„STARÁ“ MORAVSKÁ ULICA V PÚCHOVE

V niektorých predchádzajúcich príspevkoch sme už viackrát spomínali Moravskú ulicu, ktorá je súčasťou mesta Púchov od začiatku 17. storočia až dodnes. Tvorí jednu z najstarších častía mesta a bola významným hospodárskym  a kultúrnym hýbateľom širokého regiónu, hoci z toho pôvodného sa nezachovalo už takmer nič. Týmto príspevkom chceme pripomenúť najstaršie a najslávnejšie dejiny Moravskej ulice v Púchove.

Ešte na samom začiatku 17. storočia, teda tesne po roku 1600, používali názov „Púchov“ dve od seba nezávislé časti: Marczibányiovská časť (pravdepodobne Puchovi potomkovia-dediči a ich poddaní na pozemkoch dnešného vnútrobloku Námestia slobody, Moravskej a Komenského ulice) a časť patriaca Lednickému panstvu (poddaní zemepánov z Lednického hradu bývajúci na pozemkoch nábrežia Váhu). Bolo to obdobie sporov medzi rímskokatolíckou cirkvou a protestantami, bojov o zachovanie šľachtických privilégií obmedzovaných panovníkom a taktiež obdobie bojov o moc a politickú nadvládu medzi jednotlivými európskymi krajinami. Kombinácia týchto a ďalších faktorov prehorela do 30-ročnej vojny. Pre počiatky vzniku Moravskej ulice v Púchove bola kľúčová bitka na Bielej hore dňa 8. novembra 1620, a teda porážka českých stavovských vojsk hlásiacich sa k protestantizmu cisárskou „katolíckou“ armádou. Po tomto dátume sa v českých krajinách začalo prenasledovanie protestantov a odporcov habsburgovského centralizmu. Už krátko po bitke na Bielej hore neďaleko Prahy začali mnohí protestanti opúšťať české krajiny.

PU 19.st

Žltou farbou vyznačená Moravská ulica na mape z 19. storočia

V roku 1625 vydal cisár Ferdinand II. Habsburský (Štajerský) Mandát, po ktorom mali do 6 týždňov opustiť Čechy všetci protestanstkí duchovní. V júli 1627 prikázal ďalším Mandátom všetkým protestantským šľachticom, rytierom a mešťanom z Čiech, aby do 6 mesiacov konvertovali na katolícku vieru. Ak tak nespravili, mali za povinnosť predať majetok katolíkom a odsťahovať sa do cudziny. V roku 1628 vydal Ferdinand II. ďalší Mandát, ktorý sa vzťahoval na Moravu. To boli hlavné dôvodu príchodu exulantov z českých krajín do blízkeho Púchova ako súčasti susedného Uhorska. Nevieme presne, kedy sa v Púchove začali usádzať, no pravdepodobne prišli vo viacerých vlnách. Je možné, že prví priši už krátko po bitke na Bielej hore v roku 1620, napr. čelní prestavitelia Jednoty bratskej sa na synode v Doubravici v roku 1625 uzniesli, že bratia z Čiech sa majú vysťahovať do Poľska a bratia z Moravy do Uhorska. Takto vznikli i významné strediská Jednoty bratskej v poľskom Leszne a na slovenskom území v Skalici a Púchove, v ktorých viackrát prebýval aj Ján Amos Komenský ako biskup Jednoty bratskej.

Rákoczi_Lorántffy

Juraj I. Rákoczi a jeho manželka Zuzna Lórantffy – majitelia Lednického hradu umožnili moravským exulantom nielen usadiť sa na pozemkoch ich panstva 

Vtedajším majiteľom Lednického panstva bol vyznávač protestantizmu, sedmohradský knieža a vlastník množstva majetkov v Uhorsku Juraj I. Rákoczi. K Lednickému panstvu sa dostal podobne ako jeho svokor – formou vena, ktoré mu do manželstva priniesla Zuzana Lórantffyiová. Exulanti sa obrátili na Juraja I. Rákocziho so žiadosťou o usídlenie na jeho pozemkoch pri Púchove, a ten súhlasil. Majiteľ Lednického panstva s tým súhlasil ani tak z náboženských dôvodov, ako z dôvodu ekonomického. Je preto potrebné uviesť, že prichádzajúcu exulanti boli zruční remeseleníci zaoberajúci sa rôznymi druhmi výroby a spracovania tovarov. Medzi nimi azda najviac vynikali súkenníci. Dôkazom uvedených faktov je najstaršia zachovaná výsadná listina obyvateľom Moravskej ulice, ktorou v roku 1639 udelil Juraj Rákoczi privilégia práve exulantom súkenníkom. Z tejto i ďalších výsadných listín sa dozvedáme, že Juraj Rákoczi daroval v Púchove na stavbu rodinných domov moravských a českých exulantov pozemok s rozlohou 4 ha. Tu bola založená Moravská ulica, ktorá sa tiahla od evanjelickej fary až po cintorín. Na príkaz Rákocziho (1646) sa z nej vybudovala hlavná cesta a po smrti tohto šľachtica (1648) vydala ďalšie pravidlá na výstavbu rodinných domov práve vdova po Jurajovi Rákoczim Zuzana Lórantffyiová. Vo výsadnej listine z roku 1650 uvádza, že domy sa majú stavať v rovnej čiare po oboch stranách cesty a pred domami sa nesmeli zriaďovať predzáhradky, exulanti vlastnili i malé záhrady – tzv. kapustnice. Domy na Moravskej ulici pribúdali pomerne rýchlo, no mnohí exulanti bývali v podnájme, niektorí si domy kúpili, iní si postavili domy aj mimo Moravskej ulice na pozemkoch obyvateľov skôr spomínaných dvoch častí Púchova.

