Väčšina z nás určite pozná slávneho šľachtica Juraja Turzu – uhorského palatína riešiaceho prípad A. Báthoryiovej alebo župana Oravskej stolice, či vlastníka obrovského majetku, ktorý dal svojim dcéram postaviť v neďalekej Bytči tzv. Sobášny palác. Juraj VII. Thurzo pochádzal z oravsko-bytčianskej vetvy rodu, ktorá vymrela po meči smrťou jeho syna Imricha v r. 1621. Tento príspevok je ale o inej významnej osobnosti regionálnych dejín – o JÁNOVI TURZOVI-NOSICKOM.
Ján Turzo-Nosický (uvádza sa aj ako Ján Turzo z Nosíc alebo Turzo de Nosicz) sa narodil 6. novembra 1678 v neďalekej Hloži (od r. 1976 časť Beluše). Jeho otcom bol Mikuláš Turzo, ktorý pochádzal z trenčianskej protestantskej rodiny, pradedom bol Ján Turzo, a ten bol v r. 1587 richtárom v Trenčíne. Vieme tiež, že ich predkovia boli v r. 1492 šoltýsmi v Nosiciach. Znamená to, že Turzovci mohli byť zakladateľmi osady – predchodcovi dnešných Nosíc, pretože šoltýs (šoltés, kenéz, neskôr richtár) bol vo všeobecnosti zakladateľom osídlenia obce na nemeckom a valašskom práve. Podľa zmluvy mohol šoltýs získať pri zakladaní alebo znovuobnovení osady výsady s výhodnými majetkovými právami, súdnou právomocou, spravovacou funkciou i možnosťou dediť richtárstvo. Matkou Jána Turzu-Nosicého bola Katarína, rodená Michalcová, dcéra hospodárskeho úradníka u Ostrošičovcov v Ilave (rod vlastniaci Ilavské panstvo a hrad).
Záznam z matriky o narodení a krste Jána Turza-Nosického (5. a 6. riadok zhora)
Základné a v dnešnom ponímaní stredoškolské štúdium nadobudol Ján Turzo-Nosický v Beluši, Trenčíne, Rábe, Levoči a Rožňave. V období ohraničenom rokmi 1705 – 1707 študoval teológiu, filozofiu a prírodné vedy na Wittenbergskej univerzite. Je známe, že navštívil i Lipsko, Halle, Magdeburg a Merseburg. V júni 1708 zotrval chvíľu vo Vratislavi a ešte v tom istom roku sa stal rektorom evanjelického gymnázia v Žiline. Tu ale dlho nepobudol, pretože škola bola zrušená a od r. 1709 pôsobil ako vychovávateľ a učiteľ v Súľove, Zemianskom Lieskovom a Malých Žabokrekoch pri Trenčíne, čo boli vtedy lokality s významnou protestanstskou komunitou. Pomerne dlho, a to v r. 1714 – 1742, pôsobil ako rektor triviálnej evanjelickej školy na predmestí Trenčína. Ján Turzo-Nosický bol literárne činný a napr. v Púchove mu v r. 1725 vyšla učebnica o tvorbe latinských slovies s názvom „Regulae de formatione verborum, puta praeteritorum, atque supinorum“ a v r. 1736 aj „Žalostné odbíraní urodzeného pána Daniela Knoglera„, v roku 1725 napísal i štvorjazyčnú gramatiku „Donatus quadriliguis„. Z jeho štúdia vo Wittenbergu je dizertácia „De Montibus Hor et Nebo maximorum apud Principum Mosis et Aharonis“ (1707).
Dve verzie erbu Turzovcov z Nosíc
Najvýznamnejšou prácou Jána Turzu-Nosického je jeho veľký podiel na tvorbe najväčšieho niekoľkozvezkového encyklopedicko-vlastivedného diela, ktoré vydal slávny uhorský polyhistor a jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia Matej Bel medzi rokmi 1735 – 1742. „Notitia Hungariae novae historico geographica“ alebo „Nové historicko-geografické údaje o Uhorsku“ obsahujú, ako z názvu vyplýva, historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku, no vyšli iba v 4 zväzkoch s údajmi o 10 uhorských stoliciach, predovšetkým z územia dnešného Slovenska. Ostatné stolice zostali v rukopise. Na tomto diele pracovali najväčšie kapacity Uhorska danej doby. Jána Turza- Nosického považujeme za najvýznemnejšieho spolupracovníka Matej Bela, a to pri tvorbe monografie o Trenčianskej stolici, ktorá zostala iba v rukopise (Turzovo dielo z r. 1730 nieslo názov „Descriptio comitatus Trenchiniensis“). Z neho M. Bel spracoval Notície Trenčianskej stolice, pričom v archivovanom životopise uvádza Ján Turzo-Nosický, že Belovi v priebehu troch rokov poskytol všeobecný opis, mapu Trenčianskej stolice a súpis dedín. Z latičiny do slovenčiny preložil Turzov životopis známy slovenský národopisec, botanik a protestantský kazateľ Jozef Ľudovít Holuby (tiež priateľ baróna E. Hoenninga) a uvádza v ňom:“1730-ho…Descriptionem geographicam alteram comitatus Trenchiniensis tohoto roku až do dediny som dohotovil; mapu tejto stolice, jako aj prvý opis roku 1721 poslal som ho do Prešporka pánu farárovi Matejovi Belovi.„
Výsek z mapy Trenčianskej stolice z roku 1742, ktorý zachytil okolie Púchova a jej spoluautorom je popri významnom slovenskom kartografovi Samuelovi Mikovínim pravdepodobne i Ján Turzo z Nosíc (celú mapu nájdete v Púchovskom múzeu)
Ján Turzo-Nosický zomrel v Trenčíne v roku 1759. Podľa našich zdrojov žila táto vetva rodiny Turzovej-Nosickej ešte v 20. storočí v Trenčíne a okolí, pričom ešte na konci 19. storočia sa svojim menom hlásili k Nosiciam, ktoré sa v r. 1973 stali mestskou časťou Púchova. Napriek tomu, že vklad J. Turzu-Nosického do dejín slovenskej literatúry a vlastivedy je významný, nehovoriac o tom, že Matej Bel získal za uvedené dielo šľachtický titul, Ján Turzo z Nosíc „… sa nedostal do povedomia širšej spoločnosti“ (uvádza historik PhDr. Milan Šišmiš z Trenčina o Jánovi Turzovi z Nosíc). My len dodávame, že túto osobnosť by mali poznať aspoň obyvatelia regiónu, ku ktorému sa nielen svojím prímením hlásil.
P. Makyna
Za dôležité podklady pri tvorbe tohto článku autor ďakuje pánovi PhDr. Milanovi Šišmišovi z Trenčina.