Na začiatku tohto roka (2016) bola zapísaná do slovenského Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva aj modrotlač. Prispela k tomu výrazným spôsobom aj roky udržiavaná tradícia zo Záriečia a Púchova. Modrotlač zažíva aktuálne renesanciu a stáva sa opäť súčasťou každodennej módy.
Počiatky farbiarne v Záriečí až do roku 1894
O založení farbiarne v Záriečí máme len veľmi málo informácii, nakoľko jej zakladateľ nebol známy. Nie je známy ani pôvod foriem, ktoré používal prvý majiteľ dielne. Predpokladáme, že si ich zadovážil od inej zaniknutej dielne alebo si ich dal vyhotoviť niektorému z domácich majstrov. Po smrti zakladateľa pokračovala vo farbení látok jeho manželka. Jozef Bednárik (1831 – 1894), ktorý sa farbiarskemu remeslu vyučil pravdepodobne v Čechách alebo na Morave, odkúpil zariadenie od vdovy po majiteľovi a pracoval v dielni pravdepodobne od roku 1863 až do svojej smrti. Budova farbiarne stála pri Bielej vode a pozostávala z dvoch miestností. V jednej sa plátno potláčalo vzormi a farbilo indigom, v druhej bol drevený mangeľ, ktorým sa mangľovalo usušené plátno (na sušenie sa využívali v lete topole, v zime drevené vodorovné tyče na povale farbiarne). Budova záriečskej farbiarne bola v roku 1936 zbúraná pri stavbe železnice Púchov – Horní Lideč.
Jozef Trnka presťahoval modrotlačiarensku dieľňu zo Záriečia do Púchova
Púchovská farbiareň v rokoch 1898 – 1939
Záriečsku farbiareň modrotlače po Jozefovi Bednárikovi presťahoval v roku 1898 jeho príbuzný Jozef Trnka do Púchova. Dom č. 29 na Mudroňovej ulici prerobil z garbiarskej dielne na farbiarsku a v roku 1899 dom „ožil“. K vybaveniu dielne patrili 2 drevené kypy, mangľovňa s ručným mangľom prenesená zo Záriečia a miestnosť pre sklad hotových výrobkov. V roku 1925 nahradil drevené kypy štyrmi betónovými kypami. Jozef Trnka potláčal plátno trojakej kvality. Každý druh mal určené iné vzory. Cez prvú svetovú vojnu však trpeli obce púchovskej doliny nedostatkom bavlny, a tak sa začali potláčať popárané bavlnené vrecia pôvodne určené pre mlynské výrobky-múku, podomácky vyrobené plátno alebo vypárané biele rubáše. Okrem farbenia a potláčania plátna sa zaoberal výrobou farbeného materiálu pre tri odevné súčiastky. Bol to čierny glot, ktorý sa potláčal olejovými bordúrami, z ktorého si ženy šili zástery (bordúry sa tlačili v dvoch farbách- s bielymi a bielo-žltými vzormi), indigom zafarbené plátno na plamennú červenú bez vzoru, z ktorého si ženy šili zástery – tzv. idišky a čierne šatky do rakiev. Tieto šatky sa objavovali v Záriečí, Mestečku, Vydrnej a Zbore. Vyrábali sa o rozmere 1x 1 m. Jozef Trnka zanechal dielňu dvom synom zo svojich siedmich detí – Alojzovi a Františkovi.
