KĽUKATÉ CESTY PÚCHOVSKEJ EXULANTSKEJ KNÍHTLAČIARNE

O príchode nábožensky i politicky prenasledovaných českých a moravských exulantov po roku 1620 do Uhorska (konkrétne do Púchova) sme písali v príspevku s názvom „STARÁ“ MORAVSKÁ ULICA V PÚCHOVE. Neskôr sme nadviazali článkom o súkenníkoch pôsobiacich v tejto ulici. Aktuálny príspevok z časti nadväzuje na predchádzajúce dva, no pre čitateľa môže byť akousi „dobovou telenovelou“ o málo známej PÚCHOVSKEJ EXULANTSKEJ KNÍHTLAČIARNI. Tento rok si pripomíname presne 300 rokov od vydania prvej tlače v Púchove.

Nebudeme už bližšie rozoberať dôvody usídlenia exulantov z českých zemí na území Lednického panstva. Je však dôležité uviesť, že si zo svojho domova doniesli do Púchova aj kníhtlačiareň. Nevieme odkiaľ presne tlačiareň dorazila a ako dlho sa prvýkrát po prekročení hraníc v Púchove „zdržala“. Z tohto obdobia nepoznáme žiadne diela, ktoré tu mohli byť vytlačené. Pýtate sa, ako teda vieme, že tlačiareň v Púchove v 30. rokoch 17. storočia skutočne bola? Samozrejme, nie je to 100%-ná istota, ale vieme, že priezvisko neskoršieho trenčianskeho kníhtlačiara Václava Vokála, tlačiaceho v r. 1637 v Trenčíne na exulantskej tlačiarni, sa nachádza i v súpise českých exulantov v Púchove z r. 1669 (Helvetici in Nova Platea). Pôsobenie exulantskej kníhtlačiarne v Púchove v uvedenom období potvrdzuje i Matej Bel či Lajos Szimonidesz. Najvýznamnejšími protestantskými strediskami na území Slovenska v tomto období boli okrem Púchova i Senica, Trenčín a Žilina. Všetkými týmito miestami exulantská kníhtlačiareň prešla. Z Púchova putovala do Senice asi v roku 1636, kde vyšlo literárne dielo Jakuba Johanidesa Tekovského pod Vokálovým vedením. Už o rok neskôr sa meno Václava Vokáliho nachádza na trenčianskych tlačivách, teda tlačiareň bola prenesená do Trenčína, no Púchov neopustila natrvalo. O tom síce „pomaly a kľukato“, ale postupne.

Kníhtlačiarska-dielňa-v-r.-1740-foto-Univerzitná-knižnica-v-Bratislave-1024x835

Ukážka kníhtlačiarenskej dielne na začiatku 18. storočia

Václav Vokál zomrel v roku 1641 a tlačiareň v Trenčíne po ňom zdedila jeho ovdovelá manželka Dorota. V tomto období si tlačiareň výrazne polepšila, a to vďaka Dorotinmu bratovi Nikodémovi Čížkovi, ktorý zabezpečil nové tlačiarenske zariadenia z Prahy. Dorota sa v roku 1647 znovu vydala za ďalšieho exulantského kníhtlačiara z Trenčína – Vavrinca Benjamina od Háje. Ten exulanstkú tlačiareň viedol do roku 1654. Ďalších takmer 10 rokov sa v dielach z trenčianskej tlačiarne uvádza meno Dorotinho brata Nikodéma Čížka. V priebehu takmer troch desaťročí fungovania kníhtlačiarne v Trenčíne vyšlo z jej dielne asi 250 tlačí – rôzne kalendáre, učebnice, modlitby a piesne.  Asi v roku 1664 Čížek kníhtlačiareň predal seniorovi (kňazovi) bratskej cirkvi v Púchove Pavlovi Wetterinimu. Ten ju kúpil pre svojho zaťa Jána Dadana (manžela Wetteriniho dcéry Alžbety). Ján Dadan bol i synom ďalšieho púchovského exulanta – českobratského kňaza Lukáša Dadana, ktorý prišiel do Púchova z Přerova asi v roku 1628. Ján Dadan tlačil ešte chvíľu v Trenčíne, no v roku 1665 preniesol kníhtlačiareň do Žiliny, kde sa tento mešťan stal prvým známym kníhtlačiarom v uvedenom meste. Počas jeho tlačiarenskeho pôsobenia vyučil za kníhtlačiara aj svojho syna Jána Dadana mladšieho. Meno Jána Dadana staršieho nájdeme v literárnych dielach až do r. 1673, kedy zomrel a tlačiareň načas prevzala jeho manželka – už spomínaná Alžbeta rodená Wetteriniová.

med

Averz a reverz pamätnej medaily, ktorá bola vydaná pri príležitosti 350. výročia príchodu kníhtlačiarne do Trenčína

O približne ďalších 10 rokov neskôr, teda v r. 1684 prevzal v Žiline tlačiareň po matke, resp. otcovi Ján Dadan mladší. V tom istom roku si Ján zobral za manželku Zuzanu rodenú Maluchovú (dcéru bývalého žilinského richtára), no ich manželstvo bolo bezdetné. Ján Dadan mladší bol vo svojej dobe veľmi vzdelaným a rozhľadeným človekom. Okrem kníhviazačstva sa venoval napr. konštruovaniu slnečných hodín, mal znalosti z teológie, filozofie a lekárstva. Ovládal češtinu, nemčinu, maďarčinu, latinčinu, gréčtinu i hebrejský jazyk. Ján Dadan ml. zomrel v roku 1704 niekoľko mesiacov po smrti svojej manželky, no zanechal za sebou úctyhodné 20-ročné dielo. Aj tu vychádzali v rôznych jazykoch kalendáre, učebnice, náboženské spisy, modlitby, piesne, kázne, slovníky, cestopisy, evanjélia, dejiny atď. Do mnohých z nich písal predhovor alebo ich prekladal. Po smrti Jána Dadana ml. zdedila kníhtlačiareň jeho sestra Anna, vydatá za Jána Chrastinu v Púchove. Chrastina sa kníhtlačenstvu nerozumel, pretože bol púchovským súkenníkom. Bol však prezieravý a v tlačiarni v Žiline nechal pracovať odborníkov, konkrétne do r. 1706 Václava Krolopa z Púchova a medzi rokmi 1707-1717 Viliama Kaudera. Okrem toho nechal vyučiť za kníhtlačiara aj svojho najstaršieho syna Daniela Chrastinu. V roku 1712 sa Daniel Chrastina dostal do vedenia kníhtlačiarne a v roku 1717 ju previezol zo Žiliny do Púchova.

xIMG_3752

V roku 1693 si J. Dadan ml. kúpil s manželkou dom v Žiline na rohu dnešnej Sládkovičovej ulice a Dolného valu, kde bola pravdepodobne umiestnená i kníhtlačiareň.

Spomínaná rodina Chrastinovcov v Púchove (otec Ján, matka Anna rod. Dadanová, deti Daniel, Ján, Eliáš, Anna) pochádzala z Moravskej ulice, konkrétne z domu č. 249 susediaceho s evanjelickou farou. Práve v tomto dome mal Daniel Chrastina umiestnenú kníhtlačiareň. Hneď v začiatkoch pôsobenia v Púchove bol obvinený z tlače zakázaných kníh, za čo bol orgánmi Trenčianskej stolice vyšetrovaný. Obvinenia sa nakoniec nepotvrdili. Daniel Chrastina v Púchove tlačil väčšinou kalendáre, učebnice, náboženské spisy, púťovú tlač. Chrastina si v Púchove narozdiel od svojich predchodcov už zákazníkov veľmi nevyberal a tlačil pre protestantov, katolíkov i svetskú literatúru. Tlačil pre každého, kto si jeho služby objednal a na zreteli mal obchodné záujmy. Jedným z najvýznamnejších diel (najmä z dnešného historiografického pohľadu pre slovenské dejiny), ktoré z tejto tlačiarne v priebehu jej viac ako 100-ročnej existencie vyšli, bola anonymná publikácia z roku 1728 písaná dubnickým katolíckym kňazom Jánom Baltazárom Maginom tzv. Apológia. Celý jej slovenský názov znel „Ostne namierené proti pisateľovi najvznešenejšieho a najnovšieho bratislavského snemovania alebo Obrana slávnej Trenčianskej stolice“ (v latinčine: Murices Nobilissimae et novissimae diaetae Posoniensis scriptori sparsi, sive Apologia pro inclito comitatu Trenchiniensi). Maginova „Obrana…“ bola reakciou na  spis profesora verejného práva Trnavskej univerzity Michala Bencsika. Bencsik označil Trenčín za bezvýznamné mesto obývané kolonistami a Slovákov za potomkov Svätopluka, ktorý mal svoju krajinu predať starým Maďarom za bieleho koňa, čím chcel Bencsik spochybniť rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Ján Baltazár Magin vo svojom diele dokazoval starobylosť a autochtónnosť slovenského národa v Uhorsku, vyzdvihoval cyrilometodskú tradíciu ako základ národnouvedomovacieho procesu, vymedzil územie obývané Slovákmi, hlásal rovnoprávnosť Slovákov s Maďarmi. Vzdelaný a rozhľadený Magin tak Bencsikovi odpovedal na vysokej a slušnej úrovni, pričom čerpal z diel antických, slovanských i ďalších vedeckých a literárnych autorít. Hoci sa Ján Baltazár Magin pod svoje dielo nepodpísal, v tlačenej podobe figuruje meno Daniela Chrastinu a mestečka Púchov, ako pôvodcov tejto tlače.

 

Bez názvu

Titulná strana Maginovej Apológie a 130. strana s „púchovskými údajmi“

Za zánik knihtlačiarne v Púchove považujú niektorí rok 1730, kedy mal Daniel Chrastina predať opotrebované písmo bratislavskému tlačiarovi Royerovi. No po tomto dátume sa ešte objavujú diela, ktoré obsahujú meno a miesto pôsobenia púchovského kníhtlačiara. Posledné z nich datujeme rokom 1741. Daniel Chrastina mal i syna Jána, narodeného v roku 1729 v Púchove, ktorého vyučil za korektora kníh. Jánovi Chrastinovi sa darilo na škole v Trenčíne, kde vynikal v literatúre, gréčtine a latinčine. Maďarčinu študoval od r. 1747 v Rábe, dnešnom Győri. Neskôr sa stal učiteľom na bratislavskom gymnáziu a od r. 1758 až do svojej smrti bol korektorom slovenských kníh v Landererovej kníhtlačiarni v Bratislave. Nevieme teda presne, kedy púchovská kníhtlačiareň a za akých okolností zanikla. Dokonca nevieme ani dátum úmrtia Daniela Chrastinu, keďže staršie púchovské matriky zhoreli. Predpokladáme, že D. Chrastina zomrel okolo r. 1750. Napriek tomu, je význam kníhtlačiarne vo všetkých svojich fázach pôsobenia v rôznych slovenských mestách nepopierateľný. V 50. rokoch 20. storočia sa podarilo nájsť asi 30 diel, ktoré z púchovskej kníhtlačiarne vyšli. Ich úlohou bolo prebúdzať a dvíhať národné povedomie Slovákov a ich kultúrnu úroveň.

Štandardné-vybavenie-sadzača-tlačiara-foto-Univerzitná-knižnica-v-Bratislave

Ukážka vybavenia dobového sadzača – tlačiara 

Spomínanej kníhtlačiarni dávajú odborníci z rôznych miest rôzne mená a prívlastky – napr. v Žiline je to Dadanovská exulantská tlačiareň, v Trenčíne samozrejme Trenčianska tlačiareň. Myslíme si však, že prívlastok PÚCHOVSKÁ EXULANTSKÁ KNÍHTLAČIAREŇ je najvýstižnejší. Dôvodom je fakt, že cez Púchov sa dostala prvýkrát na „exulanstkú kníhtlačiarensku cestu“, v každej svojej fáze pôsobenia v inom meste neopúšťala spojenie s Púchovom či už prostredníctvom majiteľov, odborných pracovníkov alebo rodinných príslušníkov, aby v Púchove svoje bohaté pôsobenie nakoniec ukončila, a to i vydaním jedným z najvýznamnejších slovenských literárnych diel.

Autor: Pavol Makyna

This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.