Z DENNÍKA RUDOLFA KUBIŠA Z IHRIŠŤA III.

Pred dvoma rokmi sme na našej stránke zverejnili I. časť spomienok Rudolfa Kubiša z Ihrišťa, časť jeho života, ktorý prežil v Ihrišťoch, resp. Púchove, v armáde a na východnom fronte. Minulý rok sme publikovali druhé pokračovanie a dnes si už môžete prečítať tretiu a záverečnú časť jeho spomienok…

Z Kyjeva sa k nám občas dostala aj dajaká kultúra. Raz sme boli dokonca v krásnom mestskom divadle. Čo hrali, to si nepamätám, iba na „divadlo“ pred divadlom. Viedol nás sem čatník Kamačaj. Krásne sme spievali. Vylákali sme z vestibulu pred divadlo aj nemeckú generalitu. Všetko bolo spevom nadšené. Dospievali sme podľa povelu. Presne! Ale potom prišlo „zastaviť, stáť!“, zavelené na opačnú nohu. Časť vojakov sa povelu prispôsobila, ale časť zastavila až na ďalší krok, na spôsob, akým mal byť povel daný. A bola z toho ostuda.

Názov našej jednotky bol vtedy „Tirkiz – Breza“. Podarené.

4. 1942 som mal prvú službu u 5. roty. Bolo škaredé počasie. Fúkal vietor a padal sneh. Takto surovo bolo aj 15. a 16. 4. Boli sme radi, že sa školíme v učebni. Od 18. apríla sa nám počasie umúdrilo. Boli pekné, teplejšie dni, ale jasné, studené noci.

Do 17. mája bolo počasie obdobné, pri nie veľkých zmenách. Chodili sme na hliadky a strážiť trať. V priebehu dňa sme sa dozvedeli, že niekam ideme. Každý so strachom očakával, čo bude.

mája odpoludnia sme sa naládovali na vlak a odchodili na Žitomír. Desiatnik Štefán šiel s nákladným autom s proviantom. Ako doprovod si zobral mňa a tretí bol šofér. Cesta bola neuveriteľne priama. Úplne sa strácala v diaľke.
5. Prenocovali sme na lúke a sem za nami prišla naša rota. Ďalej bola trať zničená. S rotou sme potom šli 45 km do Korostenu (20. 5.) a 21. mája sme prišli do Ovruče. Potiaľto bola partizánska činnosť veľmi slabá, ak zvážime, že traja sme sa odvážili spať na lúke s autom.

Z Ovruče nás vyslali na akcie proti partizánom. Odtiaľ na sever, severozápad aj severovýchod boli zaskočené značné sily sovietskej armády, ktorá sa nestihla stiahnuť za Pripjať a Dneper. Boli tu obrovské lesy a močiare. Náš úkol mal byť tieto rozptýlené skupiny likvidovať. Každý dostal 120 nábojov, 4 granáty + po 40 nábojov pre guľomet, mimo streliva prideleného guľometčíkom a pomocníkom. Výpravy sa pohli spomenutým smerom, aj naša rota. Medzi dedinami tu boli značné vzdialenosti. Za deň sme sa posunuli 30 – 50 km. Vyšli sme 23. mája. K večeru sme dosiahli prvú, neveľkú osadu a v nej sem prenocovali. Postup bol dosť pomalý. Často sa čakalo na postup bočných pátračov, aby nás neprekvapili zboku. Ďalší deň sme opäť k večeru došli do obce Skorodnoje. Cez nepoznačené ďalšie dediny sem prišli 27. mája do obce Stodolište. Tu sa od niekoho npor. Štefek dozvedel, že neďaleko v močiaroch na nejakom ostrove sú partizáni. Ihneď zrobil poplach a hnal nás na ostrov. Lenže tých 4 – 5 km ku miestu bolo treba ísť často po 2 – 3 latkách cez močiare, lebo inej cesty nebolo. Bolo treba ísť po jednom. Čas sa blížil k večeru a veliteľ konečne dostal rozumu a vrátil nás do Stodolišťa. Výpravu preložil na ráno. Temer všetci sme boli premáčaní až po zadok. Stráže boli značne zosilené. Každý mal určené miesto, ktoré pri prepade musí obsadiť a hájiť. Zavčasu ráno bola opäť zorganizovaná výprava.

Tu sa po príchode cez močariská rozdelili úlohy. Guličkami som označil rojnice, ktoré postupovali temer po vode na ostrov, vzdialený možno 600 – 700 m. Vo vode sa nebolo vôbec možné kryť. Nohy často zadržiavala vodná tráva pod vodou. Ja som šiel v jednotke, ktorá sa na miesto výpadu dostávala cez prales. Boli tu staré i mladšie, krížom-krážom napadané stromy aj v močiari. Z nich vyrastali stromy malé. Zmes od výhonku z jadierka až po staré, aj spadlé, hnilé stromy – no všetko. V dohovorený čas sme všetci vyrazili smerom na ostrov. Keby boli partizáni chceli, ani jeden z nás by na ostrov nebol nedošiel. Našťastie, ešte zavčasu ráno ostrov opustili nejakou zadnou cestou. My sme sa dostali naspäť, odkiaľ sme vychádzali, ako aj keď sme šli tam, často cez vodu až pod pazuchy. Vodná tráva tvorila pohyblivú deku a každý čakal, že sa kdesi pretrhne. Našťastie sme sa všetci v poriadku dostali naspäť. Tu sme mali všetci viac šťastia, ako náš veliteľ rozumu. S partizánmi nám to teda ako tak vyšlo. Horšie od toho boli komáre. Bolo ich obrovské množstvo v celej rozsiahlej močaristej oblasti. Ak od močiara fúkol silnejší vietor, hnalo ich ako známe dažďové záclony v búrke, doprovádzanej vetrom. Pchali sa do uší, do očí, za krky. Pri odpočinku sme si nabrali vetvičiek, ľahli sme si na brucho, vetvy sme si zacvikli vzadu pod prilbu, zatiahli sme to až po tvár a tak sme si chránili ruky a tvár. V Stodolišti sme spali v doskami ohradenej školskej záhrade. Ráno nás prekvapilo, že plot mal zvláštny, červenkastý nádych. Tento barevný nádych bol daný obrovským množstvom komárov, ktorý sa v noci na nás popásali a ráno sedeli na plote. Nestačilo, že napríklad v šálke polievky nutne bolo pár komárov. Kým som lyžičku polievky doniesol do úst, ešte tam 1 – 2 pripadli.

Obyvateľstvo tu tvorili ženy, deti a starci. Zásobovanie nijaké nebolo. Pole obrábať nebolo čím. Kone vzali Rusi, alebo zvyšok Nemci. STS (strojové a traktorové stanice) boli zničené. Niekdajšie pluky, brány, dávno zlikvidované. Siať a sadiť nebolo čo. Čo zo skladov nestačili odviesť Rusi, brali Nemci. Múky nebolo. Kvasníc, alebo soli ani 1 gram. Ani kúštik mydla. Slovom nič. Obyvateľstvo bolo biedné, zúfalé. Nenávisť ľudí bola pochopiteľná voči všetkým okupantom, ktorí si nárokovali bezpodmienečnú poslušnosť, ale nič nerobili, okrem prenasledovania.

Veliteľ roty npor. Štefek sa snažil (z nášho pohľadu) Nemcom slúžiť.[1] Zreteľne sa snažil partizánov objaviť a likvidovať. Hnal nás aj kde nemusel. Stával sa nenávideným. V tejto situácii vojak Babušiak, hladný, unavený, dožratý od komárov si zakľakol a zamieril na veliteľa roty, keď sa na nás rozdrapoval. Skočil ku nemu des. Adamec a výstrelu zabránil.

V tento deň – 2. júna, sme došli do mesta Mozýr. Prenocovali sme v prvej obci, južne od Mozýra a 3. júna sme sa presunuli do mesta Jeľsk. Tu bol doterajší veliteľ roty npor. Štefek okamžite niekam preložený. Ale patrili sme po neho do 6. júna 1942. Slávnosť na jeho odchod sme urobil už 3. júna. Na školskom dvore, kde sme boli ubytovaní, sme urobili obrovskú vatru, čo bolo prísne zakázané. Bolo prísne nariadené zatmenie, keď sa vo voľnom priestranstve v noci nesmela zapáliť ani zápalka. Hromadne sme spievali možno do 10 hodiny, ale veliteľko zo svojej kutice ani nos neukázal.

Potom prišiel nový vel. roty npor. Čellár. Predstavil sa nám a povedal pomerne krátku, ale rozumnú reč o našom postavení a úkoloch. Správal sa ku nám ako jeden z nás. Už 11. 6. rozdelil úlohy na čaty, v tých na družstvá a začal sa taký vojenský, ale kamarátsky život. Jedna tretina roty mala spravidla voľno a bolo dovolené ísť na vychádzku v rámci mesta. Na prvej prechádzke sme prešli až na západný okraj mesta, za trať, kde bola posledná ulica. Vtedy to bola Železnodorožnaja, teraz Jána Nálepku. Tu sme sa zastavili na čísle 25, kde boli zídené 4 dievčence – Stazka, Anna, Eva a Alexandra. Spievali a hrali na gitare a my sme mali prvý krát možnosť počuť pekné ruské piesne. Prišla ku nám aj matka troch týchto dievčeniec, Oľga Dehterenková. Celá nešťastná sa nás pýtala, či vieme o tom, že v najbližších dňoch majú znova brať ďalšie dievčence do Nemecka. Bola z toho priam zúfalá, lebo o tých, ktoré už boli zobraté, nechodili nijaké správy, kde sú a či žijú. Nijaké spojenie s nimi nemali. Taktiež nič nevedeli od prvého dňa vojny o mužovi, ani o dvoch synoch, ktorí narukovali. Ja som vedel, že medzi Slovenskom a Nemeckom pošta funguje. Navrhol som jej, nech si vezmú adresu mojej mamy zo Slovenska a nech jej skúsia poslať dopis určený mame do Jeľska.

9.-teho júla Stazku a Annu do Nemecka opravdu zobrali. Anna si adresu mojej mamy zapísala a dopis cez ňu prišiel snáď ani nie za 3 týždne. Urobil som tak ich mame veľkú radosť. Bola to jediná správa, ktorá o zobratých dievčencoch prišla. Ďalší takýto dopis sa mi podarilo doručiť až asi vo februári 1943 a tretí asi v máji 1943, keď sme sa do Jeľska opäť dostali.

júla som bol odvelený do stráže v Slavečne, asi 30 km južne od Jeľsku za cestný most. Odtiaľ nás 14. júla stiahli naspäť do Jeľska.
júla 1942 sme sa na Jeľskej stanici naládovali do vlaku a vycestovali sme smerom na Mozýr. Za Mozýrom bol cez Pripjať veľký železničný most. Asi 1 km za mostom v miernej zákrute nám vyhodili lokomotívu. Ihneď po silnom výbuchu sme čakali paľbu na vlak, ako to bolo zvykom. Okamžite sme z vlaku skákali a gúľali sa dole pod násyp. My Slováci sme tu však mali dosť dobré meno a paľbu po nás nepustili. Lokomotíva z koľajníc bola vykydnutá až po okraj násypu. Na lokomotívu sa vysunul prvý vagón, na ktorom sme mali jediný tank. Tento sa z nachýleného, navráteného vagóna zgúľal dole násypom a ostal tam pásmi hore a vežou dole. V albume z toho nám fotku. Pôda tu bola piesočná a nebolo veľmi namáhavé tank z jednej strany podkopávať. Tento sa potom pomocou lán prevrátil do vykopanej jamy. Potom naštartovali motor a tank sa z jamy vyškriabal, akoby sa nič nestalo. Na vagónoch za tankom boli vozy s proviantom a muníciou. Tieto sa z poprevaľovaných vagónov zosypali a medzi nimi nám zabilo jedného vojaka od proviantu. Ďalších pár ranených bolo pri vzájomných úderoch vojakov, pri skákaní z vagónov, keď držali v rukách pušky a podobné, ľahšie úrazy. Potom prišla pre nás z Kalinkovíč ďalšia lokomotíva aj náhradné vagóny a náš presun dosť rýchle pokračoval v ceste.

Spomenul som náš jediný tank v pluku. Pôvodne sme mali dva. Jeden však vletel na mínu, keď išla delegácia od nášho pluku v Jeľsku pozdraviť generála Čatloša, ktorý k nám priletel do Koziniek pri Mozýri, navštíviť vojakov Zaisťovacej divízie. Tank po nabehnutí na mínu vybuchol (munícia v ňom) a posádka zahynula. Štyri autá, ktoré tank doprovádzali cestu ukončili a šťastne sa vrátili.

júla 1942 sme došli do staničky Brinev.[2] Tu ostala časť našej roty. Už predtým veliteľstvo pluku ostalo v Kopatkevičiach a veliteľstvo práporu šlo ďalej do Žitkovíč.
júla sme sa časť roty presunuli do Starušiek. To bola iba staničná časť Starušiek, kde býval personál stanice. Dedina tohto mena bola ešte smerom ku Pripjaťu 11 km cesty lesom.

Tu sme hneď v prvú noc prežili prepad. Mimo nás tu bola na stanici aj malá nemecká jednotka a na túto bol útok zameraný. Ráno 19. júna som potom ja pomáhal jedného zabitého Nemca doviesť do staničnej budovy. Našli sme ho až ráno, keď už bol dávno kľud.

júla sme boli znova presunutí do Brineva a v Staruškách ostalo iba strážne družstvo.

Ďalšie družstvo bolo v strede medzi Brinevom a Staruškami, asi po 4 km od seba. Ďalšie družstvo strážilo most pri Poľanke[3], vzdialený asi 2 km na západ od Brineva. Ešte ďalšie družstvo malo na starosti úsek trati medzi Staruškami a Kopatkevičami. Na celom, nám pridelenom úseku trate, dlhého asi 22 km, bola silná partizánska činnosť. Bol to veľmi dôležitý, zásobovací úsek trate, pre zásobovanie frontu. Tu už nemohli šetriť ani nás. Od 2. do 7. augusta nás v Brineve a na moste pri Poľanke prepadali každú noc. Štvrtého padol v Brineve slob. Jandačka. Medzi Staruškami a Kopatkevičami[4] pri hliadke po hliadke po trati bol ranený Poliach (13. 5. 1920), Repka, Piška a Bernát. Poliach zraneniu 5. augusta podľahol. Boli sme spolu nielen kamaráti, ale aj krajania. Pochádzal z obce Mostište a ja z Ihríšť od Púchova. Iba pár dní pred tým sme si sľúbili, že keby sme boli niektorý ranený, neopustíme sa navzájom, aj keď sa pri dom dostaneme do zajatia. Ja som sa pri tom o jeho zraneniu a smrti dozvedel až keď bol zo dva dni pod zemou. V noci z piateho na šiesteho augusta padol v noci slob. Cambel, 5. – 6. augusta zraneniu podľahol Adam Repka.

Už som spomenul, že pár dní pred smrťou Poliacha, som s ním rozprával. Ešte chcem dodať, že sa stále vyjadroval, že má pocit, že domov sa už nevráti a má pocit, že už-už padne. Snažil som sa ho povzbudiť, aby dúfal, ale nepomohlo to. O pár dní ho nebolo.

Asi 6. augusta prišla nemecká trestná výprava do obce Beloje, vzdialenej 4 km od našej jednotky v Brineve.[5] Vyhnali všetkých obyvateľov na voľné priestranstvo. Veliteľ komanda žiadal, aby mu do piatich minút povedali niekoho, kto sa prepadov a vyhadzovania trate zúčastňuje. Pochopiteľne, ak aj niekto niečo vedel, nič nepovedal. Po odchode Nemcov by ho partizáni 100%-tne zlikvidovali. Potom veliteľ vybral 20 chlapcov a otázku opakoval. Po ďalších pár minútach ticha z nich vybral znova 10. Týchto komando vzalo smerom do hory a tam ich postrieľali. Od tohto dňa trať síce vyhadzovali, ale nás už neprepadávali. Keď naša hliadka na trati zbadala mínu, obišli 200 – 300 metrov trať povedľa násypu a mína splnila svoj účel. Myslím, že aj vďaka tomu nás už neprepadávali. Našou povinnosťou bolo podmínovávané koľajnice označiť hocijakou veľkou vetvou z lesa, položenou na koľajnice. My sme to však nerobili. Vyhovorili sme sa na to, že partizáni museli trať zamínovať po prejdení hliadky, kým táto prešla hliadkovaných 8 km. Išlo však o to, že keby sme sa pokúšali mínu zničiť, alebo ju vetvou vyznačiť, partizáni z lesa by po nás strieľali. My sme však Nemcov nenávideli tak, ako oni nás. Preto sme s obľubou čakali, kedy to vybuchne a vyletí. Začiatkom používali míny nárazové, ktoré vybuchli hneď na dotyk kola lokomotívy. Nemci však čoskoro začali pred lokomotívu dávať dve prázdne vagóny, aby prípadná mína nepoškodila lokomotívu. Po tomto opatrení začali partizáni používať míny na spúšť. V lese čakali, až kým nad mínu došla lokomotíva. Vtedy vytrhli poistku natiahnutým špagátom a lokomotíva dostala svoje. Po výbuchu často spustili na vlak paľbu, ak videli, že je tam len doprovodné družstvo. Do transportu s vojakmi strieľali iba ojedinele, hlavne počas hrmotu a poskakovaniu do seba narážajúcich vozňov. Pokiaľ sa títo spamätali a začali s protiútokom, partizáni boli preč.

No žiaľ, malo to aj zlú stránku. Oni pravda, ušli bez strát. Avšak žiaľ, nie raz to odskákalo nevinné, civilné, aj bez toho veľmi trpiace, obyvateľstvo. Po takejto akcii, pokiaľ pracovná čata Nemcov odstraňovala trosky z koľajníc a obnovovala trať, Nemci zorganizovali prepad najbližšej dediny. Ich pokus o objavenie páchateľov bol márny. Títo boli spravidla skrytí v lese. Pri prepade dediny strieľali na utekajúce obyvateľstvo, ženy, deti i starcov. Čo neutekalo, to zohnali na jedno miesto a žiadali o prezradenie partizánov. To sa nikdy nestalo, lebo za zradu (keby sa tam partizán nachádzal) by bola smrť. Potom veliteľ komanda vybral obvykle 20 chlapov – najsúcejších, akí tam boli. Keďže sa ani od tých nič nedozvedel, dal ich postrieľať, aj keď o veci nemuseli mať ani jeden z nich ani tušenie. Pozostalí rodinní príslušníci, ale aj ostatní obyvatelia pochopiteľne boli takými činmi pobúrení do krajnosti. Nie jeden, ale mnohí už druhýkrát nečakali, aby takýmto spôsobom prišli o život. Radšej včas odchádzali do partizánskych skupín a snažili sa odplatiť za vyvraždených rodinných príslušníkov, či priateľov, za hroznú biedu, spôsobenú tým, že nebolo nijaké zásobovanie, ale i za strašné ponižovanie, ktoré na nich Nemci páchali. Zo začiatku sa ešte našli ľudia, sympatizujúci s Nemcami. Tí však boli veľmi rýchlo prevychovaní samými Nemcami pre ich bezohľadnosť a brutalitu voči všetkému obyvateľstvu! A tak nie raz sa stalo, že toho, koho sovietske zriadenie nevychovalo za 20 rokov, Nemci ho prevychovali pár zverskými činmi, alebo pár mesiacmi okupácie. Povedal by som, že dosť bolo takých, čo bojovali za Stalina a za vlasť v dôsledku nie niekdajšej výchovy, ale pre Nemcami napáchané zločiny. Do boja na život a na smrť boli okolnosťami aj prinútení. Jasné príklady by som spomenul v obci Stodoliči (nie už spomínané Stodolište), medzi stanicami Starušky a Kopatkeviče. Túto dedinu po nejakej akcii partizánov na trati Nemci prepadli. Utekajúcich ľudí strieľali. Obyvateľstvo vraj niekam odvliekli a dedinu vypálili. Asi 1 km na východ od Starušiek bola trať mierne stočená. To vytváralo vhodné podmienky na mínovanie trate, lebo v zákrute, ani za ňou nebolo nič vidno. Veľké lesy tvorili dobrú ochranu. A tak po spomenutej akcii neprešiel týždeň, aby tu koľajnice nevyleteli. Zákruta bola priam zatarasená vagónmi, rozbitými lietadlami (bez namontovaných krídel) a všetka možná vojenská technika. Prezývali sme to „cintorín“.

Pomoc, ktorú partizánske skupiny v tejto vojne zohrali, bola obrovská. Tu nemožno vidieť len zničenú techniku, ale aj veľké brzdenie pri zásobovaní fronty. Mnohé veci na frontu nedošli, iné boli brzdené. Partizáni aj viazali značné sily, ktoré nemohli byť zasadené na fronte, ale iba umožňovali prísun munície, techniky a ľudí na frontu. A tu by som si dovolil povedať, že sme nemalú úlohu zohrali aj my, slovenskí vojaci, ktorí sme aspoň 5 x viac osohu robili partizánom, ako Nemcom. Musím priznať, že aj dôstojníci boli „napáchnutí čechoslovakizmom“ a takýto výkon služby nám trpeli. Jediný známy, vpredu spomenutý Štefek bol jasne oddaný Tisovmu režimu.

septembra 1942 odchádzal vel. roty npor. Čellár. Novým veliteľom bol por. Nosáľ. Zo začiatku bol prísnejší, ale rýchlo sa prispôsobil zabehaným zvykom. Pochopil, že s partizánmi sa musíme vzájomne trpieť. Ináč by o krk mohol prísť aj on. Takto sme mali život v podstate spokojný. Bývali sme stále pod stanmi po dvoch. Pred zákopmi aspoň 20 m vpredu sme mali nanosené stromy a haluze, aby sme prípadné nebezpečenstvo včas počuli, lebo v tej mliečnej hmle nič nebolo vidno. Striedavo sme mali stráže a hliadky po trati. Ísť po pražcoch, alebo po piesku medzi nimi, bolo úmorné. A tak, i keď sme mali na topánkach podkovičky a cvoky, bez problému sme prešli po koľajnici aj kilometer bez zakolísania. Pritom sústavne sledovali okolie, odkiaľ by nás mohla prekvapiť paľba. Vždy som mal vyhliadnutý ďalší a ďalší bod, kam by som bleskove vletel a zároveň mal 7 – 10 m koľajnice skontrolované, či tam nie je mína. Vtedy sme ihneď opustili koľajnice, polovica vletela za jeden, polovica za druhý násyp trate, a aspoň 300 – 500 m sa kradli vedľa násypu.

Približne 12. septembra som bol zadelený do stráže v stanici Starušky. Vymenili sme predošlé družstvo, ktoré sa tu už cítilo ako doma. Pretože opatrnosti nikdy nie je nazvyš, opravili sme si zákopy, okopy aj ochranný násyp okolo domku. Pretože zápalnými strelami by bolo možné náš drevený domček zapáliť, opravili sme si bunker za a vybudovali bunker pred traťou, kde by sme sa v takom nešťastí mohli ubytovať. Dni sa prudko krátili. Často pršalo, alebo bola hmla. Pre istotu sme si hotovili drevo na zimu.

Práve som uvažoval, žeby mohla prísť výmena. Zo stromov cupkalo lístie a kvapky dažďa. Orientoval som sa podľa stromov, dívajúc sa smerom na oblaky a blížil sa ku strážnici. Tu naraz brnk! Zrazili sme sa so strážnym, ktorý ma išiel vymeniť. V tej strašnej tme sme sa nevideli a pri šuchote dažďa a padajúceho lístia sme sa ani nepočuli. Odskočili sme oba od seba, súc obaja presvedčení, že sme prepadnutí. Bohove sme sa zľakli, ale dobre to skončilo.

