Špecifikom Púchovskej doliny pri najtypickejšom ľudovom hudobnom nástroji bolo to, že píšťaly sa nevŕtali, ale štiepali. V tomto príspevku sa dozviete niečo viac o jednoduchých aerofónnych hudobných nástrojoch – bezdierkových hranových píšťalách – koncovke a rífovke.
Píšťale patrí významné miesto v ľudovom inštrumentári a spája sa s nimi dôležité vývinové obdobie v ľudovej hudobnej kultúre. V jednoduchosti povedané, v týchto aerofónoch tón vzniká narazením vdýchnutého vzduchu na vyhotovenú hranu nástroja a následným rozpohybovaním (kmitaním) vzduchového stĺpca vo vnútri nástroja. Píšťaly sú typický nástroj pre valasko-pastiersku kultúru, ktorá sa rozvíjala v mnohých horských oblastiach Slovenska vplyvom valašskej kolonizácie hlavne v období 15. – 18. storočia, ktorá neobišla ani Púchovskú a okolité doliny. Bol to nástroj intímneho charakteru. Hráč si často hral len sám pre seba vo svojom voľnom čase, pri pasení alebo len v úzkej skupine poslucháčov, v malej miere píšťalu používal aj ako signálny nástroj na dorozumievanie sa pri pasení. Najčastejšími motívmi piesni boli príbehy zo života na salaši, zbojníctvo či láska.
Ako už názov napovedá, bezdierková píšťala nemá žiadne bočné hmatové otvory, hrá sa na nej len striedavým zakrývaním spodného konca nástroja. Najčastejšie sa drží v pravej ruke za spodnú časť nástroja, buď medzi palcom a prostredníkom a hrá sa na nej pomocou ukazováka, alebo sa drží medzi palcom a prstenníkom a hrá sa na nej pomocou prostredníka. Ľavou rukou sa často pridŕža píšťala v jej strede alebo pri hornom konci. Dôležitou vlastnosťou bezdierkových píšťal, teda všetkých píšťal je, že sa na nich hrá tzv. prefukovaním do alikvótnych tónov. V skratke, alikvótny – čiastkový, vyšší harmonický tón, ktorý je ťažko postihnuteľný, pretože má slabú intenzitu oproti základnému tónu s ním vytvára zložený tón a pri rôznych stupňoch intenzity vzduchu privádzaného do píšťaly sa môžu ozývať tieto jednotlivé alikvóty. Pri hre sa používali najčastejšie melodické ozdoby ako prefuk (prudké zosilnenie intenzity vzduchu vhnaného do nástroja, dosiahnuť vysoké alikvótne tóny), nátril (rýchle vystriedanie hlavného tónu tónom vyšším), príraz (krátky tón pred hlavný tón), odraz (krátky tón za hlavný tón), trilok (viacnásobné striedanie hlavného tónu s tónom vyšším) – technika: rýchle jednotlivé zakrývanie, odkrývanie spodného konca alebo rýchle striedanie odkrytého, zakrytého konca. Charakteristický rozfuk sa používal na spoznanie nástroja a nájdenie hlavného tónu (či iného hľadaného).
Samotná koncovka mala dĺžku cca 50 až 97 cm. Vyrábala sa z lieskových konárov hrúbky cca 2 – 4 cm, ktoré sa dali sušiť asi na 2 dni. Potom sa konár rozštiepal na dve polovice, čo najpresnejšie, stred sa vydlabal a steny zahladili, pokiaľ možno čo najčistejšie. Potom sa vyrobil štvorcový otvor a kanálik zakončený hranou. Časti sa po krajoch natreli živicou a spojili. Vyrobil sa ešte priústny kolík zo zvyšku konára zarovnaný s koncom nástroja. Výzdoba bola jednoduchá – píšťala sa väčšinou len na koncoch alebo celá omotala napr. konopným špagátom či čerešňovou/ brezovou kôrou.
Rífovka bola cca 86 – 92 cm dlhá, odvodzovala sa od miery ríf – približná dĺžka ruky vtedajšieho chlapa. Priemer konára bol hrubší, cca 4 – 4,5 cm. Od koncovky sa líšila hlavne menej variabilnou dĺžkou a riešením priústneho kolíka, z ktorého vytŕčal akýsi „jazyk“ (vytvorený naštiepením kolíka a vložením a zapracovaním veľkej triesky). Na menšej koncovke sa dalo hrať aj jednoručne, zatiaľ čo pri rífovke už interpret potreboval na pridŕžanie nástroja aj druhú ruku.
Oba tieto nástroje boli rýchlo zhotoviteľné, cca 3 dni aj so sušením dreva. To stále pracovalo a malo tendenciu sa zmenšovať a nedržať v kôrovom obale, a tak sa tieto nástroje uskladňovali vo vlhkom prostredí, či dokonca sa pred hraním namáčali do vody. Väčšina súčasných výrobcov už upustila od výroby štiepaných píšťal, pomocou dlhšieho sušenia a presnejšieho vŕtania sa snažia vyrábať dokonalejšie ladené nástroje a tiež využívať iné ozdobné techniky a motívy. Výskyt koncovky sa údajne viaže najmä na Papradniansku dolinu, pričom rífovky na Púchovskú dolinu. „Ozývajú sa“ aj hlasy, ktoré tvrdia, že z Papradna sa tento nástroj rozšíril aj k nám, no iní tvrdia opak. Nech je to už akokoľvek, tieto píšťaly patria neodmysliteľne k folklóru Púchovskej doliny, sú ľahko zhotoviteľné a ich špecifický prejav sa viaže k piesňam celej doliny. V Brvništi ich vyrábal Ján Fortuník, dnes sa výrobe rôznych píšťal venuje otec so synom Pobočíkovci. Vo Vydrnej to bol Š. Mičkalík, v Záriečí to bol Ján Štrbáň a jeho starý otec Ján Kmošena. Na Lúkach sa výrobe píšťal venuje Miroslav Štefánik a v Púchove Peter Brtiš a Peter Hlúbik.
Koncovka cca 60 cm, ladenie D, obalená čerešňovou kôrou (Peter Hlúbik/Peter Brtiš)
HUDOBNÉ UKÁŽKY:
Na ukážku vám v niekoľkých krátkych videách a textoch predstavujeme repertoár spojený s koncovkou a rífovkou. Ako uvádza Ján Štrbáň v knihe M. Plavca – Majstri (2003):„Starodávne piesne, to boli rozprávky môjho detstva. Každá z nich mala zo desať a viac slôh a pomedzi ne šuchot rífovky.“ V troch krátkych ukážkach máte možnosť si vypočuť časť repertoáru, ktorý si na koncovkách vyhrávali pastieri po okolitých vŕškoch pri pasení a strážení dobytka.
Prvá melódia je zo Záriečia – „Na zeleních lúčkach šibenički“, ktorú bola podľa Slovenských ľudových piesní (Smena, Bratislava, 1953) zaradená medzi zbojnícke piesne. (Kliknutím na text piesne alebo na link sa spustí ukážka)
/:Na zeleních lúčkach šibenički,:/
/:založela milá holubienka sivá,/:na ne rúčki:/.:/
http://www.youtube.com/watch?v=dQ0ZoDn0m6w
Druhá melódia pochádza z neďalekého Papradna – „Pred dubom za dubom jedna mala dve“, zápis pochádza z výskumu Mgr. Evy Kukučkovej.
Pred dubom za dubom jedna mala dve,
dve ruže červené, jednu dala mňe.
/:Kedz mi mala druhú dac, začala sa vimlúvac,
že ňemá, že ňedá, že bi bolo zľe.:/
http://www.youtube.com/watch?v=bt4XJ3_2qCU&
Treťou piesňou je ľúbostná pieseň „Ovsenisko, ovsenisko“ v podaní Jaroslava Vrábla zo Záriečia, s ktorou sa predstavil na súťaži v hre na ľudové hudobné nástroje vo Východnej v r. 1977.
https://www.youtube.com/watch?v=O1GBrpWRH5k
Prijemné počúvanie vám praje autor príspevku:
Ing. Martin Rosina
Zdroje:
- KRUŽLIAK, J.: Hráme na ľudové hudobné nástroje. Osvetový ústav. Bratislave, 1990.
- PLAVEC, M.: Majstri. EUROLITERA. Bratislava, 2003.
- Osobné rozhovory s výrobcami a interpretmi.
Related Images:
