Kedysi bol v každej obci či meste. Dnes sa na túto službu takmer zabudlo – strážca, vartáš, obecný sluha, hlásnik alebo ponočný. Aj v obciach nášho regiónu sa toto povolanie vykonávalo pravdepodobne ešte na začiatku 20. storočia.
Obce si ho väčšinou zabezpečovali z vlastných radov: buď sa striedali muži z jednotlivých domov, alebo si ho jednoducho platili. Častokrát sa o túto službu uchádzali vyslúžilí vojaci, ktorí vedeli zaobchádzať so zbraňou. V prípade zvýšeného nebezpečenstva mu vypomáhali i ďalší chlapi. A čo bolo úlohou nočného strážcu? V prvom rade dbal na dodržiavanie nočného pokoja a poriadku, strážil majetky pred zlodejmi a v prípade požiaru ho okamžite hlásil. Predpokladom boli najmä dobré pozorovateľské schopnosti a odvaha, spomínaná zručnosť so zbraňou, ale i hudobné schopnosti.
Rekonštrukcia tzv. vartáša z Lednice v roku 1978 ( Foto: Tibor Szabó)
Ponočný obchádzal dedinu celú noc v každom počasí, odetý v teplej halene, s dobrou pokrývkou hlavy (u nás klobúk so širokou striežkou) a v nepremokavej obuvy. V rukách väčšinou niesol lampáš, palicu a tzv. hlásnu trúbu, prípadne roh. Vyzbrojený býval halapartňou, nožom, sekerou alebo šabľou. Trúbenie na rohu malo iba signálnu funkciu, keďže ten vydal maximálne 2 tóny. Niekedy namiesto trúbky alebo rohu nosieval hlásnik drevený klepáč, ktorý sa ešte v súčasnosti používa v kostoloch namiesto zvonov, najmä v čase Veľkej noci. Aby mohol v obci hlásiť presný čas, nosieval presýpacie alebo vreckové hodiny. Pravidelné trúbenie a hlásenie malo prebiehať každú hodinu: v lete od desiatej hodiny večer do štvrtej až piatej hodiny rannej, v zime od deviatej hodiny večer. V predchádzajúcej vete sme zámerne použili slovo „malo“, pretože sa mnohokrát stávalo, že hlásnik posilnený alkoholom, zatrúbil nesprávne a spoločensky unavený išiel spať. Samotné hlásenie a intervaly sa od obce k obci mohli líšiť. V Púchovskej doline, ale i inde znel text tzv. chválospevu takto:„Udrela desiata hodina, chváľ každý duch Hospodina. Opatrujte svetlo, oheň, aby nebol ľuďom škoden. Spočívajte s Pánem Bohem.“ Ako prevencia pred požiarmi mala služba hlásnika opodstatnenie najmä v období žatvy a skladovania obilia v stodolách. Ak predsa len zbadal oheň, okamžite svojim signálom zalarmoval celú dedinu, aby sa ďalej nešíril a čím skôr bol uhasený. Povolanie hlásnika alebo ponočného začalo postupne zanikať od konca 19. storočia, kedy boli organizované prvé hasičské zbory a trúbenie neskôr nahradila siréna.
autor: Pavol Makyna
Related Images:
