Príbeh nesplneného sna
Príbeh Jurnečkovej vily na križovatke Ulíc Ferka Urbánka a Royovej v Púchove sa začal 23. júna 1948. Práve v tento deň podpísal 28-ročný Otto Jurnečka spolu so svojou manželkou Elenou u notára v Púchove kúpnu zmluvu na stavebný pozemok s výmerou 12 árov. Predávajúcimi boli Jozef Nemček a Mária Nemčeková, rodená Matejčíková. Kúpna cena predstavovala 60 000 Kčs, ktoré manželia uhradili v hotovosti priamo pred notárom. V povojnovom Československu išlo o značnú investíciu. Priemerná mesačná mzda sa v tom období pohybovala približne medzi 1 000 až 1 500 Kčs v závislosti od odvetvia. Mladí manželia však mali jasnú predstavu o svojej budúcnosti – na ešte len vznikajúcej ulici Ferka Urbánka si chceli vybudovať moderné rodinné sídlo. Vypracovaním projektu bol poverený Ing. arch. Ladislav Štofko, ktorý v tom čase pôsobil v Bratislave na Kúpeľnej ulici 1/D. Bol približne rovesníkom Otta Jurnečku a pochádzal z východného Slovenska. Dnes už môžeme iba uvažovať, či sa obaja poznali ešte pred začiatkom spolupráce. Aj Štofkov ďalší osud však poznačili dramatické udalosti 20. storočia. Jeho neskoršia manželka Judita Štofková spomínala: „predtým než sme sa spoznali, strávil 6 rokov v Jáchymove, ako politicky väzeň za špionážnu činnosť… Nevinný človek dostal dvanásť rokov, odpracoval šesť a vrátil sa s rakovinou. Tvorivý architekt a umelec umrel predčasne. Ovládal päť cudzích jazykov. Ako architekt sa podieľal na projektovaní Technickej univerzity v Košiciach, pražskom zimnom štadióne a mnohých ďalších budovách v Československu.“ Projektová dokumentácia vily v Púchove bola dokončená v septembri 1948 a príprava stavby postupovala mimoriadne rýchlo. Podľa dochovaného Evidenčného listu pre stavebné práce sa s výstavbou počítalo od 4. októbra 1948 a jej dokončenie bolo plánované do 31. decembra 1949. Dokument zároveň uvádza predpokladané celkové náklady vo výške približne 600 000 Kčs – pri dobovej priemernej mzde išlo o mimoriadne vysokú sumu.
Výstavba domov na Ul. Ferka Urbánka v Púchove – vľavo Jurnečkova vila okolo r. 1949
Od projektu k realizácii stavby
Na pozemku s rozlohou približne 1 200 m² mala vyrásť trojpodlažná vila so zastavanou plochou presahujúcou 170 m². Objekt pozostával zo suterénu, obytného prízemia a podkrovia. Na pomery povojnového Púchova predstavoval architektonicky modernú a veľkoryso riešenú stavbu. V časti mesta sa pritom v tom čase stále nachádzali aj tradičné drevenice. Suterén poskytoval priestor nielen pre garáž osobného automobilu, ale aj dielňu, práčovňu s vlastnou studňou a tmavú komoru určenú na vyvolávanie fotografií. Dnes už môžeme iba hádať, ktorého z mladomanželov bolo fotografovanie záľubou. Hlavný obytný priestor sa nachádzal na prízemí. Projekt počítal s obývacou izbou, spálňou, detskou izbou, kuchyňou, pracovňou i menšou miestnosťou označenou slovom „Dievča“. V prvej polovici 20. storočia sa takto často označovala izba určená pre služobnú. Spravidla išlo o najmenšiu miestnosť v dome, poskytujúcu priestor len pre posteľ a základné zariadenie. Obývacej izbe dominoval otvorený krb a architekt navrhol aj posuvné dvere oddeľujúce pracovňu od hlavného obytného priestoru. Podkrovie malo napriek svojej rozlohe obsahovať iba jednu obytnú miestnosť, zatiaľ čo zvyšok priestoru bol určený ako povala. Projekt obsahoval viacero prvkov, ktoré boli na svoju dobu moderné. Fasádu dopĺňali vonkajšie okenné rolety, pri garáži sa nachádzalo charakteristické kruhové okno a výrazným prvkom stavby boli štyri stĺpy podopierajúce juhozápadnú časť prízemia. Vznikla tak otvorená priechodná arkáda, ktorá dodávala budove nezameniteľný vzhľad. Dochovaná dokumentácia zachytáva aj plánované technické vybavenie domu. Zásobovanie vodou mala zabezpečovať samočinná domáca vodáreň spoločnosti SIGMA PUMPY. Súčasťou vybavenia mala byť aj chladnička MANETA – prvá sériovo vyrábaná domáca chladnička v Československu. Jej výroba sa začala v roku 1946 v Považských strojárňach a názov niesla podľa vrchu Manín pri Považskej Bystrici.
Návrh vily podľa projektovej dokumentácie od Ing. arch. Ladislava Štofka (pohľad od Ul. F. Urbánka)
Kto bol Otto Jurnečka?
Za menom Otta Jurnečku sa v dostupných prameňoch ukrýva prekvapivo málo informácií. Pri prvom pátraní sa dozvieme najmä to, že podľa evidencie historických tehelní bol vlastníkom púchovskej tehelne. Skutočný životný príbeh mladého podnikateľa je však podstatne zaujímavejší. Genealogické údaje z MyHeritage mapujúce rod Jurnečkovcov viac ako tri storočia do minulosti ukazujú, že jeho korene siahajú na Moravu. Otto bol ôsmym a zároveň posledným dieťaťom Aloisa Jurnečku a Markéty Jurnečkovej, rodenej Maté. Jeho otec Alois, narodený v roku 1868, bol skúseným elektrikárom. Na začiatku 20. storočia išlo o žiadanú profesiu, a tak sa rodina presťahovala z Moravy do Cinobane za pracovnou príležitosťou v Katarínskej Hute, ktorá počas elektrifikácie potrebovala kvalifikovaných odborníkov. Otto ako najmladší syn vyštudoval obchodnú akadémiu. O jeho mladosti sa zachovalo len málo priamych svedectiev. Oveľa viac však prezrádzajú dokumenty z obdobia druhej svetovej vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa zapojil do odboja. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZPB), oblastný výbor v Trenčíne, na moju otázku o jeho vojnových osudoch odpovedal: „Ako slovenský vojak sa dostal do centra povstania v Banskej Bystrici. Odtiaľ bol prevelený do Cinobane. Tu sa bojov nezúčastnil. Skrýval sa v lesoch spolu s ďalšími piatimi vojakmi. O stravu sa starali obyvatelia Cinobane, ale do obce nemohli z bezpečnostných dôvodov chodiť. Pri oslobodzovaní Slovenska sa mu podarilo spojiť sa s 1. čs. armádnym zborom a ako jeho príslušník sa zúčastnil na oslobodzovaní Československa až do príchodu do Prahy.“ Po skončení vojny nastúpil Otto Jurnečka do veľkoskladu, kde mohol využiť svoje vzdelanie. Nasledujúce tri roky však zásadne zmenili jeho život. Zo syna robotníka sa stal vlastník púchovskej tehelne, zamestnávateľ desiatok ľudí a stavebník reprezentatívnej rodinnej vily v práve vznikajúcej časti Púchova.
Otto Jurnečka v strednom veku
Päťročnici úspech!
Po vojne sa Otto Jurnečka s rodinou usadil v dome č. 366 v Púchove. Dom patril otcovi jeho manželky. Dňa 2. októbra 1950 však dochádza k zásadnej zmene vlastníckych pomerov: nehnuteľnosť je so spätnou účinnosťou od 1. januára 1948 prevedená na Veľkodistribučný podnik (VDP), družstvo s ručením obmedzeným, pobočka Púchov. Krátko nato prichádza ďalší zásah. Nový vlastník najskôr ústne a následne listom zo 4. decembra 1950 vyzýva Jurnečkovcov, aby byt v dome č. 366 uvoľnili, pretože ho potrebuje pre svojich zamestnancov. „Správou týchto nehnuteľností bola poverená naša pobočka a preto patria nám všetky práva i povinnosti, ktoré inak patria vlastníkovi. Nakoľko sa znárodnenie a tým aj vlastníctvo týka tiež domu č.366, v ktorom ste ubytovaný Vy s Vašou pí svokrou a naša pobočka by potrebovala tento byt pre svojich zamestnancov, žiadame Vás, abyste nám tento byt uvoľnil, čím opakujeme už viaceré naše ústne výzvy a upozornenie na tento nový stav a dúfame, že túto výzvu budete rešpektovať.“ Svoju výzvu Ottovi ukončujú slovami: „Päťročnici úspech!“ Práve v čase, keď sa novostavba na ulici Ferka Urbánka blížila k dokončeniu, dostal Otto Jurnečka 19. decembra 1950 výmer č. 465-19/12-1950-V. Ten určoval nájomníka pre ešte nedokončenú stavbu – ONV, referát V/2 v Púchove. Išlo o prvý pokus prevziať novostavbu do verejného užívania. Otto sa však proti výmeru odvolal už nasledujúci deň:
„Svoje odvolanie takto odôvodňujem: V roku 1949 bola pojatá novostavba môjho rodinného domku, pozostávajúceho z jednej bytovej jednotky s príslušenstvom do operatívneho plánu 5 RP na rok 1949 a bol mi vydaný evidenčný list na túto stavbu KNV v Žiline čís. 80/OP a jeho platnosť bola dňa 2. okt. 1950 v zmysle výnosu Pov. techniky č.22.291-91/11-VIII/L-1950 predĺžená KNV v Žiline na rok 1950. Táto novostavba rodinného domku s jednou bytovou jednotkou, je v konečnej fáze dokončujúcich prác a dosiaľ nebola prevedená kolaudácia. Dokončujúce práce prevádzam si sám vlastnými rukami, mimo doby svojho zamestnania, čím neodčerpávam pracovné sily určené pre 5 RP … Sám so svojou rodinou a príslušníkmi domácnosti, v počte celkom 7 osôb, bývam v dome patriacom VDP-pobočka v Púchove, ktorý mi dal svojho času výpoveď s tým, aby som byt v ich dome vyprázdnil, pretože tento nezbytne potrebujú pre ubytovanie svojich zamestnancov … V danom prípade porušil MNV-bytová komisia v Púchove zákon číslo 138/48 Sb. a vyhl.č. 1001/49 Úř.vestníka, keď rozhodoval o
- Rodinnom domku s jednou bytovou jednotkou ešte doteraz nedokončenom, kým mu podľa zákona prislúcha právo rozhodovať iba o bytoch voľných a nadmerných.
- O takom bytovom domku, ktorý je pred ukončením a na ktorý bude vydané obývacie povolenie po 9. auguste 1946 a ktorý si fyzická osoba, v tomto prípade moja osoba, sama pre seba a svojich príslušníkov domácnosti, vystavila.
„V novostavbe rodinného domku o jednej bytovej jednotke budú celkom 4 obývacie miestnosti s príslušenstvom, v ktorom bude bývať celkom 7 osôb, z čoho je tiež jasné, že byt nebude nadmerným. Okrem toho dovoľujem si uviesť aj to, že podľa §33, ods.1.č.5 cit.zák. a vyhlášky, nie je možno uložiť vyprázdnenie bytu vlastníkovi domu v rodinnom domku a teda tým viac je zakázané a protivý sa zákonu zabrať celý rodinný domček vlastníkovi rodinného domku, ktorý nutna potrebuje pre seba a svojich rodinných príslušníkov a chce sa do tohto nasťahovať. … Napokon dovoľujem si uviesť, že som osoba národne, štátne a ľudovo-demokraticky spoľahlivá, o čom na dôkaz prikladám osvedčenie v odpise, mám svoje zamestnanie a mimo toho zúčastnil som sa národného odboja o čom prikladám „Osvedčenie podľa §8 zákona č.255/1946 Sb., vydaného MNO pod č.j.16.649/Kleg. ref. 1947, podľa ktorého pri všetkých úradných jednaniach má byť táto okolnosť braná v úvahu a dľa tejto sa má jednať.“
Svoje odvolanie Otto ukončuje textom: „Žiadam preto zdvorile rozhodnúť tak, ako navrhujem.“ A list ukončuje prevolaním rovnakým, akým mu bolo vysťahovanie doposiaľ obývaného bytu nariadené. Teda „Päťročnici úspech!“ Dnes môžeme iba hádať, či išlo o Ottovu iróniu. Odvolanie malo úspech. Prvý pokus o zabratie domu bol zrušený, spor sa však iba začínal. Nasledovali ďalšie rozhodnutia, odvolania a sťažnosti, ktoré sa pretiahli na niekoľko rokov.
Prvé odvolanie – úspech na päť dní
Úspech prvého odvolania netrval dlho. Už 23. decembra 1950 sa Technický referát ONV v Púchove pokúsil napraviť právne nedostatky predchádzajúceho postupu. Tentoraz sa oprel o iný právny základ a výmerom č. 465-23/12-1950 rozhodol o zabratí celej budovy na neurčitú dobu pre verejné účely. Týmto účelom mali byť detské jasle pre deti obyvateľov mesta. Po prvotnej chybe použili iný zákon a to dávno existujúci zákon č.304/1921 Sb. z. a n. v znení čl. I. zák. č.112/1946 Sb. z. a n. Ani tentoraz Otto nezostal nečinný. Dňa 28. decembra 1950, iba päť dní po vydaní rozhodnutia, podal ďalšie odvolanie adresované Krajskému národnému výboru v Žiline:
„ODVOLANIE, ktoré prosím s priloženou prílohou predložiť Krajskému národnému výboru v Žiline, kde žiadam napadnutý výmer v celom jeho rozsahu zrušiť, ako odporujúci zákonu. … Toto svoje odvolanie dovoľujem si takto odôvodniť: Som 30-ročný. Od svojej mladosti bol som v stálom námezdnom pomere, z ktorého pracovného príjmu som si šetril, lebo pomery boli veľmi zlé, tým viac, že otec mi bol fabrickým robotníkom a mal 8 detí. Za takto našetrené peniaze rozhodol som sa v dôsledku bytovej kríze, a po oženení sa, nemal som vyhliadok na prídel bytu, kúpiť si stavebný pozemok a vystaviť si na tomto zodpovedajúci rodinný domček o jednej bytovej jednotke. Stavba môjho rodinného domku o jednej bytovej jednotke s príslušenstvom bola v roku 1949 pojatá do operatívneho plánu 5 RP na rok 1949 a na túto stavbu bol mi vydaný evidenčný list KNV v Žiline č. 80/OP a jeho platnosť mi bola na rok 1950 týmto hereuvedeným úradom predĺžená. Novostavba tohto môjho rod. domku o jednej bytovej jednotke bola zaistená mojou našetrenou hotovosťou, materiálom a úverom… Na tento čas obývam byt v dome patriaci vlastníckym právom VDP, pobočka Púchov, ktorý mňa už viackrát vyzýval a stále ma vyzýva na vyprázdnenie tohto bytu, pretože tento potrebuje sám pre seba, ako to dosvedčuje aj list zo dňa 4. t. m., ktorý v prílohe prikladám. … Nedostatok bytov v Púchove a tiež vyšeuvedená okolnosť, boli rozhodujúcimi činiteľmi pri tom, že som sa pustil do novostavby rodinného domku o jednej bytovej jednotke. … V tejto nedokončenej novostavbe zriadil som si núdzove niekoľko potrebných miestností a chcel som sa do týchto aj koncom tohto roku nasťahovať s rodinou a príslušníkmi domácnosti v počte 7 osôb. … V rámci tohto sťahovania zastihol ma výmer MNV v Púchove, proti ktorému som sa odvolal a ktorý bol aj výmerom ONV ref. práce a soc. starostlivosti v Púchove zo dňa 21.12.1950, ako nezákonný, zrušený, avšak súčasne mi bol doručený týmto odvolaním napadnutý výmer. … Tento napadnutý výmer je protizákonne vydaný. Opiera sa o zákonné ustanovenia zákona č.304/21Sb.z.a n. a na čl.I.zák.