Alojz Trnka pri práci s modrotlačou
Synovia Jozefa Trnku v rokoch 1939 – 1952
Alojz a František pracovali vo farbiarni do roku 1943 spoločne, od spomínaného roku až do roku 1952 vykonával remeslo farbiara v Púchove už len Alojz. V tomto období obohatila farbiareň svoju výrobu o nové vzory žiadané do nových obcí. Za tento rozmach vďačila farbiareň zániku výroby v iných dielňach v okolí Púchova. V rokoch 1943- 1948 sa vyrábala negatívna modrotlač s bielymi, žltými, bielo-modrými, modrými vzormi a čierna modrotlač. Od roku 1948 pribudla výroba modrotlače so žltozelenými a oranžovými vzormi (pre obce Trenčianskeho okresu). Bežné bolo i farbenie súkna na čierno, z ktorého papučiari zhotovovali mužské i ženské papuče. Po druhej svetovej vojne, keď bolo opäť nedostatok plátna, nosievali do púchovskej modrotlačovej dielne kradnuté vojenské deky, z ktorých sa po zafarbení šili kabáty. V rokoch 1946 – 1950 sa ich denne farbilo okolo 50. V roku 1951 prestal Alojz Trnka pracovať ako živnostník a vstúpil do Komunálneho podniku. V roku 1952 prenechal dielňu svojmu synovi Stanislavovi Trnkovi.
Modrotlačiarenska dieľňa v remeseľnom dome na Mudroňovej ulici v Púchove s klasicistickými prvkami – v roku 1989 vyhlásený za kultúrnu pamiatku
Stanislav Trnka a jeho dielňa v rokoch 1952 – 2010
Stanislav Trnka (1934- 2010) pokračoval v tradícii svojej rodiny a po absolvovaní štátnej meštianskej školy v Púchove sa ako 16- ročný začal priúčať remeslu u svojho otca. Deti remeselníkov v tomto období nemali právo študovať na nejakej škole, a tak v roku 1952 vyučený Stanislav Trnka začína pracovať v dielni samostatne. Farbiarska dielňa sa tešila veľkému záujmu nielen od domácich ale i zahraničných zákazníkov (v rokoch 1963 – 1965 putovalo do Holandska 5 000 modrotlačových ručníkov pre ženy). Veľkou odberateľskou oblasťou bola Horná a Dolná Súča, Stará Ľubovňa, Teplička nad Váhom, Strečno. Do roku 1970 dielňa produkovala 1 000 – 1 500 metrov modrotlače mesačne. Modrotlač sa využívala na odev ale i ako súčasť bytových interiérov. V roku 1972 prešla dielňa z Komunálnych služieb mesta Púchov pod ÚĽUV, ktoré poskytlo nové možnosti vo výrobnej i ideovej činnosti dielne. Pôvodný elektrický mangeľ , perotinu a približne 600 drevených foriem venoval Stanislav Trnka v roku 1979 do skanzenu v Rožnove pod Radhoštěm. Zakúpil si novú perotinu a mangeľ nahradil kalanderom. Veľkým úspechom púchovskej modrotlače bola jej prezentácia na vysokej škole textilného zamerania vo Veľkej Británii a na výstave v Londýne.
Stanislav Trnka vo svojej púchovskej dieľni v roku 1972
Dielňa v rokoch 1989 – 2010
V roku 1989 sa dielňa mala vyhlásiť za múzeum výroby modrotlače pre domácich i zahraničných obdivovateľov, čo sa však nepodarilo. V rovnakom roku bola budova vyhlásená za technickú kultúrnu pamiatku Púchova. Keďže dopyt po modrotlačových látkach neustále klesal, musel sa Stanislav Trnka prispôsobiť módnym trendom. Tlačili sa obrusy, prikrývky, vankúše, závesy. Novým odberateľom sa stali folklórne súbory, medzi inými i SĽUK a Lúčnica. Jeho prácu obdivovali v Rakúsku, Poľsku, na Morave i v Čechách. V roku 1980 získal titul majster ľudovej umeleckej výroby v oblasti výroby modrotlače. Farbeniu na modro sa venoval až do svojej smrti. Do poslednej chvíle veril, že remeslo nezanikne a jeho potomkovia budú v tradícii pokračovať: „ Chcem veriť, že až príde čas, štafetu odo mňa prevezmú. Tak ako som to urobil ja, ako to urobil môj otec. Ako to robia Trnkovci.“ V súčasnosti udržuje rodinnú tradíciu Peter Trnka (vnuk Stanislava Trnku ) vo svojej novovybudovanej dielni v Ivanke pri Dunaji.
Žaneta Littová
Related Images:
