctva pre veci vnútorné do Bratislavy odoslal 2. augusta 1947 júlovú mesačnú správu. Vo veci výskytu a pohybu banderovcov, sa jej svedectvo opieralo o vyjadrenia ľudí z lazov púchovského okresu. Tí referovali, že banderovci si našli cestu na Moravu pozostávajúcu aj z úseku trasy Lazy pod Makytou-Čertov. Nikomu vraj neurobili škody a o možnostiach svojho ďalšieho napredovania v regióne sa vraj informovali na KSS. O tomto súvekom tvrdení však možno pochybovať. Filozofia banderovského hnutia s komunistickým svetonázorom a ľavicovou geopolitikou zásadne nekorešpondovala. Nič to však nezmenilo na výsledku, že aj v púchovskom okresnom obvode išlo o pomerne nerušený a neinvazívny „banderovský výskyt“. Zapadal do kontextu povojnového pôsobenia príslušníkov UPA v strednej Európe. „Podľa šetrenia boli to Ukrajinci. Po horeoznačenej skupine údajne 7 mužov, viac sa Benderovci nezjavili“.
Príslušníci UPA alebo tzv. banderovci, ktorí boli na Slovensku známy najmä brutálnymi vraždami
O všeobecnom spoločenskom rozpoložení ale napriek tomu výstižne hovoria ďalšie riadky už citovanej správy z pera činovníkov ONV Púchov: „Fantázia ľudu v tomto tiež pracuje a vidí všade Benderovce“. Obavy z nových krvavých stretov po ukončení zdĺhavej 2. svetovej vojny v lokálnej verejnosti rezonovali. Najmä v súvislosti s už beztak nepríliš pohodlnou životnou situáciou, týkajúcou sa nedostatku často základných foriem obživy či iných nevyhnutností. Okrem iného, napríklad o zdravotníckych zamestnancoch a dezinfekčných prostriedkoch nemohlo byť v prvých mesiacoch v niektorých oblastiach ani reči. Riešiť tieto problémy nebolo jednoduché. V tejto súvislosti nezaškodí zmieniť sa aj o zaujímavom konštatovaní z trošku iného súdka verejného života. Ide o nemalú kritiku jedného z pomerne tradičných negatív zdravotného rozmeru obyvateľstva povojnových dní v okrese Považská Bystrica. „Alkoholizmus je v tunajšom okrese veľmi rozšírený a preto by bolo bezpodmienečne potrebné zakázať silných alkoholických nápojov a povoliť len k používaniu víno a pivo. Bezpodmienečne je potrebné skončiť stavbu vodovodu v Považskej Bystrici, lebo v Považskej Bystrici vyskytujú sa stále sporadické prípady týfu. Bezpodmienečne je potrebná stavba štátnej nemocnice v Považskej Bystrici a síce na južnom svahu vrchu, vedľa židovského cintorína. Tam by bola nemocnica v blízkosti stanice a prostred mesta. Potrebné je chirurgické oddelenie, pôrodnícke oddelenie a infekčné oddelenie asi pre 150-200 osôb“. Rovnaké sťažnosti, avšak v oveľa kritickejšom duchu, na neprimeraný výskyt nevhodnej úlohy alkoholu medzi pospolitým ľudom, sú badateľné aj v slovách zaznamenaných na pôde ONV v Púchove. Z dobového hľadiska relatívne odvážne a nadčasové výzvy k zakročeniu voči zábavným zariadeniam a ich zákazníkom vyzerá akoby ani nevniklo pred siedmymi dekádami. „Javí sa nový nežiadúci zjav. Pitie. Nikdy nebolo toľko opitých ako teraz. Zábavy na zábavy. Snáď by sa mal tento vážny zjav hlbšie skúmať z národohospodárskeho hľadiska a previesť obmedzenie na celom Slovensku. Není možné, aby za poctivo zarobené peniaze mohol niekto celé noci flámovať po baroch ‒ jedná sa o šmelinárov a preto razie po baroch a nočných lokáloch by zaistili mnoho rozvratníkov nášho hospodárskeho života. Pokračovať spravodlivo, nestranne, bez ohľadu na politickú príslušnosť alebo vierovyznanie“. Uvedené vety ale príliš veľký ohlas nenašli. Boj akýchkoľvek úradov s alkoholizmom, sa totiž odjakživa ukazoval ako výrazne nerovný súboj. Dovetok z rovnakého zdroja o tom, že „Ďalej odporúča sa sledovať ľudí exponovaných bývalým režimom, ktorí ani dnes sa nevedia prispôsobiť a zapojiť do budovateľskej práce“ už v tom období patril k absolútnej klasike, ktorou končilo ťažisko referátov púchovského ONV. A to aj napriek tomu, že „Utíchla agitácia a s tým spojené nemožné výklady a štvanice. Ďurčanského ohlas tiež zanikol, takže hladina začína byť kľudnejšia“.
Dňa 21. augusta OOSSP, v pozícii odbojovej zložky, napriek tomu podal na ONV v Považskej Bystrici zoznam až 914 majetkovo poškodených osôb okresu a jednu naliehavú žiadosť. Apelovala na prevedenie bezpečnostných právomocí do zväzovej kompetencie. Malo tým byť umožnené, aby sa do čela aktivít za očistu okresu, v ktorom sa objavili väčšie či menšie skupiny banderovcov, mohli postaviť partizáni. Rada ONV však jednoznačné povolenie k tejto aktivite nevydala. Jej rozhodnutie takmer určite súviselo najmä s obavami z eventuálnych problémov, ktoré by ozbrojenie partizánov podporujúcich KSS mohlo priniesť. Povereníctvo pre veci vnútorné nakoniec 3. novembra dostalo situačnú správu považskobystrického okresu za október 1947, ktorá (zdá sa) uviedla neprehľadnú a zveličovanú situáciu na pravú mieru. „Od nikoho som sa nedozvedel, že by v októbri prešli benderovci cez územie mesta Pov. Bystrice alebo okresu Považská Bystrica. Osobná a majetková bezpečnosť v podstate neboli narušené“. Obyvateľstvo si vydýchlo, hoci v susednom okrese Púchov, sa jedna tragická udalosť, nakoniec predsa len odohrala. 10. októbra 1947 padli v nasadení dvaja partizáni. Je však neisté či naozaj išlo o boj s banderovcami. Paradoxným tak zostáva spokojné októbrové konštatovanie, že „Benderovské skupiny sa objavujú ojedinele na zapadlých čiastkách okresu a dosiaľ sa nepokúsili o spáchanie väčšieho trestného činu. […] Obmedzenia vydané ONV v súvislosti prítomnosti Benderovcov v okrese majú význam pre úplný kľud, lebo robotníctvo nemá čas na nočné pijatiky“. Keďže však na danej situačnej správe figuruje dátum 2. október 1947 je evidentné, že išlo o hodnotenie septembra a nie októbra uvedeného roka. O inkriminovanej prestrelke sa tak pôda Povereníctva pre veci vnútorné dozvedela až v správe z 3. novembra 1947. „Na Benderovcov sú tu nasadení partizáni, z ktorých 10.10.1947 pri prestrelke 2 padli. Benderovcov sa im dosiaľ nepodarilo zlikvidovať. Iných akcií, ktoré by porušovali bezpečnosť v okrese nebolo“. Jediným prípadom násilia v považskobystrickom okrese (v zdanlivej súvislosti s banderovcami) preto zostala prestrelka, ku ktorej došlo 12. októbra 1947 medzi hliadkou NB z Marikovej a istým Jozefom Sidorom. Incident sa odohral vo večerných hodinách v katastri obce Klieština. Po Sidorovom zaistení, sa však ukázalo, že je to v skutočnosti „iba“ vojenský dezertér, ktorý sa za príslušníka banderovskej skupiny vydával neprávom. Jeseň roku 1947 tak (nielen) okresom na Považí pomaličky prinášala, už oveľa intenzívnejšie sa vyznačujúci aspekt spoločensko-politickej situácie daného obdobia ‒ sústredený nátlak KSS a SSP na jeho demokratické sily. Išlo o predzvesť horúcej jesennej politickej krízy na Slovensku a mrazivých celoštátnych zmien februára 1948. Ale to už je celkom iný príbeh, ktorý si zaslúži samostatný priestor.
O autorovi textu:
Mgr. Juraj Jankech, PhD. (*1989, Považská Bystrica) Absolvent odboru História na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na ktorej v rokoch 2013 – 2016 pôsobil ako interný doktorand. Objektom jeho záujmu sú svetové dejiny druhej polovice 19. a 20. storočia a povojnové dejiny Slovenska s užším zameraním na regionálnu históriu Horného i Stredného Považia, resp. na osudy slovenskej židovskej menšiny v období rokov 1945 – 1948. Je autorom viacerých štúdií a odborných článkov publikovaných v domácich i zahraničných vedeckých publikáciách a časopisoch, spoluzostavovateľom niekoľkých zborníkov a spoluorganizátorom konferenčných podujatí. V apríli 2017 mu vyšla monografia: V období zmien ‒ Okres Považská Bystrica v rokoch 1945 ‒ 1948.