Asi každý z nás pozná slovenskú rozprávku SOĽ NAD ZLATO. Tento biely nerast je základným prvkom využívaným v kuchyniach už od nepamäti a nie je to tak dávno, kedy nebolo jednoduché ju zohnať. V Púchove sa táto surovina spomína hlavne v súvislosti so soľným skladom, ktorý mal stáť v susedstve Župného domu. Donedávna sme s určitosťou nevedeli, kde presne stál a ako budova vyzerala. Podarilo sa nám však objaviť v maďarskom archíve plán tejto stavby a rozhodli sme sa s vami oň podeliť.
Počiatky solenia na území Slovenska siahajú k tzv. soľankám, teda k minerálnym prameňom s vysokým obsahom soli, ktoré sa nachádzajú pri Oravskej Polhore a Solivare pri Prešove. Odparovaním vody zo soľanky sa získavala čistá, teda konzumná soľ. Neskôr boli hĺbené umelé šachty, kde sa ťažila kamenná soľ, no tie boli v 18. storočí zaplavené vodou a nebolo v nich ďalej možné ťažiť chlorid sódny. Najznámejšia a azda i najväčšia produkcia soli pre potreby územia Slovenska pochádza z už spomínaného Solivaru pri Prešove, odtiaľ putovala i na západ od nášho územia. Do Uhorska putovala soľ zo Sedmohradska, sever územia Slovenska zásobovala poľská soľ (Wieliczka) a napr. západné územie Slovenska solilo rakúskou soľou (Hallstatt, Salzburg).
Pohľad na nábrežie Púchova nad Váhom v roku 1926, ktorému v strede dominuje rozsiahla stavba – sklad soli
V priebehu 18. storočia vznikla distribučná sieť skladov soli na území dnešného Slovenska, na čele ktorej stál Vrchný soľný úrad v Solivare. Podriadené mu boli soľné úrady v Žiline a Ružomberku a pod tie patrili sklady soli vo väčších aglomeráciách. To je i prípad mestečka Púchov, ktoré leží v tesnej blízkosti rieky Váh, ako jednej z hlavných dopravných tepien využívaných najmä pltníkmi. Na prepravu soli plťami sa pravdepodobne využívali drevené nádoby (sudy a i.), pravdepodobne sa prepravovala i na zvieratách a vozoch. Okrem bežného solenia jedál sa soľ používala ako konzervant mäsa, mliečnych výrobkov, tuku i zeleniny. Využívaná bola aj na „lekárske“ účely, keďže je zdrojom sodíka a chloridových iontov dôležitých pre fungovanie organizmu.
Výstavba „škôlky“ v roku 1948 z okna Župného domu – na mieste bývalého skladu soli a stav po jej dokončení
O existencii púchovského skladu soli sa zmieňuje napr. Pamätná kniha Púchova, kde sa uvádza: „Vedľa župného domu stála rozsiahla prízemná budova zo 17. storočia a mohutné šopy pre hlavný soľný sklad, ktorý zásoboval kraje od Veľkej Bytče až po Trenčín.“ Ďalej sa tiež uvádza, že na jeho mieste bola v roku 1948 postavená obecná knižnica a čitáreň ako dočasné sídlo Štátnej meštianskej školy. Znalejší dejín Púchova vedia, že ide o tzv. škôlku (svojho času využívaná ako materská škola), ktorá je súčasťou Gymnázia Púchov. Na základe týchto informácií sme na starých fotografiách dokázali medzi mostom a Župným domom identifikovať púchovský sklad soli, no až nedávno objavené plány nám umožnili „nahliadnuť“ i do jeho interiéru.
Plán púchovského soľného skladu z konca 18. storočia: pohľad na budovu z boku i pôdorys s priľahlým pozemkom (zväčšíte kliknutím na obrázok)
Súčasťou plánu soľného skladu v Púchove je i opis jednotlivých miestností. Z neho sa dozvedáme, že ide o stavbu cisársko-kráľovského skladu v Púchove na pozemku, ktorý bol vymeraný v roku 1774. Múry stavby boli postavené pravdepodobne z kameňa a dreva, ako napovedá základný opis v latinčine. Doslovne sa tu tiež uvádza, že „…v tejto stanici sú jednotlivci (úradníci) povinní každoročne platiť cenzus (daň) obyvateľom tohto mesta za prenajaté pozemky“. V miestnosti číslo 1 sa nachádzalo administratívne sídlo úradu a číslom 2 bola označená kuchyňa. V oboch týchto miestnostiach sa mali nachádzať vykurovacie kachle so zelenou glazúrou. V miestnosti č. 3 pracoval sluha obsluhujúci váhu, č. 4 bola chodba, tri miestnosti označené č. 5 slúžili ako komory na uskladnenie kamennej soli s kapacitou až 7 000 centárov (1 centár = cca 59 kg). Najväčšiu plochu budovy tvorila miestnosť s označením č. 6, t. j. priestor pre drvenú a varenú soľ s kapacitou pre 10 000 nádob. Číslo 7 označovalo pozemok medzi skladom soli a riekou Váh.
Strecha pôvodného skladu soli v roku 1945 s nápisom SYENIT
Tu je potrebné sa pristaviť pri miestnostiach č. 5. V súvislosti s nimi sa uvádza latinský výraz „illocando“, čo vyjadruje „soľ, ktorá sa neuskladňuje“. Táto bola pravdepodobne určená okamžite na predaj zákazníkom z obcí širokej oblasti, najmä tým, ktoré sa podobne ako Púchov nachádzali na pravom brehu Váhu. Pri vážení kamennej soli podľa želania zákazníka nebolo možné navážiť presné množstvo. Nielen pracovníci soľného skladu v Púchove toto „zneužívali“ a kupujúcemu predávali väčšie množstvo, a teda viac zarobili. Tento biznis bol podporovaný i panovníkmi (napr. Máriou Teréziou), no poddaní už takí spokojní neboli.
Cvičenie hasičov na pozemkoch medzi Župným domom a mostom cez Váh v cca 30. rokoch 20. storočia
Zatiaľ nevieme, dokedy v Púchove fungoval sklad na účely, kvôli ktorým bol postavený. Jeho pôvodnú strechu z drevených šindľov nahradila v poslednej fáze existencie krytina z azbestu. Na dochovaných fotografiách z roku 1945 je na streche viditeľný nápis SYENIT, poskladaný z tmavšej krytiny. Nevieme, či sa jednalo iba o reklamu, alebo budova slúžila ako sklad azbestocementových závodov sídliacich na druhom brehu Váhu v Horných Kočkovciach. Predpokladáme však, že v poslednej fáze tu sídlil Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý na priľahlom pozemku vykonával cvičenia spolu s družstvami z celého regiónu a Moravy. Napovedajú tomu viaceré dochované fotografie.
Autor: Pavol Makyna
Pomoc s prekladom: Dominika Eglyová