Po odchode z Jeľska sme mali konečne príležitosť stretať sa denne s civilným obyvateľstvom. Bolo tu aj pár chlapov od 40 – 50 rokov, ženy, deti aj dievčatá, dve Viery, Zina, Nina Žoheľová a Soňa. Od nich sa nám konečne naskytla možnosť učiť sa ruštinu. Denne chodili okolo nás do práce aj do studne na vodu.

septembra sme mali menší, možno skúšobný prepad, ak to tak možno nazvať. Po trati, ktorá odbočuje na Gomeľ, ale nie je používaná, sa niečo blížilo. Strážny zakričal „stoj“! Nato padlo pár výstrelov a dosť. Iste šlo o nejakú blúdiacu výpravu. Strážny dal odpoveď a maximálne za minútu bol každý aj na najvzdialenejšom mieste. Zvýšenú pohotovosť po zrušení poplachu sme mali do rána, ale ostal kľud. Bolo to dobré k tomu, že sme si uvedomili, že nie sme doma a máme byť stále opatrní!
novembra 1942 v stráži na stanici Starušky sme spomínali, že máme práve 8 mesiacov od odchodu do poľa. Aby sme vedeli, že nie sme doma, v noci zo včera 16. novembra na 17. nás na to upozornili partizáni. O 23.30 hod. párkrát vystrelili z toho istého miesta ako 15. 11. Podobalo sa to na akési pokusy, ohmatávanie nás. Strážny ihneď odpovedal výstrelom. Behom 1 minúty mal každý z nás obsadené predom určené miesto. V smere odkiaľ na nás padli výstrely, sme dali aj pár dávok z guľometu. Potom nastalo ticho. Na stráži ostala nás štvrtina a ostatní odišli na ubikácie. Úplné ticho bolo od 1. do 2. hodiny. Potom nás znovu ohmatávali. Veľa nestrieľali. Zato my sme urobili bleskove riadny rachot. Oni museli strelivo veľmi šetriť! My, čo sme v noci vystrieľali, to sme ráno vyfasovali. Ale kde mali muníciu brať oni? Do tretej hodiny urobili bác tu, bác tam, tam. Akoby hľadali, kde a ako je rozložená obrana. O tretej ostal kľud, ale do rána sme už z bunkrov a okopov neodišli. My sme boli vo výhode, lebo sme mali vybudované obranné postavenia a čiastočne aj chránený prístup k nim. Horšie na tom boli oni, na holom teréne. Ľutovali sme obyvateľstvo v domkoch. Našťastie, ani tam sa nikomu nič nestalo. Vzťahy s obyvateľmi sa tým vôbec nezhoršili. Na ďalej sme ostali v dobrom, vzájomnom porozumení. Učili sme sa pilne ruštinu, hlavne pomocou piesní, ktoré sme s obľubou spievali.

A čo sme spievali slovenské? Napríklad:

Odkazujem domov a kľajem tristo hromov,

že je blata veľa, že nepríde domov,

brodím sa po Rusku, hľadajú ma strely,

líham si do blata, /: špinavý som celý :/.

Každý deň tak smutno, spomínam na Teba.

Naučili sa mi potkany do chleba.

Ráno, keď sa zbudím, vietor po mne šumí,

po hlave, po nohách /: myši behajú mi :/.

Navečer nie moja posteľ odostlaná,

na zemi sa krčím do bieleho rána.

Zima ma tu mrví, blchy zo mňa skáču,

spomínam na Teba /: a je mi do plaču :/.

Oblakov sa pýtam, kde moja vlasť, kde je?

S motorizovanou divíziou zle je!

Autá nepojazdné, zívajú z pod stromov,

ach Bože môj dobrý, /: jak ja pôjdem domov :/.

Cez šaty mi fúka, jak by vlci vyli,

už ani prádlo nemám, onuce mi zhnili.

Špina na mňa siahla, chlapci sa mi rehcú,

neumytý chodím, /: barišne ma nechcú :/.

Už som dobojoval, už nemám, čo robiť,

ani Rusov zahnať, ani bunker dobiť.

Premoknutá chata, vysedávam v húšťach,

od tekvičiek zrniek, /: pľuzgier mám na ústach :/.

Ale zaspievali sme si radi aj piesne vážne. Napr.:

Spomínam na Teba

Spomínam na Teba drahá, že som Ťa mal toľko rád,

pochopiť srdce sa zdráha, že nesmiem Ťa viac milovať.

Tvoj osud bol ku mne krutý, iný Ťa v náručí má,

srdce však za Tebou smúti a duša v žiali stratená.

Ref.: Keď sa raz náhodou, po rokoch zídeme,

viem, že mi bielu rúčku svoju nepodáš.

Jak neznámi ľudia, kôl seba prejdeme,

jediným úsmevom sa ku mne nepriznáš!

Len Tvoje líčka zblednú Ti snáď,

slzami zrak sa zarosí,

veď srdiečko to vedieť musí, ja mám Ťa rád!

Keď sa raz náhodou, po rokoch zídeme

viem, že mi ústa svoje zľúbať viac nedáš!

Už pár dní potom, čo nám napísali piesne „Volga, Volga, mať rodnaja“ a pieseň „Razlila sia Volga široká, milyi moj teper zdaléka“, sme tieto zborove spievali celé mužstvo. Pôsobilo to na Rusov tak dojímavo, že im išli slzy do očí. Možno to bolo aj preto, že vlastných chlapov spievať nepočuli, lebo všetci mladí boli na fronte, u partizánov, v nemeckom zajatí, alebo v Nemecku na robote. Z našich piesní sa im najviac páčila „Slovenské mamičky, pekných synov máte“. Napísali sme im ju už azbukou. Na protiúčet nám nadiktovali melodicky krásnu pieseň „Doč kulaka“. Nádherné bolo počúvať ju v trojhlasnom podaní. Pri zábave s harmoškou, alebo gitarou, keď sa zišlo niekoľko mladých ľudí, bol ich štýl. Často sa chceli zabaviť na tom, v čom ten druhý, alebo náprotivná skupina mala smolu, v čom sa dačo nevydarilo. Tým sa zoznamovali formou spevu. Tak napríklad sadlo si dievča vedľa vojaka, ktorý práve fajčil. A už to začalo.[6]

Dezercia 11. novembra 1942

Robím maličké prerušenie v odpisovaní zážitkov z obdobia vojny. Je práve pondelok 17. marca 1986 a dnes ráno prešlo 44 rokov, keď som odchádzal do poľa. Píšem v nočných hodinách, v službe strážnika na Lekárskej fakulte. Predsa je to však iný pocit slúžiť tu doma, v mieri, ako to bolo vtedy, cez vojnu, keď išlo o krk, v ktorýkoľvek moment. Pre nás, Slovákov, to bola vojna odporná. Veď sme mali bojovať vedľa našich večných utláčateľov, za ich koristnícke záujmy, proti bratskému slovanskému národu. Preto sme sa snažili boj viesť tak, aby sme partizánom čo najviac umožnili ich činnosť. Postupne už začali aj priame prechody k partizánom. Už som spomenul, že medzi obcami Starušky (stanica) a Kopatkevičami sme umožnili vytvoriť vlakový cintorín. Jedno družstvo našej roty malo tento úsek trate, dlhý asi 8 km, pod ochranou. Keď už bolo partizánom okaté, čo naši vojaci robia, pokúsili sa o priame nadviazanie kontaktov. Okolo 100 m od strážneho domku boli 3 domky civilov. V jednom žila rodina, ktorá mala aj dve dcéry, Oľgu a Vieru. Prostredníctvom nich oťukali situáciu a sprostredkovali aj stretnutie s našimi. Stretnutia sa zúčastnil aj slobodník Mikula, niekde z Hodruše pri Banskej Štiavnici. Ostatných si nepamätám. Na tomto stretnutí sa dohovorili o prechode celej stráže k partizánom. Už boli tiež obavy, že Nemci urobia na trati previerku našich služieb, pri ktorej by mohli odhaliť skutočnosti o našej činnosti, hlavne o strážnom družstve, ktoré bolo na konci staničných koľajíšť. Slobodník Mikula prišiel aj do našej stráže organizovať prechod. Od nás však odišli iba traja a to slobodník Jančo, vojaci Emil Medzihorský[7] a ešte jeden[8]. Ostatní sa rozhodli neodchádzať. Prečo? Bolo pred zimou. My sme mali zabezpečenú stravu, obuv, oblečenie a muníciu. Videli sme, ako na okraji biedy žilo obyvateľstvo cez leto a vedeli sme si predstaviť ako to bude v zime. Nemálo zaúčinkovalo aj to, že už sme začali dostávať dovolenky a po tej veľmi každý túžil. Potom by bola bývala situácia celkom iná. Veliteľom organizovanej 10-člennej stráže bol desiatnik Bajana Jozef z Belej pri Varíne a slobodník Mikula bol ako zástupca veliteľa. Keďže bolo nepravdepodobné, že by des. Bajana s prechodom súhlasil, celá akcia bola pripravená za jeho chrbtom. Pripravené aj uskutočnené to bolo takto.

V priebehu asi jedného týždňa partizáni každý večer niekoľkokrát v blízkosti vstupnej stráže do stanice Starušky vystrelili. Na to naši vojaci dali vždy riadnu odpoveď. Veď na tých pár výstrelov vypálili možno 200 – 300 nábojov, aby u Nemcov v stanici budili dojem svojho „ťažkého položenia“. 11. novembra o 11. hod. v noci (teda 23. hod) postavil Mikula do stráže chlapa, s ktorým bola vec dohovorená. Pre prípad, že by des. Bajana dal rozkaz k odporu, bola strážnica z vnútornej strany opevnenia obsadená. Potom rázne vkročili traja partizáni s nastavenými automatmi do strážnice s výzvou, aby sa nik neopovážil chytať a použiť zbraň, lebo sú obsadení. Vtedy už vysvetlili jedincom, ktorí o ničom nevedeli, ako vec stojí, teda aj prekvapenému veliteľovi, des. Bajanovi. Pretože tí, ktorí by ušli k partizánom dobrovoľne, mali by doma prenasledovaných rodičom a súrodencov sa dohodlo, že v 23.30 hodín nafingujú riadny prepad. Presne v ten čas vyletela nad strážnicou svetlica a osvietila okolie. Strážny párkrát vystrelil a súčasne začali paľbu partizánske automaty. Na to už o pár sekúnd štekal guľomet a naše pušky tamojších vojakov. „Boj“ trval asi pol hodiny. Potom vybuchlo ako pri obrane pár granátov a v zapätí začala horieť strážnica. Potom paľba utíchla. Ráno 12. novembra sme išli ako hliadka z našej stráže v stanici pozrieť, čo sa stalo, aby náš veliteľ, ktorému tiež chýbali traja vojaci, mohol podať hlásenie. Na mieste zistili na viacerých miestach krvavé fľaky, strážnica spálená a kopu prázdnych vystrieľaných nábojníc a jamy po ručných granátoch. Potom prišli vec vyšetrovať naši, aj nemeckí vyšetrovatelia. Všetko svedčilo o riadnej obrane, aj dokrvavené zákopy. Nik však neprišiel na to, že krv bola použitá z čerstvo zabitého barana. Výpovede naše i Nemcov zo stanice boli zhodné a tak sa rodinám zbehnutých vojakov nič nestalo. Traja vojaci z našej stráže boli uvádzaní ako vyslaná hliadka, ktorá musela v presile padnúť do zajatia. Ako som sa postupne dozvedel aj dočítal, títo traja postupne padli v bojoch s Nemcami. Bojovali však do poslednej možnosti a sily. Nakoniec ani inak nemohli, aj keby ich presvedčenie bolo zmenené. Veď či nie sú vedení ako zradcovia, to nevedeli. To by v prípade prechodu k Nemcom znamenalo smrť. Veď vznikli tu určité komplikácie, ktoré mohli prezradiť pravdu o fingovanej ich obrane a zajatí. Na tretí deň po vyšetreniach sa vrátil totiž vojak Florián Panovčík z „utečených – zajatých“, na veľké šťastie k našej stráži v Staruškách, aj so svojou výzbrojou. Nie preto, že by bol čo len troška sympatizoval s Nemcami. Bol mi krajanom a dobre sme sa poznali. Pochádzal niekde z Prosného, alebo z Udiče. Mal nádej, že dostane dovolenku, lebo čakal na nejaké majetkové pojednávanie z pozostalosti a mal teda mať prednosť. A tak po jeden aj pol dňa cesty na sever od Starušiek, keď už mali všetci získanú dôveru, odbočil z cesty po predošlom ohlásení veliteľovi, že ide na stranu a že ich dobehne, aby nemuseli naňho čakať. Keď sa jednotka trošku vzdialila, zdvihol gate a „dávaj“ do behu opačným smerom, vyhýbajúc sa ceste. Keď sa zvečerievalo, nazberal čečiny a suchej trávy a čakal v zhotovenom hniezde do rána. Ráno mu zvuk zahúkania lokomotívy pomohol určiť smer a asi 14. alebo 15. novembra sa naraz dovalil do našej stráže. On nás podrobne o všetkom informoval, čo sa ako udialo. My sme ho informovali o našich výpovediach pri vyšetrovaní a tak nie div, že jeho výpovede boli potom zhodné s našimi výpoveďami. Tým rodiny doma boli chránené pred dôsledkami zo zbehnutia a neskoršie zajatým Klundovi, Kolárovi[9] a Mikulovi to zachránilo životy. Naše výpovede sme naviac povedali civilným obyvateľom, aby utečení vojaci vedeli v prípade potreby ako vypovedať. Spomenutí traja boli totiž v boji v roku 1943 zajatí Nemcami a zhodné výpovede im zachránili životy. Najhoršie na tom bol slob. Mikula. Bol ťažko ranený. Takého ho zajali a amputovali mu nohu.

A tu musím spomenúť moje neskoršie príhody s ním. V roku 1944 som opäť ako slovenský vojak, desiatnik, slúžil v Trenčíne. Šiel som po Štefánikovej ulici povedľa kasární, už blízko pod hradom. Proti mne kuľhá nejaký civil, bez jednej nohy s jednou barlou, pozerám akási známa tvár, keď tu na mňa zakričí: „Servus Rudo!“ Vtom som spoznal slobodníka Mikulu a dozvedel som sa o jeho osude po odchode k partizánom, cez boje, pochody, problémy všetkého druhu, po zajatí, keď bol zase ťažko ranený zajatý Nemcami. Nejako v agónii prezradil, čo prezradiť nemal. A tak bol Slovenskej armáde odovzdaný na odsúdenie k poprave. K odsúdeniu ho však dostal dajaký blízky člen rodiny – dôstojník Slovenskej armády, ktorý zahájil nové, podrobné šetrenie. A tu ho zachránili naše výpovede, ktoré zneli jednoznačne: „zajatí v boji“. Tento boj nafingovali pri spomínanom zbehnutí. Tu mu to zachránilo život, ale zároveň spôsobilo veľké problémy po skončení vojny, ktoré som sa dozvedel až dva roky po jeho smrti, asi v roku 1965.

Tu zase cítim nutnosť spomenúť veľkú životnú náhodu. V septembri 1960 bol som za odmenu v práci poslaný na zájazd do Sovietskeho Zväzu. Dcérka Ľudmila ma požiadala, aby som jej tam našiel priateľku na dopisovanie, aby si zlepšila znalosti ruského jazyka. Asi 17. septembra sme boli celá skupina turistov na návšteve v Moskve. Ešte pred predstavením tam vystúpili žiaci s nejakým uvítacím programom. Zaspievali nám aj pieseň „Podmoskovnyie viečera“. Pieseň sa mi páčila a tak som požiadal jedno pekné dievčatko, či by mu ju nenadiktovala. Ochotne mi ju sama napísala a dala mi pre moju dcéru svoju adresu. Dcérka si s ňou začala dopisovať. Okolo roku 1964 prišla sesternica spomínanej Nataši do Banskej Štiavnice na brigádu aj na prázdniny. Jedného dňa, kto k nám prikvitne? Toto ruské dievča so Zlaticou Mikulovou z Banskej Štiavnice. Keďže naspäť nemali vhodný spoj, zaviezol som ich na druhý deň do Banskej Štiavnice, do bytu matky Zlatice Mikulovej. Tu nás hneď zaviedla do izby a ponúkla nejaké pohostenie. Pritom mi padol zrak na fotku na stene. Mohol som na zadok odpadnúť. Na fotke môj spomínaný priateľ, slobodník Mikula. Je možné obísť takúto spomienku, keď sa po toľkých rokoch môžem dozvedieť od jeho ženy a dcéry pokračovanie jeho tragického života? Zomrel dva roky predtým v ružomberskej Vojenskej nemocnici na následky zranenia nohy. Zle ošetrený zvyšok amputovanej nohy v nemeckom zajatí mal za následok stále opakované hnisania až mu to zapríčinilo smrť. Po skončení vojny začal sa milý Mikula domáhať podpory. Lenže, ho-hó! Za slovenského štátu bral podporu ako slovenský vojak zajatý partizánmi. V spisoch jasne stálo: slobodník Mikula padol do zajatia partizánom v obrannom boji, v Staruškách 11. novembra 1942. Zo zajatia ho „oslobodili“ raneného Nemci. A on sa nehanbil od nášho zriadenia pýtať podporu, ako „sovietsky partizán“? Vyše dvoch rokov trvalo, pokiaľ sa mu podarilo nadviazať úradnou cestou nejaké spojenie a svedectvo od nejakého sovietskeho partizána, ktorý vojnu prežil. V tej dobe, až kým sa nestal predsedom rady ministrov Nikita Sergejevič Chruščov, nijaké súkromné kontakty neboli. Výpovede tých, ktorých uvádzal zo slovenských bývalých vojakov neboli nič platné, lebo všetci boli vedení ako „zajatí v obrannom boji proti partizánom“. A tak ranený, beznohý Mikula vyše dvoch rokov čakal odstrkovaný na podporu, kým sa veci vysvetlili.

