JEDNOTA BRATSKÁ A PÚCHOV

Jednota bratská vznikla na územi Čiech v 15. storočí ako výsledok porazenia a sklamania radikálneho husitstva (českého protestantizmu) a hľadania akéhosi kompromisu s katolíckou cirkvou. Založil ju Brat Gregor z Kunvaldu v roku 1457. Prví predstavitelia Cirkvi bratskej sa vymedzili voči apoštolskej postupnosti, teda línie apoštolského svätenia ďalších biskupov, a vytvorili si vlastné duchovenstvo. V našich končinách je jej najznámejším predstaviteľom Jan Amos Komenský – biskup Jednoty bratskej (viac o Komenskom v Púchove – klikni tu). Táto cirkev sa v Čechách postupne etablovala, no na začiatku 17. sa dostala do existenčných problémov, ktoré jej predstaviteľov priviedli aj do Púchova.

8938

Portrét Jana Amosa Komenského – biskupa Jednoty bratskej

V roku 1625 vydal cisár Ferdinand II. Habsburský tzv. Mandát, po ktorom mali opustiť Čechy všetci protestanstkí duchovní. V roku 1628 vydal Ferdinand II. ďalší Mandát, ktorý sa vzťahoval na Moravu. Oba Mandáty nariaďovali protestantským duchovným do 6 týždňov opustiť Čechy a Moravu. To boli hlavné dôvodu príchodu exulantov z českých krajín do blízkeho Púchova v susednom Uhorsku. Je možné, že prví duchovní aj so svojími rodinami priši do Púchova už krátko po bitke na Bielej hore v roku 1620. Dôležitá ale bola synoda v Doubravici v roku 1625, na ktorej sa vzhľadom k prebiehajúcim bojom 30-ročnej vojny uzniesli, že bratia z Čiech sa majú vysťahovať do Poľska a bratia z Moravy do Uhorska. Takto vznikli i významné strediská Jednoty bratskej v poľskom Leszne v slovenskej Skalici, Púchove a Lednici.

Schlacht_am_Weißen_Berg_C-K_063

Dobové vyobrazenie bitky na Bielej hore

Na území Lednického panstva im umožnili usadiť sa jeho páni – rodina Rákoczi, ktorá vyznávala kalvinizmus. Hlavným dôvodom udelenia takýchto privilégií bol ich ekonomický prínos pre región, keďže boli často zručnými remeselníkmi (viac napr. o súkenníkoch – klikni tu). Istotu o pobyte predstaviteľov Jednoty bratskej v Púchove máme z roku 1625. Ďalej vieme, že o tri roky neskôr sa tu usadilo 77 bratských kňazov. Jednota bratská mohla v Púchove slobodne vykonávať svoje bohoslužby a náboženské vyznanie, na čo im slúžila zo začiatku modlitebňa, neskôr si postavili kostol. Postupne prichádzali ďalší kňazi, ktorí mali byť podľa svojho učenia v neustálej blízkosti svojich veriacich. Bratských kňazov v Púchove bolo veľké množstvo, najmä v pomere k počtu veriacich, čo im spôsobovalo sociálne problémy. Z časti bolo ich postavenie riešené darmi od reformovaných cirkví západnej Európy. Predpokladali, že v exile nepobudnú dlhé obdobie a čoskoro sa budú môcť vrátiť do vlasti. Ideály Bratskej cirkvi tu prichádzali do stretu s realitou a prispôsobovanie sa novým pomerom vyvolávalo konflikty aj vo vnútri zboru.

Rákoczi_Lorántffy

Juraj I. Rákoczi a jeho manželka Zuzna Lórantffy – majitelia Lednického panstva umožnili moravským exulantom nielen usadiť sa na pozemkoch ich panstva 

Do kolízií sa Jednota bratská dostávala aj s miestnymi katolíkmi i evanjelikmi, ktorí ich vnímali ako odpadlíkov od pravej viery, hoci evanjelici museli sami čeliť rekatolizácii. Jazyková, kultúrna i hospodárska blízkosť ale nakoniec priniesla Púchovu mierové spolunažívanie a možnosť ďalšieho rozvoja v prospech všetkých obyvateľov. Po podpísaní lineckého mieru v r. 1645 sa postavenie protestantov v Uhorsku zlepšilo, ale miestne zákony nepoznali Jednotu bratskú. Na svojej „ceste existencie“ sa bratská cirkev v uhorskom exile vybrala smerom ku kalvínom, a to pripojením zo dňa 30. mája 1647 na synode vo Vlčanoch. Jednota bratská si napriek tomu ponechala samosprávu a zvyky. Napriek všetkému im v Púchove boli najbližšie evanjelici. Predstaviteľom bratskej cirkvi sa postupne predlžoval pobyt v exile a napriek ukončeniu 30-ročnej vojny nebol návrat domov možný. Okrem vlastného kostola, fary a školy mohli bratia užívať aj cintorín.

6004819_1200x

Mikuláš Drábik, ktorému kat najskôr symbolicky odsekol pravú ruku a potom ho sťal

Pomery sa tu zhoršili po smrti Juraja II. Rákocziho a konvertovaní jeho manželky Sofii Báthoryiovej v roku 1660. Problémy nastali aj v súvislosti s kazateľom a vizionárom Mikulášom Drábikom (bývajúcom v tom čase v Lednici), kvôli ktorému v roku 1663 zasadalo v Púchove bratské zhromaždenie, aby zaujalo stanovisko k jeho učeniu. Drábik, ktorý o. i. predpovedal zánik Habsburgovcov, bol nakoniec v roku 1671 popravený v Bratislave. To súvisí s ďalším celkovým prenasledovaním protestantov Uhorsku, pričom bol väznený aj posledný správca bratského zboru v Púchove Pavol Vetterin. 12. októbra 1671 bol Jednote bratskej v Púchove odobratý kostol aj so zariadením, zabraté školy, zhabané privilégia a z fary sa stala krčma. Bratia proti tomu protestovali a prostredníctvom svojho zemepána Františka I. Rákocziho si naspäť vyžiadali výsadné listiny. Náboženské slobody už ale nemohli využívať, keďže okrem katolíckeho náboženstva boli ostatné cirkvi v monarchii zakázané. To bol hlavný dôvod zániku bratského zboru v Púchove, hoci do roku 1708 tu prežívalo ešte niekoľko neverejných vyznávačov Bratskej cirkvi.

Pavol Makyna

This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.