Celé dejiny obce Lazy pod Makytou sú úzko spojené s prírodou, ktorou sú obklopené a ktorá umožnila jej vznik a rozvoj. Aj v tejto dedinke Púchovskej doliny dodnes vidieť, aká môže byť vzájomná dôvera a spolupráca medzi človekom a prírodou.
Príroda, poloha a fakty
Obec Lazy pod Makytou leží v okrese Púchov vzdialená asi 15 km severozápadne od rovnomenného mesta na hranici s Českou republikou, resp. Moravou. Rozprestiera sa na ploche asi 50 km2 v dolinách a na svahoch flyšových Javorníkov. Najväčším vrchom celého okresu je Makyta s výškou 922 m. n. m. Množstvo doliniek, v ktorých sa nachádzajú jednotlivé osady, formovali potoky. Tie sa zlievajú do rieky Biela voda, ktorá pramení pod vrchom Stolečný a po 25 km sa pri Púchove vlieva na pravej strane do Váhu ako najväčší prítok Javorníkov. Vďaka zachovalým prírodným hodnotám bola časť územia obce začlenené do CHKO Kysuce, jej súčasťou je Prírodná rezervácia Čertov (Natura 2000). Na začiatku roka 2014 žilo 1288 obyvateľov v obci s dĺžkou cca 14 km. Katastrálne územie Lazov pod Makytou hraničí s katastrálnym územím obcí: Lysá pod Makytou, Lúky pod Makytou, Horná Mariková, Vydrná a Nový Hrozenkov. Obytné územie je organizované do základných sídelných jednotiek: Čertov, Dolná Dubková, Horná Dubková, Lamže, Lazy pod Makytou, Makýtka, Mladoňov, Olšová, Panština, Potok, Rieka, Tisové. Súčasťou vymedzeného územia sú aj miestne osady: Hranica, Ráztoka, Pytlovec, Zabité, Pastorkovce – Skálie, Široké, Šulíkovec, Lieskovec, Javorové, Matuše, Rezákovce, Kršle, Paliesek, Hlboké, Danče, Svečkové a Dlhé.
Zima na Čertove pod dnešným Hotelom František v cca v 70. rokoch minulého storočia
Prvé zmienky a symboly
Pod názvom LAZY POD MAKYTOU nájdeme obec na mape až po roku 1927. Najstaršia písomná zmienka je z roku 1475, kedy sa spomína jej dnešná časť obce – Dubková, pripojená v roku 1964, pod názvom DVBKOWA. Dnešný názov je postupne odvodený od prvýkrát uvádzaného POSSESSIO LAZ (z latinčiny – osada Lazy) z roku 1598. Význam slova „laz“ alebo „lazy“ nám napovedá, že sú to roztrúsené obydlia v horskej oblasti, ktoré sa postupne skoncentrovali do samosprávnej jednotky – obce. V minulosti by sme Lazy pod Makytou našli aj pod názvom „Laáz“, „Laas“ alebo Láz. Najstaršie pečatidlo obce vzniklo v 17. storočí. V malom stredovom kruhu je vo venci kolmo postavený lemeš (pluh). Jeho odtlačok môžeme nájsť na dokumente z roku 1812. V 18. storočí vzniklo väčšie pečatidlo obce. Vo vavrínovom venci na pečatnom poli je vyrytá hviezdička a nad ňou v minuskule názov obce: „Obec. Laz“. Odtlačok nájdete na dokumentoch z rokov napr. 1818 alebo 1831. V r. 1999 bol z pečatidiel obci vytvorený v súčasnosti používaný erb. Do červeného štítu bol vložený zlatý veniec. Do venca bol umiestnený strieborný lemeš s hrotom nadol (symbol Lazov). V strede lemeša je červený krížik (symbol Dubkovej).
Odtlačok pečatidla obce zo 17. a 18. storočia
Najstaršie dejiny obce
V staroveku nebol dnešný chotár obce pravdepodobne trvalo hustejšie osídlený. Predchodca súčasnej obce Lazy pod Makytou vznikol pravdepodobne až v stredoveku. Počiatky usadenia ľudí v tejto oblasti môžeme datovať do obdobia po roku 1241 a tzv. valašskej kolonizácie. Tatármi vyplienené a riedko osídlené horské regióny začali osídľovať pôvodní obyvatelia Valašska (dnešné Rumunsko). Boli to kočovní pastieri oviec a ostatného rožného dobytka. Stáda pásli na stráňach horských masívov Karpát a po ich hrebeňoch často aj so stádom putovali ďalej na západ a dostali sa do Sedmohradska, Haliče, na slovenské územie a dokonca až východnú časť Moravy, kde vytvorili územný celok dodnes nazývaný Valašsko. Kolonizácia prebiehala v niekoľkých vlnách, pričom najväčšia bola v druhej polovici 14. a začiatkom 15. storočia. Do príchodu Valachov sa ovce na našom území chovali a pásli na úhorových plochách, najmä na nížinách. Chovali sa na mäso, vlnu a kožu. Valasi sa stali nositeľmi efektívneho využívania horských holín a strání pre chov a pasenie oviec, orientovali chov aj na produkciu mlieka a syra. Takto a podobne vznikali jednotlivé osady a lazy, ktoré tvoria dnešnú obec. Valašská kolonizácia mala aj negatívne stránky. Umožňovala v lesoch vytvárať zbojnícke družiny. Mnohí z nich boli ich členmi aj vodcami. Niektorí zemepáni preto boli nútení likvidovať ich usadlosti aj zlodejské bandy. Na tento účel a na stráženie hraníc medzi Uhorskom a Českými krajinami vznikali na hrebeňoch Javorníkov strážne skupiny tzv. Portášov. Tieto okolnosti donútili Valachov obrábať pozemky, pracovať v lesoch a vyrábať remeselné výrobky z dreva. Už v tom čase patrila obec do Lednického panstva a musela odovzdávať dane nielen v podobe mincí, ale aj v naturáliách. Napr. pri počte viac ako 100 oviec, musela rodina odovzdávať každú piatu zemepánovi na Lednickom hrade, rovnako aj dodávať ryby do Lednického kaštieľa.
Hotel Portáš okolo roku 1945
Cirkevné dejiny obce
Významnú úlohu v dejinách obce Lazy pod Makytou zohrali konfesie. Prvý kresťania spadali pod obec Lúky, kde už r. 1228 stál kostol v románskom slohu. Rozľahlosť spádovej oblasti a vzdialenosť dochádzania do kostola boli prekážkou, a tak bola v r. 1785 zriadená v Lazoch prvá farnosť. Protestantské vierovyznanie sa šírilo z neďalekej Moravy už od konca 16. storočia. V r. 1612 bol v obci Lúky postavený evanjelický chrám, pod ktorý patrili i veriaci z Lazov. V 18. storočí – v časoch rekatolizácie sa však evanjelická farnosť v Lúkach pod tlakom rozpadla a vznikli 2 nové: záriečská a lazovská. Prvý katolícky kostol v Lazoch bol postavený v roku 1785 pri sútoku Bielej vody a Potoka, no v roku 1800 ho zničila povodeň. Evanjelici si postavili prvý drevený kostol v obci o 2 roky neskôr, teda v r. 1787. Súčasný evanjelický kostol bol vystavaný v rokoch 1846 – 1859. Nový katolícky kostol si obyvatelia postavili už v r. 1801 a zasvätili ho Panne Márií. Po roku 1945 ho vymaľoval kostolný maliar R. O. Dollinger, ktorému pózovali miestni obyvatelia. Z neznámych príčin bol drevený evanjelický kostol zničený a medzi rokmi 1846 – 1859 si evanjelici v Lazoch vystavali nový murovaný.
Stred obce Lazy pod Makytou asi v polovici 20. storočia: zľava evanjelický a katolícky kostol
Najväčšia tragédia
Začiatok 20. storočia priniesol obyvateľom Lazov mnoho zmien i veľké pohyby v počte obyvateľstva. Mnohí bojovali v 1. svetovej vojne a už sa nevrátili, iní v čase veľkej hospodárskej krízy odišli za lepším živobytím. Azda najväčšia tragédia v dejinách obce Lazy pod Makytou, ktorá ju nešťastne „preslávila“, sa odohrala 29. októbra 1944 v osade Mladoňov. O nej sme viac písali už tu.
Rekonštrukcia masakry v Mladoňove v októbri 2014
Spomienka na obete
Po skončení hrôzostrašnej udalosti v Mladoňove postavili obyvatelia Lazov drevený pamätník. Pri príležitosti 8. výročia vypuknutia SNP v roku 1952 sa obec rozhodla vybudovať nový dôstojnejší pamätník. Postavený bol z domáceho pieskovca vyťaženého v miestnej bani na Rakovci. Pamätník má tvar polkruhu postaveného z kameňa. Za ním sú vysadili malé tuje, ktoré pripomínajú horské prostredie. Vnútri pred kamenným polkruhom sú kamenné lavičky, na ktoré sa počas osláv kladú vence a kvety. V popredí na kamennom podstavci z pieskovca stojí socha partizána nadľudskej veľkosti, ktorú vytesal akademický sochár Ladislav Snopek. Na pamätníku je vyrytý dátum tejto tragickej udalosti. Symbolizuje boj partizánov počas SNP.
Pamätník obetiam udalostí z roku 1944 pod osadou Mladoňov
Osobnosti obce
Medzi najvýznamnejšie osobnosti obce Lazy pod Makytou patrí štúrovský básnik Pavol Kokeš – Kýčerský, ktorý narozdiel od ostatných štúrovcov nebol kňazom, ale roľníkom a dodnes sa pri spomienke na neho koná v obci súťaž v prednese pod názvom „Kýčerského spievanky“. Ďalšou osobnosťou je prvá vyštudovaná akademická maliarka Želmíra Duchajová – Švehlová, ktorú si obec pripomína organizovaním tvorivých dielní. V obci tiež pôsobili akademický sochár Ján Lišaník, ktorí tvoril najmä v odbore dizajn skla a voľná plastika, a evanjelický farár Ján Čierny, ktorý okrem literárnej tvorby v obci v rokoch 1939-1940 pôsobil ako richtár a neskôr protifašistický bojovník. Svoje detstvo preži v Lazoch pod Makytou i akademický sochár Milan Marciňa, ktorý je autorom pamätných tabúľ v obci prvých dvoch uvedených rodákov.
Autor: PD