Po prvej a druhej časti príspevku o Antonovi Neumanovi z Púchova (prečítate si ich po kliknutí sem a sem), ktorý pracoval ako šéf prezidentskej kancelárie v čase pôsobenia Jozefa Tisa, vám prinášame i tretí a záverečný diel. V ňom sa dočítate o úteku A. Neumana a jeho rodiny pred frontom do Rakúska, presunoch po amerických internačných táboroch, vyšetrovaní, väzbe i prenasledovaní komunistickým režimom.
Evakuácia, väzba a vyšetrovanie
Pred blížiacim sa frontom na konci 2. svetovej vojny odišli z Bratislavy 31. marca 1945 prezident J. Tiso, členovia vlády, príslušníci Domobrany, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, Hlinkovej mládeže, ale aj predstavitelia vládnych a samosprávnych úradov. Smerom na západ odchádzali celé rodiny a počet týchto osôb sa odhaduje na viac ako 5 000. Pre rýchly posun frontu z východu súhlasil J. Tiso a vláda s ponukou nemeckého vyslanca na Slovensku Hannsa Ludina na evakuáciu do Horného Rakúska. Ešte predtým bola do Holíča evakuovaná Prezidentská kancelária s archívom, ktorý bol uložený do Štátnej hospodárskej školy. Šéf tejto kancelárie Neuman uvádza neskôr vo svojej výpovedi pred obžalobou tiež: „Židovské veci sme nenechali všetky v Bratislave.“ V skupine evakuovaných boli i A. Neuman so svojou manželkou a dvoma dcérami, ktorí sa uchýlili v pripravovanom evakuačnom stredisku benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri pri rakúskom meste Linz. Po príchode americkej armády 8. mája 1945 bola rodina Neumanovcov spolu s ďalšími členmi vlády a evakuovanej skupiny zaistená. Rodina bola rozdelená dňa 7. júna 1945 pričom otec Anton mal zveriť svojej 14-ročnej dcére Elene kufrík s nejakými dokumentmi. Tá ho mala pri presune na Slovensko stratiť, no pravdepodobne prišla o kufor násilím. A. Neuman bol spolu s ďalšími 14 osobami odvezený v ten deň ráno na nákladnom aute z kláštora v Kremsmünsteri do Deggendorfu. Miestny internačný tábor bol však plný, a tak boli zaistenci odvezení do Riedu, kam dorazili okolo 19.00 hod. 10. júna 1945 bola skupina zaistených Slovákov spolu s A. Neumanom prevezená do tábora v Peuerbachu. Ani tu sa však dlho nezdržali, pretože už 15. júna boli prevezení vlakom k Salzburgu, odkiaľ na druhý deň ráno pochodovali asi 1 km do zaisťovacieho tábora v Glasenbachu. Tu bol A. Neuman zaregistrovaní pod číslom 221. Československé úrady medzi tým vyvíjali snahy o vydanie predstaviteľov Slovenskej republiky. V Glasenbachu bol A. Neuman internovaný až do 12. novembra 1945, kedy bol spolu s ďalšími šiestimi Slovákmi vydaní do Československa.
A. Neuman ako starší pán
Presný dátum, kedy sa A. Neuman dostal do väznice Krajského súdu v Bratislave nepoznáme, no sám uvádza, že to bolo v novembri 1945. Až po písomne podanej žiadosti A. Neumana o prejednaní jeho prípadu mimo poradia zo dňa 6. februára 1946 bol odovzdaný VI. odborom Povereníctva vnútra vedúcemu obžaloby pri Národnom súde (ďalej len NS). Stalo sa tak 13. februára 1946. O 2 dni neskôr bolo žiadosťou vedúceho obžaloby NS navrhované nariadenie väzby voči A. Neumanovi. NS v Bratislave dňa 19. februára 1946 vyhovel návrhu žalobcu na uvalenie väzby na A. Neumana s tým, „…že väzba sa začína predbežne dňom vydania čsl. úradom a trvá do vynesenia rozsudku.“ Dôvodom väzobného zadržania malo byť obvinenie z trestného činu podľa § 2, 3, 4 nariadenia číslo 33/1945 Zbierky Slovenskej národnej rady „O potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov“ a možnosť, že podozrivý by mohol utiecť, prípadne pôsobením na slobode na svedkov by mohol ovplyvniť vyšetrovanie.
Smútočný sprievod na Moravskej ulici pred rodným domom A. Neumana vezie posledné ostatky jeho matky Terezy Neumanovej (rod. Martinovičovej) v roku 1946 – úplne vľavo dekan Viktor Kállay (čestný občan Púchova in memoriam).
Pokračovanie prípadu A. Neumana prebiehalo podľa dochovaných archívnych dokumentov jeho vypočúvaním v dňoch 14. a 20. mája 1946. V dochovanej zápisnici z vypočúvania sa dozvedáme napr. o jeho kariérnom a úradníckom postupe, platovom zaradení, starostlivosti o rodinu a majetky, fungovaní úradu Prezidentskej kancelárie, udeľovaní tzv. židovských výnimiek, podozreniach z korupcie, snahe zachovať apolitickosť svojho konania nielen v úrade, evakuácii Prezidentskej kancelárie a politických predstaviteľov Slovenskej republiky na jar 1945, vzťahu s Nemcami v úrade, pomoci konkrétnym osobám, rodnému regiónu a i. Medzi tým boli ako svedkovia v tomto prípade vypočutí obchodník Jozef Barica a bývalý prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso. Barica vo svojej výpovedi hovoril o tom, ako vďaka zásahu A. Neumana neprišiel v roku 1940 o licenciu k trafike v Trenčianskych Teplej, ktorú mu úrady chceli vziať. J. Tiso vypovedal v prípade A. Neumana napr. o spôsobe jeho nástupu do funkcie šéfa Kancelárie prezidenta, o vykonávaní jeho práce v úrade i vo veci udeľovania tzv. židovských výnimiek: „Čo sa týka židovských vecí … sám som si rezervoval rozhodovanie. Prikázal som Dr. Neumanovi spraviť soznam všetkých žiadostí tohto druhu s patričnými rubrikami a tento soznam sa mi denne predkladal. V tomto sozname bola aj rubrika, do ktorej som uviedol svoje rozhodnutie a podľa toho sa so žiadosťou naložilo. Takže Dr. Neumann v židovských veciach nemal absolútne žiadnej právomoci, lebo túto som si ponechal úplne pre seba.“ Postup v prípade udeľovanie tzv. prezidentských výnimiek priblížil i banskobystrický sídelný biskup Andrej Škrábik vo výpovedi pred NS v súdnom procese s J. Tisom:„…Na otázku, či dával Dr. Tiso výnimky, som odpovedal, že som u neho intervenoval vo viacerých prípadoch a takmer vždy som bol vypočutý. Niekedy som však nedosiahol výsledok, ako napríklad pri intervencii za istého člena banskobystrickej firmy „Steiner a Lowy“, a to preto, lebo dotyčný poslal bohatú zásielku jemných liehovín Dr. Neumannovi. Moja intervencia bola bezvýsledná, hoci som prosil o ňu aj Dr. Neumanna.“ V archivovanom trestnom spise A. Neumana sa nachádza aj výpoveď svedka – referenta prezidentskej kancelárie Karola Sokola. Z jeho svedeckej výpovede spísanej 22. júla 1946 vyplýva, že A. Neuman ako vedúci prezidentskej kancelárie nemal kompetenciu ovplyvňovať rozhodnutia prezidenta J. Tisa vo veci udeľovania tzv. židovských výnimiek: „Prezident Dr. Tiso sám od seba a bez akéhokoľvek vlivu zo strany úradu rozhodol o každej jednej žiadosti, ba dokonca i výšku dávky za úradný výkon sám určil. … Nanajvýš (A. Neuman – poznámka P. M.) mohol to urobiť, že tu ktorú žiadosť mohol skôr, alebo neskôr predložiť, ale neviem ani o takom prípade, že by obžalovaný ten ktorý prípad takýmto spôsobom úmyselne zadržiaval v neprospech toho, ktorého žiadateľa. … jeho úlohou bolo tieto veci iba predostrieť prezidentovi, a po jeho rozhodnutí zase ďalšie zariadiť. Bola to čistá mechanická práca.“ Na základe ďalších výpovedí, medzi ktorými boli svedectvá prezidentovho tajomníka Karola Murína a štátneho radcu Štefana Fordinála bolo zistené, že A. Neuman nemal žiadne právomoci v oblasti tzv. židovskej otázky.V stredu 12. júla 1946 si A. Neuman vybral JUDr. Emila Polešovského z Bratislavy za svojho obhajcu.
Dňa 24. júla 1946 na základe uvedených výpovedí žiadal vedúci obžaloby NS Predsedníctvo Slovenskej národnej rady (ďalej len SNR), „…aby trestná vec proti Dr. Antonovi Neumanovi bola odstúpená okresnému ľudovému súdu k príslušnému ďalšiemu pokračovaniu.“ Predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí dňa 14. septembra 1946 súhlasilo s presunutím prípadu A. Neumana na nižší stupeň súdu a 19. septembra NS následne vyhovel žiadosti Ľ. Rigana, aby prípad A. Neumana bol presunutý do kompetencie Okresného ľudového súdu v Bratislave (ďalej len OĽS).
A. Neuman (vľavo) pred svojou vilou na Štefánikovej ulici v Púchove spolu s 1. čestným občanom Púchova Jánom Hoffmanom (vpravo) v zime 1947
20. septembra 1946 poslala manželka A. Neumana Viera list adresovaný obžalobcovi OĽS v Bratislave, v ktorom ho prosila o prepustenie svojho chorľavého manžela na slobodu do času, kým súd v jeho prípade nerozhodne. V ten istý deň poslal obžalobca OĽS spisy s návrhom určenými samotnému OĽS, aby bol A. Neuman prepustený „…na slobodu proti sľubu podľa §161 tr. p. lebo podľa doteraz prevedeného vyšetrovania dôvody pre ďalšiu väzbu prestali, keďže obvinený konal podľa vlastnej obrany tak aj podľa svedeckých výpovedí len svoju povinnosť len ako úradník bez zvláštnej horlivosti. Samostatnú rozhodujúcu moc nemal v býv. kancelárii prezidenta republiky v Bratislave a nebolo dosiať, ani to zistené, že by bol propagoval fašistickú myšlienku a ba bolo dokázané, že sa stránil Nemcov a pokračoval v úrade nepolitický. Má svoje rodné bydlište, takže návrh na prepustenie na slobodu je plne odôvodnený.“ Ešte v ten istý deň na neverejnom zasadnutí rozhodol senát OĽS o návrhu obžalobcu tak, že A. Neuman mal byť ihneď prepustený na slobodu. Predvolaný A. Neuman následne sľúbil, že bude naďalej bývať v Púchove. V tom čase už bývalý šéf Prezidentskej kancelárie opustil predbežnú vyšetrovaciu väzbu dňa 21. septembra 1946. A. Neuman tak strávil vo väzení odlúčený od rodiny celkovo 471 dní, teda 1 rok 3 mesiace a 2 týždne.
Povojnový údel
25. októbra 1946 oficiálne navrhol obžalobca pri OĽS senátu odoprieť stíhanie A. Neumana, čo nasledujúci deň senát na OĽS v Bratislave potvrdil. Manželka Viera spolu s dcérami žili v čase väznenia A. Neumana pravdepodobne v rodnom meste Viery – v Uherskom Hradišti. Tu A. Neuman po prepustení z väzby požiadal o vystavenie dočasného preukazu totožnosti, ktorý mu Miestny národný výbor vydal dňa 9. októbra 1946. Na konci roka 1947 bol Neuman prepustený z brannej moci, pričom podľa dostupných dokumentov dosiahol vojenskú hodnosť „stotník“.
Navrátenie majetku v Keblí A. Neumanovi
Hoci A. Neuman vlastnil v Púchove a okolí pomerne rozsiahly majetok, v roku 1950 bol nútený na základe iniciatívy regionálnych predstaviteľov Komunistickej strany Slovenska opustiť mesto. Obec v jeho drevenej vile ubytovávala sociálne slabších podnájomníkov. A. Neuman spolu s manželkou a dcérami opustili tieto rodinné majetky a žili ďalej v Uherskom Hradišti, kde Anton vykonával prax komerčného právnika. Napriek tomu, že jeho drevenú vilu užívala obec, musel A. Neuman odvádzať kontingent zo sadov na priľahlom pozemku. Po 13-tich rokoch, teda v roku 1963, sa A. Neuman vrátil na žiadosť tajomníka miestneho národného výboru Loduhu z obce Streženice na svoj pozemok s drevenou vilou. Malo sa tak stať z vďaky Loduhu za nešpecifikovanú pomoc počas obdobia úradovania A. Neumana v Kancelárii prezidenta. A. Neuman bol naďalej sledovaný bezpečnostnými orgánmi, a to podľa miesta pobytu. Od 11. septembra 1959 bol zaevidovaný 1. zvláštnym oddelením Krajskej správy ministerstva vnútra v Brne, pričom zväzok bol registrovaný v Uherskom Hradišti pod krycím menom „Fašista“. Zrušený bol v roku 1963. Následne v rokoch 1963 – 1965 bol A. Neuman sledovaný Štátnou bezpečnosťou – Krajskou správou Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici a jeho zväzok bol evidovaný v Považskej Bystrici. Skartovaný bol 19. mája 1965. V roku 1971 pripútala cievna mozgová príhoda A. Neumana na invalidný vozík. Ďalších 11 rokov strávil v spomínanej vile s ovocným sadom pri Streženiciach. A. Neuman zomrel dňa 19. mája 1982 v Púchove, kde je aj pochovaný.
Autor: Pavol Makyna
Text je súčasťou vedeckej štúdie, ktorá vyjde v zborníku Katedry histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave pri príležitosti 80. narodenín prof. Júliusa Bartla. Zdroje informácií a poznámkový aparát viď aj MAKYNA, P.: Osudy Antona Neumana – šéfa kancelárie prezidenta Slovenskej republiky (1939 – 1945). Pamäť národa, roč. 14, 2018, č. 1, s. 3 – 14.