č.112/1946 Sb.z.a n. Pred rozhodnutím a vydaním napadnutého výmeru si mal ONV v Púchove všímať, čo je aj jeho povinnosťou, že čo je účelom citovaných ustanovení. … Účelom týchto zák. ustanovení je najmä, ako je to uvedené v odst.1.§ 1.zák.č.304/1921 Sb.z.a n. v znení čl.I.zák. č.112/1946, zaberať k užívaniu budovy a miestnosti pre účele verejné, keď nie je pre tieto účele vhodných miestností. Môj dom o jednej bytovej jednotke ešte teraz nedokončený, ani zďaleka sa pre tento účel nehodí, ba čo viac, pre Detské jasle v Púchove už viac, ako 3 mesiace, sú vyhliadnuté miestnosti v Evanjelickom sborovom dome v Púchove, z ktorého bol aj nájomca bytu p. Viktor Štol, úradník z Ilavy, vysťahovaný a uvolnil svojím vysťahovaním bytovej komisie MNV v Púchove p. J. Útlym. … Keby však ani týchto 5 miestností nestačilo na zriadenie jaslí, údajne pre 20 detí, čo zaiste postačí, je v Púchove budova Štátneho detského domova, v ktorom sú nevyužité miestnosti, pretože nie je tam toľko detí, koľko by ich tam v skutočnosti mohlo byť, mohly by sa spomenuté detské jasle celkom pohodlne zriadiť a umiestniť v uvedenom Štátnom detskom domove. … Nikdy v živote som nemal žiadnu politickú funkciu, nebol som členom žiadnej politickej strany a naproti tomu zúčastnil som sa ako vojak Slov. nár. povstania, o čom mi bolo MNO vydané osvedčenie podľa § 8.zák.č.255/46 Sb. Pod č.j.16649/Kleg. ref. 1947… Žiadam preto zdvorile z uvedených dôvodov môjmu odvolaniu, ako zákonnému, vyhovieť.“
Pôvodná dispozícia 1. poschodia Jurnečkovej vily podľa plánov návrhu Ing. arch. Ladislava Štofka
Dvadsaťdeväťročný vlastník tehelne v Púchove
Rozostavaná vila nebola jediným majetkom, o ktorý Otto Jurnečka po druhej svetovej vojne bojoval. Dňa 14. novembra 1949 bola na tehelňu, ktorú vlastnil spolu s manželkou, uvalená národná správa. Za správcu bol ustanovený Viktor Dvorák z Banskej Bystrice a dovtedajší vlastník musel odovzdať súpis majetku. Otto sa však na zásah pripravoval už skôr. Dňa 24. septembra 1949 ponúkol Miestnemu národnému výboru svoje služby v prospech Stavebného kombinátu, komunálneho podniku mesta Púchov, ako kvalifikovaný námestník v oblasti tehliarstva. Súčasťou jeho stratégie bola aj ponuka, ktorá mala tehelňu zapojiť do verejného hospodárstva ešte pred jej prípadným odňatím. Dňa 13. októbra 1949 bola medzi Ottom Jurnečkom a Stavebným kombinátom obce Púchov podpísaná zmluva o prenájme celej tehelne vrátane inventára na desať rokov, do 31. decembra 1959. Podľa bodu II. zmluvy mal byť prenájom úplne bezplatný. Do sporu vstupovali aj dokumenty, ktoré mali v povojnovom Československu značnú váhu: osvedčenie o národnej, štátnej a ľudovo-demokratickej spoľahlivosti a osvedčenie účastníka národného boja za oslobodenie. Napriek tomu sa postoj jednotlivých orgánov k Jurnečkovi výrazne líšil. Obvodný úrad MV si 27. septembra1949 vyžiadal odporučenie u Okresného sekretariátu KSS v Púchove: „Navrhujeme, aby žiadosť menovaného bola doporučená, poneváč komunálny podnik tehelňu potrebuje a prevádzka v nej ako aj kvalifikovaný námestník bude bez toho kontrolovaný.“ Miestna organizácia KSS v Púchove však zaujala opačný postoj:„Výbor tunajšej miestnej organizácie KSS uzniesol sa pripojenú žiadosť menovaného nedoporučiť, pretože k dnešnému ľudovodemokratickému zriadeniu nezaujíma kladný postoj, čoho dôkazom sú prípady deštruktívnej a štvavej činnosti menovaného v radoch živnostníkov. V dôsledku toho je nutné hľadať iné možnosti obsadenia miesta vedúceho tehelne. Práci česť!“ Rozhodujúce teda neboli iba hospodárske argumenty či Jurnečkova vojnová minulosť, ale aj hodnotenie jeho politického postoja miestnou organizáciou KSS. Okresný národný výbor následne 24. novembra 1949 odvolal národného správcu Viktora Dvoráka a nahradil ho Rudolfom Valášekom z Lazov pod Makytou.
Rozuzlenie prišlo 12. decembra 1949 na pôde ONV v Púchove: „UZNESENIE: Rada ONV v Púchove, v zmysle §8 odst.2. vyhlášky č. 298/45 úr. V. sa jednohlasne uznáša na tom, že odvolaniu Otta Jurnečku v predmetnej veci vyhovuje…“ Otto teda v tomto kole uspel. Posledný dohľadaný záznam o jeho ďalšom zápase pochádza zo 6. júla 1955, keď Krajská prokuratúra v Žiline žiadala ONV v Púchove o informácie k sťažnosti, ktorú Jurnečka podal Generálnej prokuratúre v Prahe. Dokument zároveň potvrdzuje, že už býval v Opatovej nad Váhom a pracoval v národnom podniku Stavoindustria v Dubnici ako dopravný referent.
Dokument rušiaci národného správcu v Jurnečkovej tehelni v r. 1950
Alexander Bezák – muž, bez ktorého nemožno pochopiť príbeh Jurnečkovej vily
Príbeh Jurnečkovej vily sa v skutočnosti nezačína v roku 1948. Aby sme pochopili, ako sa mladý Otto Jurnečka stal vlastníkom púchovskej tehelne a mohol začať výstavbu reprezentatívnej rodinnej vily, musíme sa vrátiť o niekoľko rokov späť. Do príbehu vstupuje Alexander Bezák. Z dostupných prameňov vyplýva, že patril medzi významných podnikateľov vtedajšieho Púchova. Svoje podnikanie počas obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945) rozšíril o sklady potravín v Trenčíne a Bratislave, obchodoval so širokým sortimentom a neskôr sa venoval aj výrobe tehál. Jeho obchodný dom stál na mieste dnešnej polyfunkčnej budovy pri kruhovom objazde v smere na most vedúci ponad Váh. Vedľajší dom, v ktorom prevádzkoval kníhkupectvo, stojí dodnes. Zachoval sa aj jeho sklad za bývalou pizzeriou Valdagno; podľa dochovanej dokumentácie ho projektoval architekt Július Záchenský z Ružomberka. Alexander Bezák však nebol iba podnikateľom. Od mladosti sa aktívne angažoval vo verejnom a politickom živote a priklonil sa k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (okresný predseda HSĽS). Prvá dohľadaná zmienka pochádza z 24. novembra 1928, keď týždenník TRENČAN zverejnil kandidátnu listinu pre okres Púchov, na ktorej figuroval ako kandidát číslo päť. Dochované dokumenty potvrdzujú aj jeho členstvo v Hlinkovej garde; v zozname členov púchovskej organizácie figuruje na piatom mieste. Samotné členstvo ešte automaticky nevypovedá o individuálnej trestnej zodpovednosti konkrétnej osoby, je však dôležitou súčasťou historického kontextu, bez ktorého nemožno ďalší vývoj Bezákovho osudu pochopiť. Historické udalosti mu spočiatku vytvárali priaznivé podmienky. Po rozpade Československa sa k moci dostala politická strana, ku ktorej sa dlhodobo hlásil. Dobová tlač následne zachytáva jeho rastúci politický vplyv aj podnikateľské ambície – od predsedníctva okresnej organizácie HSĽS až po plány na vybudovanie moderného obchodného domu podľa zahraničných vzorov.
Obchodný dom Alexandra Bezáka v Púchove s rozličným tovarom (zbúraný r. 1987)
Bezákovci a druhá svetová vojna
Bezákov podnikateľský vzostup nebol izolovaným príbehom jednotlivca. Výrazné postavenie mala aj jeho rodina. Brat Jozef Bezák pôsobil ako prednosta oddelenia na Ministerstve dopravy, Dr. Anton Bezák bol predsedom Všeobecného stavebného družstva a podľa dochovaných záznamov boli obaja spojení aj so štruktúrami HSĽS. Vojnové roky zároveň zásadne menili samotný Púchov. Dovtedy malé mesto s minimom priemyslu získalo nový impulz príchodom odevnej výroby firmy Rolný. Podnikateľ potreboval rozšíriť výrobu, keďže jeho závody v Protektoráte Čechy a Morava boli vyťažené zákazkami pre Wehrmacht. Po Žiline sa ďalším miestom expanzie stal Púchov, kde Prvá slovenská továreň na odevy Rolný spustila výrobu v roku 1942. Nové pracovné miesta urýchlili rast mesta a vytvorili ďalší priestor pre obchod. Bezákovi pritom pomáhali aj kontakty vybudované politickou činnosťou. Z dobových záznamov vyplýva, že sa dostával k distribúcii nedostatkového spotrebného tovaru, takzvaných potravných článkov. Ich rozdeľovanie síce podliehalo štátnemu dohľadu, no v regiónoch zohrávali významnú úlohu miestni distribútori. Pre obchodníka to predstavovalo výraznú konkurenčnú výhodu. Práve počas vojnových rokov sa majetkové pomery Bezákovcov výrazne posilnili. S blížiacim sa koncom vojny sa však situácia obrátila. Postup Červenej armády znamenal pre vysokého funkcionára HSĽS a člena Hlinkovej gardy existenčnú neistotu. V Púchove sa dodnes traduje tvrdenie, že pri deportáciách miestnych Židov mali byť použité aj Bezákove nákladné automobily. Toto tvrdenie sa mi však nepodarilo historicky doložiť, a preto ho nemožno prezentovať ako preukázaný fakt. Isté je, že židovské podniky boli arizované a odstránenie časti obchodnej konkurencie výrazne zmenilo miestne hospodárske prostredie. Napätie voči Bezákovi však nevychádzalo iba z politiky. Svoje miesto v ňom mali sociálne rozdiely, obchodná konkurencia i majetkové spory. Jedným z nich bola jeho snaha o vyvlastnenie pozemkov obyvateľov Horných Kočkoviec, ktorí odmietali predať pozemky susediace s tehelňou pri železničnej stanici. V archívnych materiáloch sa zachovalo aj udanie istého Štefana Koncového z Dolných Kočkoviec, ktoré 25. marca 1940 adresoval priamo kancelárii predsedu vlády. Sťažoval sa na spôsob distribúcie nedostatkového tovaru – najmä cukru, petroleja a mydla – a tvrdil, že Bezák využíva svoje postavenie distribútora vo vlastný obchodný prospech. Koncový zároveň uvádzal, že predchádzajúce sťažnosti zostali bez výsledku pre Bezákove kontakty na Ministerstve hospodárstva. Práve podobné podania nám dnes umožňujú nahliadnuť aj do rozsahu Bezákovho majetku. Správa vedúceho notára pre okresný úrad z druhej polovice roku 1943 uvádza:
„Nehnuteľný majetok pozostáva z budov a priemyselných podnikov, ako a) Jednoposchodová budova „Obchodného domu“ a poschodového skladišťa, v Púchove pop. Čís. 366, b) Prízemná budova „Centrálneho obchodu“ a poschodového skladišťa, v Púchove pop. Čís. 270, c) Prízemná budova „Filiálneho obchodu“ v Púchove pop. Č. 317, d) Budovy tehelne a byty zamestnancov. Hodnota všetkých týchto nehnuteľností pohybude sa v cene okolo 3,000.000.- Ks. Hnuteľný majetok menovaného pozostáva z hodnoty tovaru, polotovaru, zariadení obchodných a bytových, napokon 6 nákladných a jedno osobné auto. Hodnota hnuteľného majetku nie je tunajšiemu úradu známa, ale prevyšuje hodne cenu 2,000.000.- Ks.“ „Od roku 1938 získal značný majetok, ktorého výšku taktiež nemožno vyšetriť, avšak podľa odhadu značne prevyšuje sumu 500.000.- Ks. Tento výťažok získal z intenzívneho a usmerneného obchodovania a podnikania. Menovaný stará sa o 7 člennú rodinu, a to: Alexander Bezák, jeho manželka Helena r. Paldanová, deti: Helena 20roč., Alexander 18 roč., Jozef 12 roč, Rudolf 10 roč., a Marta 8 roč.“
Pohľadávka na paradajky od Ernesta Adlera adresovaná v období Slovenského štátu veľkoobchodníkovi A. Bezákovi do Púchova
Po prechode frontu v Púchove
Koniec vojny priniesol Bezákovi zásadný obrat. Hoci ho súd neuznal vinným zo spáchania vojnových zločinov či kolaborácie, v povojnovom období zostal vedený ako politicky nespoľahlivá osoba a nebolo mu vydané osvedčenie o národnej a politickej spoľahlivosti. V povojnových majetkových pomeroch išlo o rozhodujúcu okolnosť: majetok osôb považovaných za nepriateľské alebo nespoľahlivé mohol prejsť pod národnú správu či pod správu národných výborov. Dobová tlač zachytáva aj jeho povojnové zaistenie.
PRAVDA, Ústredný orgán Komunistickej strany Slovenska zo stredy 27. júna 1945 prináša aj túto správu: „Slovensko zbavuje sa nepriateľov: Ďalších 83 fašistov na vidieku zaistených. ZAS, Bratislava, 26. júna – Z povereníctva SNR pre veci vnútorné oznamujú, že bezpečnostné orgány zaistili týchto 83 exponentov bývalého fašistického režimu: … Dr. Trnka Jozef, Bezák Alexander z Púchova…“
Povojnové preberanie majetku však neprebiehalo zo dňa na deň. Štátny aparát bol po vojne personálne aj organizačne oslabený a pravidlá sa uplatňovali nerovnomerne. Národné správy vznikali v rôznom čase a celý proces sprevádzal značný chaos. Aj preto sa dnes povojnová národná či nútená správa neraz zamieňa s neskoršou vlnou znárodňovania po februári 1948, hoci išlo o odlišné procesy. Bezák tak získal určitý časový priestor. Kým bola národná správa zavedená na jeho obchodné domy v Púchove, Trenčíne a Bratislave či na púchovskú tehelňu, mohol sa pokúšať majetok ochrániť. Podobný osud pritom postihol aj podniky ďalších miestnych obyvateľov. Dôležitú časť skladačky poskytlo rodinné svedectvo priameho potomka – vnuka Otta Jurnečku a pravnuka Alexandra Bezáka. Podľa jeho slov sa Otto po vojne v roku 1945 zamestnal v Bezákovom veľkosklade v Bratislave. Mal obchodné vzdelanie, bol pracovitý a rýchlo si získal pozornosť zamestnávateľa i jeho dcéry Heleny. Práve sobáš s Helenou Bezákovou spojil osudy oboch rodín. Pre Alexandra Bezáka mohol byť mladý účastník SNP s potvrdením o národnej a politickej spoľahlivosti zároveň nádejou, že sa aspoň časť rodinného majetku podarí uchrániť. Priamy doklad o úmyselnom prevode majetku s týmto cieľom zatiaľ nemáme. Z ďalších udalostí však vyplýva, že minimálne púchovská tehelňa prešla do vlastníctva Otta Jurnečku a jeho manželky.
Článok v komunistickej tlači PRAVDA zo dňa 27. júna 1945, v kt. sa spomínajú aj exponenti minulého režimu z Púchova
Prvé snahy o záchranu majetku
Prvé Bezákove pokusy zachrániť majetok možno sledovať bezprostredne po prechode frontu v Púchove. Do mesta prišli po nacistickej armáde dňa 30. apríla 1945 ako prvé jednotky 4. rumunskej armády pôsobiacej v rámci sovietskeho postupu. Ustupujúce nemecké jednotky ešte v ten deň zničili most a poškodili železničnú trať smerujúcu na Moravu, aby spomalili ďalší postup a zásobovanie. Politické kontakty sa skončili. Od roku 1941 do 30. apríla 1944 kedy Okresný úrad v Púchove zaniká, bol jeho predsedom Dr. Jozef Trnka z HSĽS. Okresný úrad nahradil po oslobodení Okresný národný výbor. Na jeho čelo sa dostal evanjelický kňaz Peter Škodáček, neskorší poslanec Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu. Aj jeho ďalší osud ukazuje prudkosť politických zvratov: po februári 1948 z funkcie odišiel, v decembri ho zatkla ŠtB a do roku 1952 bol väznený. Chaos a vyrovnávanie si účtov. Bezprostredne po oslobodení využili obyvatelia okolitých obcí rozvrat pomerov a vtrhli do Bezákových skladov. Úrady zároveň zisťovali, že časť zásob bola uložená aj mimo hlavného skladu. Okresný národný výbor preto 8. mája 1945 žiadal bezpečnostné orgány, aby odobraté veci zaistili: „Dňa 30. apríla 1945 z tehelne firmy A. Bezák boli vybraté násilím občanmi z Hor. Kočkoviec a údajne aj z Dol. Kočkoviec a Nosíc potravné články a iné veci podľa pripojeného zoznamu. Žiadam tamojšiu stanicu, aby ihneď zobrané veci u terajších držiteľov zaistila /zabavila/ a udala sem množstvo zaistených potravných článkov a veci s uvedením terajšieho držiteľa. Držiteľom treba zakázať zaistené veci zužitkovať alebo ináč s nimi nakladať do ďalšieho rozhodnutia.“
O niekoľko dní neskôr informoval MNV v Púchove okresný orgán: „Dľa zistenie má mať firma. Bezák, veľkoobchod v Púchove uskladnené rôzne potraviny údajne u istého Kudleja, Zborana a Ladislava Gabču v Nosiciach, ktoré by mali byť národnou obranou zaistené pre Národný výbor.“ Samotný ONV následne firme nariadil: Nariaďujeme vám dovezenie a uskladnenie vo Vašich skladoch všetkých potravných článkov a produktov uschovaných vašou firmou po obciach okresu a inde. Mám na mysli potravné články a produkty.“ Z dochovaných dokumentov nemožno spoľahlivo určiť, aká časť zásob bola vyrabovaná a aká bola predtým zámerne uložená mimo skladu. Vieme však, že potraviny sa našli u viacerých osôb a následné zápisnice zachytávajú aj ich ďalšie rozdeľovanie či predaj. Podobný zápas sa odohrával aj o dopravné prostriedky. Postupujúca armáda využívala civilné vozidlá a medzi zabavenými bol aj Bezákov osobný Ford s evidenčným číslom S-28.608. Po poruche zostal v Lazoch pod Makytou a Bezák prostredníctvom ONV žiadal jeho vrátenie: „Podpísaný úctivo žiadam o vrátenie osobného automobilu. Je žiaduce, aby ONV dal príkaz na vrátenie tohto auta do mojej dielne cieľom opravy. Keď auto bude opravené a jazdy schopné dám ho k dispozícii ONV s mojim šoférom Jozefom Bednárikom, ktorý vie s týmto narábať. Poznamenávam, že potrebný karbid mám na sklade.“ Už 9. mája 1945 bol pre potreby zásobovania ONV zabavený aj jeho nákladný automobil S-28-607. Práve tu možno vidieť model, ktorý sa v príbehu zopakuje neskôr pri tehelni: majetok formálne ponúknuť na verejné účely a zároveň si zachovať vlastnícke právo s nádejou na jeho neskoršie vrátenie. Bezák sa pritom ani po vojne nevzdal podnikateľských plánov. V krajine zničenej vojnou prudko rástol dopyt po stavebných materiáloch a jeho firma sa pokúsila presadiť aj výrobou mobilných tehliarskych zariadení. Denník PRAVDA o tom 26. mája 1948, iba štyri dni pred voľbami, napísal: SLOVENSKÁ FIRMA VYRÁBA POJAZDNÉ TEHELNE „Myšlienku sostrojiť pojazdnú tehelňu, ktorá by sa dala ľahko dopraviť do krajov, trpiacich nedostatkom stavebných hmôt, prišiel Ing. Štefánik z Bratislavy. Bratislavská firma Alexander Bezák túto myšlienku prakticky uskutočnila a zostrojila niekoľko typov ambulantných tehelní, ktoré sa už vyrábajú. V podstate pozostáva pojazdná tehelňa zo železného podvozku s tehliarskym lisom, ďalej z odrezováka a z úspornej a praktickej pece na pálenie tehly, je poháňaná Dieslovým motorom. Výkon je 1000 kusov normálnych plných tehál za 1 hodinu. Bola zostrojená aj prenosná tehelňa na železnom ráme bez motoru pre pohon s traktorom, ktorá má ten istý výkon ako predošlý typ. V tomto roku firma vyrobí asi 30 pojazdných garnitúr, na budúci rok sa pripravuje veľmi široký výrobný rámec. Pojazdná tehelňa vzor „Bezák“ č. 135.923 je neobyčajným príspevkom pre oživenie stavebného ruchu.“
Jasle 8. marca v Púchove a november 1989
Jurnečkova vila napokon skutočne začala slúžiť účelu, pre ktorý ju štát zabral. Počas socializmu v nej fungovali detské jasle, známe ako Jasle 8. marca (8. marec je Medzinárodným dňom žien). Dobovú fotografiu zariadenia sa zatiaľ nepodarilo nájsť, no v Púchove stále žije množstvo ľudí, ktorí v nich strávili prvé roky života (Prosíme, ak máte akékoľvek fotografie týchto jaslí, alebo okolia z obdobia socializmu, pošlite nám scan na email. Vopred veľká vďaka!) Zlom prišiel po novembri 1989. Nová legislatíva otvorila cestu k návratu časti znárodnených majetkov a Otto Jurnečka si vo veku 69 rokov uplatnil nárok na dom s popisným číslom 7 na ulici Ferka Urbánka. Mesto Púchov mu nehnuteľnosť vydalo na základe dohody podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd. Takmer sedemdesiatročný Otto sa teda po desaťročiach dočkal návratu domu, o ktorý bojoval už od začiatku päťdesiatych rokov. Stavba však potrebovala rozsiahlu opravu, a preto ju odpredal jednému z predstaviteľov novovzniknutých podnikateľov. Viktor Veteška, brat neskoršieho predsedu Národnej rady, bývalé jasle prestaval a zriadil v dome pekáreň. Pamätníci si spomínajú, že čerstvé pečivo sa predávalo priamo z garáže domu do ulice. Podnikateľský zámer však dlho nevydržal. V roku 1994 Veteška dom predal za viac ako milión slovenských korún. Pre porovnanie, priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve v tom roku predstavovala 6 294 Sk. Novými vlastníkmi sa stal úspešný privatizér niekdajšieho národného podniku MAKYTA Marián Vidoman (následnícka spoločnosť znárodneného odevného závodu Rolný) s manželkou. Dom následne prešiel kompletnou rekonštrukciou, pri ktorej zostali pomerne dobre zachované základné črty pôvodného Štofkovho projektu. Až po takmer polstoročí tak vila začala opäť plniť účel, na ktorý bola pôvodne navrhnutá – slúžiť ako rodinný dom. Dnes má pôvodná Jurnečkova vila nového vlastníka.
Na záver
Príbeh jediného domu ukazuje, akými zásadnými premenami prešiel Púchov i celá slovenská spoločnosť počas 20. storočia. Zároveň pripomína, aké problematické je hodnotiť historické postavy jednoduchým delením na „dobrých“ a „zlých“. Ich rozhodnutia vznikali v konkrétnych politických, spoločenských a osobných okolnostiach, hoci to samozrejme nezbavuje jednotlivca zodpovednosti za vlastné konanie. Alexander Bezák môže byť vnímaný ako mimoriadne schopný a ambiciózny podnikateľ, ktorý dokázal z regionálneho obchodníka vyrásť na veľkopodnikateľa. Súčasne však nemožno obísť jeho vysoké postavenie v HSĽS, členstvo v Hlinkovej garde ani jeho pôsobenie v režime, ktorý prenasledoval politických odporcov a pripravil slovenských Židov o práva, majetok a napokon aj životy. Tam, kde nemáme dôkaz o jeho konkrétnej osobnej účasti na jednotlivých činoch, treba túto hranicu poctivo priznať. Nehovoriť o ňom ako o prívržencovi fašistickej ideológie, by bolo zasa neúctou všetkým obetiam nielen nášho mesta. Rovnako zložitý je pohľad na Otta Jurnečku. Majetok, o ktorý desaťročia bojoval, nevznikol výsledkom jeho vlastnej práce. Do jeho vlastníctva sa dostal vďaka rodinnému spojeniu s Bezákovcami v mimoriadne turbulentnom období. To však nemení nič na vytrvalosti, s akou sa Jurnečka celé roky domáhal svojich práv – od prvých odvolaní proti zabratiu domu až po sťažnosť adresovanú Generálnej prokuratúre, či konečnému prinavráteniu domu. Jeho príbeh preto nie je iba príbehom jednej vily. Je príbehom človeka, ktorého život pretínali politické zmeny, vojna, povstanie, povojnové majetkové presuny, znárodňovanie i napokon reštitúcie po roku 1989. A zároveň je pripomienkou, že za úradnými rozhodnutiami, paragrafmi a vlastníckymi listami sa vždy skrývajú konkrétne ľudské osudy. Otto Jurnečka zomrel podľa kroniky mesta Trenčianske Teplice v roku 2007. Práve tam prežil väčšinu života po tom, ako bol s rodinou nútený Púchov opustiť. Až do konca života zostal členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Autor: Vladimír Jágrik
Editor: Pavol Makyna
