HISTORICKÉ POVODNE NA VÁHU

Význam vodných stavieb na Váhu kedysi spočíval najmä v povojnovej obnove, spriemyseľňovaní a vysokom dopyte po elektrickej energii. Dnes je najväčší prínos priehrad na rieke Váh hlavne v protipovodňovej ochrane miest a obcí, ktoré ležia pri Váhu, a tak zabraňujú vzniku povodní, ktoré tento región postihovali pravidelne.

Nositeľmi prvých údajov o povodniach v minulosti na našom území sú napríklad len znaky po kulminačných hladinách zachovaných najmä na budovách. Najstaršie písomné zmienky o povodniach na rieke Váh sú stručné informácie od jezuitov z Trenčína, ktoré spomínajú povodeň z roku 1652 a 31. júla 1662, „keď bola vraj taká veľká …, že nemala pamätníkov“. Ďalšie vážske povodne boli zaznamenané v rokoch 1602, 1625, 1683, 1710, 1714, 1736, 1784, 1794, 1813, 1854, 1864, 1876, 1880, 1889, 1894, 1903, 1925, 1950, 1958.

Socha J. Nepomuckého za r. k. farou v Púchove ako ochrancu pred povodňami. Dole na podstavci ešte slabo vidieť reliéfny výjav topiacich sa Púchovčanov.

Najväčšou písomne zaznamenanou povodňou na rieke Váh bola katastrofa z roku 1813. Udalosti, ktoré sa odohrali v dňoch 20. – 27. augusta spomína množstvo historických dokumentov, medzi inými napr. Pressburger-Zeitung zo 4. a 10. 9. 1813, protokoly mesta Ružomberok, župný archív v Trenčíne, mnohé kroniky a i. Najznámejšie sú však diela Alojza Medňanského – „Malebná cesta dolu Váhom“ a zážitok Františka Palackého, ktorý bol priamym svedkom vyčíňania vôd Váhu pri Trenčíne.

Jeho rozprávanie sa stalo natoľko známym, že zľudovelo a dodnes je táto povodeň známa ako Palackého povodeň. Ako pätnásťročný sa v tých dňoch vracal z rodných Hodslavic do evanjelického lýcea v Bratislave, kde študoval. Rozhodol sa prenocovať u známych v rodine Františka Bakoša: „… Té zajisté samé noci tak se náhle rozvodnil Váh, že nejen dolejší město, ale i celé oudolí trenčanské potopil, mosty, domy, ba i vesnice celé proudem svým zbořil a zachvátil, až na mnoha místech ani znamení jejich někdejšího bytu nezůstalo. Strašný nářek lidu a temné hučení řeky, rozléhající se o půlnoci po celém městě, probudil mne ze sna ke hroznému divadlu. Řeka po ulicích dolejšího města vysokým a mocným proudem tekla. Dům po domě bořily se, pádem svým záhubou hrozíce sousedům, aneb podryti jsouce neodolatelným vody outokem, vypáčeni a zanešeni sou po řece daleko, a na jejich místo naplaveni domové a mlýnové jiní po ulicích se valili… Od hory do hory všecko stálo pod vodou, a z té hrozné potopy jen tu i tam někteří stromové nebo střechy o samotě ještě vynikali. Mezitím celé vesnice, jako ta na ostrově mezi oběma mosty, byly docela zmizely; Uprostřed ohromného proudu plavili se domové a mlýnové dolů, a na střeše jich často celé familie okročně sedíce, tiše a smutně očekávaly, kam je řeka zanese… Hojné zdechliny na březích Váhu ležíce nepochované, vyzívaly v tom horku puch protivný a škodlivý po celém pokraji…“

Táto povodeň mala charakter 500 – 1 000-ročnej vody a len v Trenčianskej župe si vyžiadala viac ako 300 ľudských obetí. Škody na majetku spôsobené týmto prírodným živlom boli v tej dobe vyčíslené na 4 638 898 zlatých. Kulminačný prietok dosiahol v Bytči 3 800 m3/s,v Púchove 3 900 – 4 000 m3/s a v Trenčíne 4 000 – 4 100 m3/s Prietok Váhu sa vtedy rovnal strednému toku Dunaja a mal jeho šírku v Budapešti asi 1,5 – 2 km. Dodatočne však nie je možné si overiť tieto údaje. Príčinou vzniku povodne boli výdatné dažde ako dôsledok stretu dvoch cyklonálnych útvarov nad územím západného Slovenska.

Pohľad na mestečko Púchov nad Váhom v 30. rokoch minulého storočia slabo chránené pred častými povodňami

Veľký prietok dosiahla rieka Váh aj v roku 1958. Hladina vystúpila na úroveň 100-ročnej vody pri kulminačnom prietoku 600 m3/s v Liptovskom Mikuláši a v okolí, bolo zaplavených až 21 obcí do výšky 70 cm. Najhoršiemu zabránila Oravská priehrada, ktorá zastavila stret dvoch povodňových vĺn Oravy a Váhu. Kulmináciu na strednom toku pozitívne ovplyvnila Nosická priehrada, ktorá znížila kulminačný prietok 30. júna 1958 z  2 330 m3/s v Žiline na 2 000 m3/s v Púchove.

Prvá Priehradou mládeže regulovaná povodeň v r. 1958 pri púchovskom moste

Podobná situácia nastala aj v roku 1960, kedy sa vyššie uvedeným priehradám podarilo zadržať ešte väčšie množstvo vody. Nosická priehrada znížila prietok takmer o  1 000 m3/s, pričom prítok bol 2 950 m3/s a prietok pod profilom Priehrady mládeže bol „iba“ 1 990 m3/s.

Prepúšťanie vôd Váhu cez VD Nosice v r. 2002

Postupnými úpravami sa rieka Váh stala „bezzubou“ a jej vody nespôsobujú také povodňové katastrofy, aká zasiahla jej povodie v roku 1813. V dávnej minulosti ľudia využívali rieky rôznym spôsobom, či už napr. ako dopravné tepny alebo zdroj obživy. Až výstavbou priehrad, teda reguláciou, ale i využitím prietoku na výrobu elektrickej energie sa dosiahol súčasný vrchol využitia vody.

Pavol Makyna


This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.