6. Moravská ul.

Fotografia jedného z najstarších domov na Moravskej ulici v Púchove (dnes tu už okrem evan. fary zo začiatku 20. storočia nestojí žiadny charakteristický dom)

Moravská ulica sa tak stala v roku 1646 treťou samostatnou časťou Púchova, a to vďaka výsadám zemepánov Lednického panstva. Prakticky jedinou povinnosťou obyvateľov Moravskej ulice bolo ročne zaplatiť za dom 2 florény (zlaté mince) do pokladnice panstva, a to jeden flórén 25. apríla – na sv. Juraja a druhý 29. septembra na sv. Michala. Túto daň nemuseli platiť v prvom roku výstavby domu a v roku jeho dokončenia. Uvedená daň bola odložená napr. v čase povstania Juraja I. Rákocziho proti Habsburgovcom, kedy cisárske vojská trikrát vyplienili Púchov (1644-1645). Obyvatelia novej ulice nemuseli platiť iné dávky či si niečo odpracovať na zemepanských pozemkoch narozdiel od ostatných častí Púchova. Mohli slobodne vykonávať remeslá, vlastniť domy a záhrady, predávať majetky, slobodne sa odsťahovať, určovať dedičov a v prípade zlepšenia pomerov mohli odísť do pôvodnej vlasti so svojim majetkom. Významné bolo pre nich vykonávanie náboženského vyznania. Lednickí zemepáni určovali administratívne a súdne právomoci – ľahšie trestné činy súdil richtár a sprísažnými, proti čomu bolo možné sa odvolať, no potom o týchto menších „previneniach“ rozhodoval sám zemepán. To, čo neriešili zemepanské privilégia, spadalo pod krajinské zákony. Prvý dochovaný súpis obyvateľov Moravskej ulice v urbári Lednického panstva z roku 1669 hovorí o dvoch skupinách obyvateľov: o 45 súkenníkoch (Pannifices Moravi) a 28 rodinách českých bratoch remeselníkoch (Helvetici in Nova Platea). Odhady hovoria, že celkovo tak žilo v tomto období na Moravskej kompletne zastavanej ulici asi 470 obyvateľov v 65 domoch.

erb-Morav.-ulica

 V roku 1773 sa Moravská ulica volala aj Púchovská Ulica (Vicus – Pucho, Pucho Ulica). Ulica mala od Rákocziho, resp. od vdovy Lórantffyiovej potvrdené malé aj veľké pečatidlo (1646/1650). Obe pečatidlá mali v strede poľa vyrytého sv. Juraja v obvyklej podobe: svätec sedí na koni a kopijou zabíja draka. Na stranách sú umiestnené dve hviezdičky. Obe pečatidlá majú rovnaký kruhopis, ktorý znie: SIGILLVM * REIPVBLICAE * MORAVORVM * OPPIDI * PVCHO. Odtlačok menšieho pečatidla sa našiel na listine z r. 1784, väčšieho z r. 1785.

Nepomerne lepšie podmienky obyvateľov Moravskej ulice „nerobili dobrú krv“ medzi ostatnými obyvateľmi Púchova, ba dokonca súkenníci v rámci Moravskej ulice mali ešte lepšie podmienky ako ostatní jej obyvatelia. O súkenníkoch na Moravskej ulici sa podrobnejšie rozpíšeme nabudúce, pretože si zasluhujú špeciálnu pozornosť. Okrem súkenníkov pracovali v Moravskej ulici i ďalšie cechy, napr. tkáči, pivovarníci, obuvníci, klobučníci, čižmári i mäsiari. Na obyvateľov Moravskej ulice a ich privilégia dohliadali po smrti Juraja I. Rákocziho a neskôr i jeho manželky Zuzany Lórahtffyiovej ďalší dediči Lednického panstva.

klobuk masari

Odtlačky pečate cechu klobučníkov (hore) a mäsiarov (dole) z Púchova

Špeciálne postavenie stratila Moravská ulica v rámci Púchova v roku 1848, kedy bolo zrušené poddanstvo a jej obyvatelia boli  zrovnoprávnení s ostatnými Púchovčanmi. Samospráva Moravskej ulice zanikla k 31. decembru 1851 a o deň neskôr sa zlúčila do jedného administratívneho celku – mestečka Púchov z asi 1400 obyvateľmi. Dnes zostal z pôvodnej Moravskej ulice už iba názov, jej pôvodná orientácia svetových strán, poloha a centrum evanjelickej cirkvi v podobe kostola a budov fár. Jej slávu nám na chvíľu ešte pripomenuli vykopávky v roku 2005 pri výstavbe polyfunkčných bytoviek, kedy bol objavený cintorín jej pôvodných obyvateľov. Neznamená to ale, že by sme si nemali i naďalej pripomínať jej význam nielen v rámci Púchova.

Moravska buranie Mózeho domu 1982

Zástavba malých domov Moravskej ulice z jej oboch strán začala výrazne miznúť v priebehu 80. rokov 20. storočia, tak ako na fotografii Mózeho dom v roku 1982. Posledné  takéto domy (napr. pohrebníctvo a hostinec Včelín) ustúpili novej výstavbe v prvých rokoch  21. storočia.

 Pavol Makyna

This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.