Idem však v spomienkach pokračovať tam, kde som troška odbočil. Po odchode trinástich vojakov sa kontakty s obyvateľstvom zlepšili, ale s Nemcami zhoršili. Mohla tu nie bezdôvodne vzniknúť nedôvera. Báli sa akiste, že „zajatí“ sa budú snažiť nadržiavať s nami kontakt a do „zajatia“ môžu dobrovoľne prísť ďalší. Civili k nám chodili ešte častejšie ako predtým, čo Nemci okate sledovali.

Na prelome rokov 1942/1943

Už som spomenul, že po odchode 13-tich vojakov k partizánom sme očakávali určitú nedôveru. Už 28. 11. 1942 nám prišla výmena na stráž č. 21 v Staruškách. Nemali sme z toho radosť, lebo sme sa tu už akoby udomácnili. Veď už sme mali aj nahotovené palivo na zimu. Viac za nami banovali obyvatelia, ktorí sa pri nás cítili oveľa bezpečnejšie, ako pri Nemcoch. Stiahli nás celú rotu do Žitkovíč. Očakávaná náhrada však za nás nedošla a tak o dve hodiny sme cestovali nazad. 30. 11. 1942 sme boli odvolaní a stiahnutí do Brineva. 1. 12. 1942 sme boli celé družstvo vyslaní na stráženie železničného mostu pri Polianke. Hneď v prvom týždni urobili partizáni na nás prepad. Zvečera začali po nás dosť strieľať z väčšej diaľky. Ihneď sme streľbu opätovali. Keď sme strieľať prestali, oni začali už o niečo bližšie – bác sem, bác tam, tam. Keď sme ostali ticho, oni sa zase viac priblížili a vystreľovali okolo nás v kruhu ešte častejšie a vždy bližšie. Takto nás lákali strieľať stále viac, čo sa im darilo. Už o 23. hodine sme si uvedomili, že strelivom musíme šetriť a raketami sme dohovoreným znamením volali o pomoc. O 1. hodine po polnoci začínala byť situácia vážna. Streliva ubúdalo a kruh okolo nás sa sťahoval. Vtedy nám prišla vlakom pomoc od našej roty zo Žitkovíč, pod velením por. Rotha. Na tých potom spustili partizáni riadnu paľbu, ale asi po jednej minúte všetko stíchlo. Bolo priam neuveriteľnú, že pri toľkej paľbe nebol nik ani len ranený.

Dňa 10. 12. sme mali na moste nový prepad. Už sme si počínali taktickejšie. Na ranu sme odpovedali 1 – 2 ranami a čakali. Opevnenie sme mali pomerne dobré a už sme boli aj akosi osmelení. Od polnoci do rána potom ostal kľud. Dňa 11. 12. v dopoludňajších hodinách nás prišli vymeniť Nemci. My sme prešli k rote do Žitkovíč.

12. sme robili hliadku zo Žitkovíč až do Starušiek, čo bolo asi 16 km v jednom smere. Do večera sme sa vrátili ku rote. Tu sme potom mali služby všetkého druhu, ale najviac stráže. Na jednej takejto stráži sa mi podarilo stretnúť sa so stotníkom (kapitánom) Nálepkom. No nebolo to práve najlepšie stretnutie. Mal som stráž na okraji mesta. Okolo polnoci sa niekto blížil. Zastavil som ho a pýtal som sa, kto je. Prichádzajúci sa predstavil ako stotník Nálepka. Žiadal som heslo, ale povedal mi nesprávne. Myslel som, že ma skúša. Takto teda, to na mňa nechoď! Nepustil som ho a zavolal som veliteľa stráže. Ten pribehol a keď sa veci vyjasnili, pustili sme ho ďalej. Stalo sa, že on odišiel niekde mimo rajónu ešte pod večer, keď platilo určité heslo, ktoré prv ako som ja šiel na stojku bolo zmenené. Preto mi povedal heslo nesprávne.

Ešte som neuviedol, že po celý čas od odchodu z Kyjeva mi bol veliteľom družstva desiatnik Adamec Rudolf zo Slatiny nad Bebravou. Zástupca veliteľa bol slob. Jančo. Guľometčík Ján Miksa od Bánoviec. Jeho pomocník Jozef Púchovský zo Stredy[10] pri Novom Meste nad Váhom. Z ďalších si pamätám Kozáka zo Žiliny, Jána Čuboňa z Kotešovej, Ľudovíta Mizeríka z Papradna, Gerši, Adamec z Motešíc od Trenčína.

Zo Žitkovíč sme 22. 11. odišli vlakom celý prápor do Kalinkoviči, odtiaľ 23. 11. autami do Jeľska. Naše, Adamcove družstvo, bolo ponechané za stanicou kalinkovičskou strážiť proviant. Tu sme odbavili aj Štedrý večer 24. decembra 1942. Bol to biedny deň. Spústa snehu, zima, vietor. Proviant pod holým nebom. Akýže proviant? Pár vriec na kameň zmrzlých zemiakov. Staničná budova, presnejšie jej zvyšky a v nej dajakí Nemci, to bolo od nás asi 800 m. Inak ani len dajaká skladištná búda. Z hromady dosák sme si nanosili toľko, že sme si z nich vytvorili asi 4 m² ohradu, ktorá nás chránila aspoň pred vetriskami. V strede ohrady sme si nimi kúrili. Jednu stranu tela nám priam pálil oheň, druhú pálil mráz. Aj keď medzi švelérmi boli diery, predsa sa v ohrade krútil dym a dýchali sme pri prefukujúcich otvoroch. Strava 23., 24. na Štedrý večer a 25. 12. 1942, t.j. v prvý Vianočný sviatok, bol chlieb, kto mal aký ušetrený a striedavo pečené a potom varené zmrzlé zemiaky. K tomu čaj. Tu som bol prekvapený, aké množstvo snehu bolo treba a koľký čas topiť a pridávať ďalší sneh, pokiaľ sme získali 5 l vody na čaj, či na varenie zemiakov. To na prvýkrát iste prekvapí každého. Ešte šťastie, že sme mali soľ, ktorá predsa zlepšila chuť zmrznutých zemiakov. Aj keď sme si veľmi radi zaspievali, tu sa nám ani to nechcelo. To sme iba sem tam pobrukovali a hlavne spomínali na domov. Niektorí chceli na Štedrý večer strieľať, ako bolo zvykom doma. Väčšina však bola otrávená a chceli mať pokoj. Ale vojakovi Geršimu to nedalo a rozhodol sa hodiť aspoň granát. Ale doplatil na to. Aj keď ho šibol dosť ďaleko a bol krytý, bol zvedavý a pozeral sa na gejzír výbuchu. Črepina z granátu mu zasiahla asi 2 cm nad okom hlavu. Kosť mu nepreťalo. Črep sme mu vytiahli a ošetrili ranu. Iste, ak žije, ešte nemal Štedrý deň, v ktorý by na túto svoju hlúposť nespomínal.

Na súmraku 25. 12. 1942 prišli pre nás autá. Cesta to bola mizerná. Najprv opatrný prísun k prevozu na rieke Pripjať. Potom šplhanie áut na jediný kopec, ktorý som tu doteraz videl, po ceste medzi Mozýrom a Kozinkami. Tu sa vtedy nachádzalo veliteľstvo Zaisťovacej divízie a tu bolo aj letisko. Odtiaľ sme pokračovali zasneženou cestou do Jeľska. Zázrak bol, že na tejto, asi 50 km dlhej ceste, v noci, nepadla na nás ani jedna rana. O 23. hodine sme došli do cieľa. Vynervovaní sme boli dostatočne, lebo jedno družstvo pre dve autá na takúto cestu, to bolo riziko! Naša rota spala v kine. Každý kútik obsadený. V malej predsienke ešte bolo kúsok miesta. Tu sme si položili tlumoky[11], posadali na ne, obkrútili sa dekou a konečne sme si mohli pod strechou zdriemnuť do rána. Na Štefana, 26. 12. 1942 o štvrtej ráno bol budíček. O piatej ráno už bol nastúpený celý prápor a odchádzali sme na tzv. „akcie“. To malo byť ako likvidovanie sovietskych vojsk, ktoré ostali v rozsiahlych horách a močiaroch. Tieto boli totiž prístupné len v dobe silnejších mrazov a Nemci ich pri postupe ďaleko obišli. Prechádzali sme denne 1 – 2 dediny. Šli sme cez Čerti, Kočišče, Hnojné, Valavsk, Voronov, Zapesočnoje, Grebeni.

Tu vznikol požiar v domku, v ktorom sme nocovali. Silnejšie sme zakúrili a od komína začalo horieť na povale. Od horiacej strechy bolo svetla dosť, aby sme videli schmatnúť každý svoje veci a zutekať von. Tu sme už na obyvateľoch, podľa ich chovania vycítili, že sa nachádzame v nebezpečnom prostredí. Ľudia sa vyhýbali rozhovoru a boli akýsi šokovaní.

12. 1942 sme odchádzali do Salizovky. Asi po 10 km pátrači narazili na prvé hliadky na koňoch, ktoré utiekli. Bol z toho trochu poplach. Ďalší postup práporu bol veľmi opatrný. Zaisťovali sme sa nielen odpredu, ale aj bok a zadok. Miestami tu boli väčšie priestory bez lesa, to jest močiare, alebo lúky pokryté snehom. Pred súmrakom asi 1 km pred sebou sme zbadali domky. Len čo pátrači vyšli trošku na holý terén, padlo po nás od domkov z rôznych bodov zo 50 rán. 6. rota sme boli ako predvoj a roztiahli sme sa do rojnice mesiačikovej formy. Pri rozmiestňovaní padla asi 50 m pred nami mína. Odrazila sa od zmrzlej zeme možno o 1 m, potom pol metra, potom zo 30 cm a odgúľala sa skackavo od smeru svojho letu doprava. Nevybuchla. Pozrel som na obzor a už som videl letiacu mínu presne v smere na mňa. Bleskove som vyskočil a odskočil zo 3 m doprava, dopadnúc súčasne s mínou. Bola by padla asi 1 m predo mňa, takto padla asi 3 m vedľa mňa. Vyletel od nej lievikovitý gejzír črepín, asi do 3/4 m bielych, potom farba prechádzala do červena a po 1.5 či 2 m farbu stratili a nebolo ich vidieť. Až potom padala vyletená čierna, vyhodená hlina a vytvorila na snehu černistý kruh. Keďže som už videl letiacu mínu, čo práve vybuchla, zablúdil mi zrak opäť do hora a už som videl ďalšiu mínu, ktorá vybuchla zo 50 – 100 m za nami, medzi vozmi s muníciou a proviantom. Opäť podivuhodné, že ani kone neranilo. Chlapi samozrejme ležali po zemi. Nato na nás začala silná paľba z pravej strany, akoby nás chceli obkľúčiť. Nato sa na rota rozložila proti tomuto smeru. Paľba zosilnela a útočiaci sa rapídne približovali. My sme ležali a bránili sa, strieľajúc po každom mieste zábleskov, prednostne na guľomety. Nevedeli sme pochopiť takú paľbu na nás. Veď partizáni takto plytvať neboli zvyklí. No, keď sme už rozoznávali povely, zistili sme, že sú to Nemci. Tí, čo vedeli nemecky, volali na Nemcov, že tu sme my Slováci, nie partizáni, aby zastavili paľbu. Nebolo to jednoduché. Po jej úplné zastavenie ešte možno prešlo 20 minút. Zišli sa velitelia, rozdelili ďalšie úlohy a zhodnotili situáciu. Nemci zaujali nové postavenie. Trvalo to možno 2 – 2 a pol hodiny. Pri stretnutí veliteľov Nemci hlásili 17 mŕtvych a 33 ranených. My sme sa počas boja každý držali na mieste, za nejakým krtčacím kopčekom a neuveriteľné, nemali sme ani jedného raneného. Okolo 19. hodiny už bol pripravený nový, spoločný útok. Boli zasadené kanóny a mínomety. V určený moment vyleteli svetlice a začal útok nemeckého aj nášho práporu. Mali sme šťastie, že partizáni využili našu zrážku s Nemcami a svoje, veľmi dobre vybudované pozície opustili. Snáď ani nie 100 m od seba bol kruh bunkrov, pospájaných okopami, asi na 100 m a 30 m chránené ostnatými drátmi. Nám velil major Fajnor. Chcel odčiniť straty spôsobené Nemcom a vyznamenať sa. Nie, že by sa bol ako obvykle držal niekde v strede, ale trepal sa dopredu. Na plné hrdlo vyrevával: „dopredu, forverc, elíne!!“ Keď zahrkotali drôtené prekážky blízko bunkra, šibli po ňom granát. Útok pokračoval. Dedinu Salizovku sme z polovice vypálenú, horiacu dobili okolo 21. hodiny, keď padli jej poslední obránci. Každý bojoval do posledného dychu. Pár domkov, ktoré nezhoreli si velitelia rozdelili medzi Nemcov a Slovákov. Jedna čata sme mali malý domček. Ľahlo si iba pár vojakov. Obsadené bolo každé miestečko, pod stolom, na stole, na lavici, pod lavicou. Ja s Čuboňom z Kotešovej, keď sme si ešte chceli ľahnúť, zatiahli sme sa pod pričňu (pod posteľ z driev). Po chvíľke sme započuli za nami v kúte nejaké zamľaskanie, spojené so zastonaním. Pochopili sme, že tam bude ranený partizán. Opatrným pohybovaním prstom po Čuboňovi som sa mu snažil naznačiť, aby bol ticho a nič nepodnikal. Uvažoval som, že keby sa partizán bol chcel brániť, bol by tak urobil hneď. Chlapi zaspávali a hovor utíchol. Už bolo počuť aj dýchanie. Vtedy som s rozhodol, že partizána ukľudním tým, aby bol ticho, že ho necháme na pokoji a neblížime mu. Pri tichom „psss“ som ho chcel rukou upozorniť, že o ňom vieme a pošeptať mu svoj úmysel. Srdce mi silne búšilo a aj keď bola zima, išiel na mňa pot. Keď som sa ho dotkol, najprv som sa vyľakal, ale potom sa rýchle upokojil. Bol tam chlpatý, schovaný pes! Taký bol môj Silvester 31. 12. 1942. Bolo to práve okolo polnoci na rozlúčku so starým a uvítanie nového roku 1943!

Ráno, 1. januára nás zobudil zvuk motora. Kým sme vybehli von, už na holom teréne pristávalo lietadlo pre raneného veliteľa majora Fajnora. Žiaľ, neskoro! Dozvedeli sme sa, že na vykrvácanie zo žily na krku, ktoré mu spôsobil granát, krátko predtým zomrel. Nádejné vyznamenanie padlo, ak ho nedostal „in memoriam“. Dozvedeli sme sa aj, že pri večernom útoku padla naša posádka pri kanóne, ktorú zasiahla mína. Šli sme si pozrieť okolie. Všetko silne opevnené. Nad dedinou mierna, asi 10 metrová vyvýšenina. Hneď sa jej prelomom okolo 10 mŕtvych v rôznych uniformách, pravdepodobne zajatých cudzincov, čerstvo zastrelených. V jednej brázde sme našli snehom prihodeného, podľa prívesku mŕtveho Litovca. Sem-tam, v niektorom bunkri vykrvácaní partizáni a sovietski vojaci, ktorí chránili ústup svojich spolubojovníkov. Nášmu „víťazstvu“ iste nemálo prispel nedostatok munície u partizánov. Ale aj tak sa nám zdalo nemožné, že pri toľkej paľbe mimo osádky u kanónu a neopatrného veliteľa nik nepadol. Keďže kuchyňa s nami nebola a prišla až 2. januára, tak jesť mohol len ten, kto niečo mal. Akú pochúťku sme mali, keď sme v podlahe objavili vchod do pivnice a v nej súdok kyslej hlávkovej (celé hlávky) kapusty. Pohltali sme ju bez zvyšku a bez následkov. Spestrené sme to mal pár zemiakmi, ktoré sme v pivnici tiež objavili.

Po príchode kuchyne 2. januára 1943 sme sa ešte stihli presunúť do obce Krasnoselka. 4. januára sme prišli do Rudnišťa. 5. 1. sme šli do Loknice. Bolo napadaného veľa nového snehu. Na veľkých, holých priestoroch, pravdepodobne močiaroch, sme tratili cestu. Ani stopa, kde by mohla byť. No podľa mapy sme sa pustili smerom, kde by mal byť potok, ktorý viedol do určenej Loknice. Cesta to bola hrozná! Dopoludnia snežilo. Odpoludnia sa vyčasilo a večer prišiel mráz. Keď valilo sneh, riadne sme namokli. Mundúry nám premokli, večer to na nás zmrzlo a boli sme ako v drevených doštičkách. Nohy sa nám borili v snehu. Kone už boli tak unavené, že sme museli striedavo po družstvách pomáhať tlačiť vozy. Pár chlapov už nevládalo ísť a tým veliteľ dovolil viesť sa. V ceste sme pokračovali aj po tme, prísne sledujúc po rovine dokľukatený potok. Cestu to hrozne predlžovalo. Unavení ako kone sme do dediny prišli o 1. hodine v noci 6. 1. 1943. Naše družstvo dostalo strážny úsek a ja som dostal prvú stojku. Za dedinou bol strom a oň bolo opretých zo 20 lát na opevnenie. Vošiel som za ne s úmyslom sledovať určený úsek. Kým som pozeral, kam veliteľ zavedie ďalšieho strážneho, aby som mal s ním trochu kontakt, už som opretý o laty, unavený zaspal. Zobudil som sa až keď sa blížila výmena. Rusi práve v tento deň mali podľa ich kalendára Božie narodenie. Veru sme im nemali čo závidieť, tých pár neosolených zemiakov. 7. 1. sme prišli do dediny (Lipná?), ktorá bola na dvoch stranách nejakej rieky. Došli sme tam po tme. Ráno sme naraz mali veľký poplach. Každý podľa večer uloženého miesta, letel si toto obsadiť. Čo sa stalo? Nejaký rotný, myslím z piatej roty, kontroloval stráže, aj strážneho pri moste. Pyšný, že sa nosí na koni, klusal na druhý koniec mosta, kde zreval na neho partizán „stoj“! Vyľakaný zvrtol koňa a upaľoval po dedine, revúc „poplach, poplach“. Ešte za tmy sme sa dozvedeli od vyľakaných obyvateľov, že na druhej strane rieky je silná partizánska jednotka. Potom sme sa potichu sústredili a 8. 1. sme prišli do Stodoloviči, v ktorom sme už raz boli, pri letných akciách. 10. 1. sme prišli do Zábrodia. 14. 1. sme išli na Bujnoviči, kde sme sa nejaký deň zdržali. Pokračovali sme do Zarúbaného, Mohylnoje, Konopieľka. 20. 1. sme došli do osady Búda a obce Machnoviči. 30. 1. 1943 sme prešliapali cez Remezy do Jeľska. Tu som pri prvej príležitosti utekal odovzdať dopis rodine Dehterenko, ktorý im poslala dcéra Anna z lágru v Mníchove v Nemecku cez moju mamu. Bolo to 2. februára 1943. Po celý čas nám bol veliteľom čaty npor. Róth, ktorý bol veľmi ohľaduplný, snažil sa, aby sme robili len to najnutnejšie, aby sme si uchovali životy a zdravie, všetko tak, aby sa vlk nažral a koza zostala celá. Dňa 3. februára sme odišli do Mozýra, kde sme mali vymeniť Nemcov na veľkom železničnom moste cez Pripjať. Šli sme po snehu asi 45 km a boli sme veľmi unavení. Nemcom sme sa akosi nepozdávali a most nám neodovzdali. Úplne vyčerpaní, my aj kone, začali sme sa vracať. Keď sme prišli medzi Mozýrom a Kozinkami na križovatku, veliteľ nám hovorí, len aby sme už vydržali, že už je to ani nie 1 km. Museli sme tlačiť vozy, lebo kone nevládali. Tento úsek sme prekonávali vyše hodiny a nadávali na veliteľa, načo nám trepe také hlúposti, keď to musí byť aspoň 4 – 5 km. Tu sme sa celá rota vtrepali do jednej miestnosti a sediačky sme spali do rána. Keď sme sa ráno osviežili a pozreli z okna, mohli sme spadnúť na zadok. Križovatka, od ktorej sme mysleli, že sme šli 4 – 5 km, sa nám zdala na dohodenie kameňom. 4. februára sme sa vrátili do Jeľska. To už bola cesta únosná, lebo sneh bol z predošlého dňa ušliapaný, takže nás to nevyčerpalo. 7. februára 1943 sme opäť odišli do akcie. Prvý deň sme prišli do Antonova, druhý do Ľubeňa, tretí do Oleska, štvrtý naspäť do Jeľska. Tu som sa druhýkrát stretol so stot. Nálepkom. Šlo s nami pár nejakých Nemcov. Šiel s nami na čele a často sa s nami rozprával. Dosť preháňal bočných pátračov, aby Nemcom ukázal, ako poctivo vykonáva službu. Časť cesty sme za Antonovom konali po zamrznutej rieke, čo bolo oveľa ľahšie, ako po hrbatej a kľukatej ceste medzi stromami.

februára sme prišli do Bujnovíč. Trojtýždňový pobyt tu bol veľmi pestrý. Veliteľom práporu nám bol stotník Čambalík. Býval viac opitý, ako triezvy. Zo tri dni (okolo 27. 2. 1943) odišiel na saniach ťahaných párom koní so zvončekmi k partizánom. Mal s nimi nejaké kontakty a myslel, že v ten deň sa vráti. Prišiel opitý až na tretí deň. U partizánov bol a urobil s nimi nejakú dohodu o výpomoci partizánom muníciou. Keď šiel tam, pol dňa ho vraj vozili so zaviazanými očami a to isté, keď odchodil. Tam sa stretol aj so zbehnutými Slovákmi. Celé tri dni sme mali prísnu pohotovosť, lebo sme čakali, že nás odvedie k partizánom. Asi 28. – 29. 2. bola jedna naša čata na hliadke (asi v obci Lipníky) na rieke Uborť. Asi 1/3 mosta bola zničená. Dedina bola na malej vyvýšenine nad riekou. Pod velením npor. Rótha sa čata opatrne dostala do dediny. Tu si posadali okolo Rótha, debatovali a jedli obed. Vtom spoza rohu vyšli traja ruskí vojaci s výzvou, aby sa nik neopovážil použiť zbraň, lebo sú úplne obsadení. Na dôkaz toho ukázal jednou stranou, zarapkal tam automat, ukázal druhú stranu a tam takisto. Báť sa však nemusia, lebo sa chcú iba porozprávať. Nato sa všetko pomiešalo. Podávali si ruky, ponúkali – naši cigarety, partizáni vodku. Keď boli v najlepšom, komandír vyhlásil, že ak niekto chce, môže sa k ním pridať, ale nikoho nechcú na silu. Naši im prejavili plné sympatie, ale neostal nik. S trasúcimi nohami šli naspäť cez zvyšky spomenutého, domláteného mostu, či po nich v najhoršom bode nepustia paľbu. Nič sa nestalo. No po návrate mali veľa, veľa čo rozprávať o svojom zážitku. Jedna rota nášho práporu bola z Maďarov z južného Slovenska. Hneď nato títo chytili v noci jedného vyslanca od partizánov, ktorý šiel za veliteľom Čambalíkom. Bol to Slovák, ktorý sa s Čambalíkom stretol pri jeho návšteve u partizánov. Nastala zložitá situácia. Za chytenie a odovzdanie partizána Nemcom bolo sľúbené 3 týždne dovolenky. Čambalík však špekuloval, ako chlapa z toho dostať. Veď sám by sa tým dostal na šibenicu, keby sa tento partizán dostal Nemcom do ruky. Jeho by mohol prezradiť. Dával k nemu do školy, kde bol zatvorený, takých strážnych, o ktorých vedel, že mu nebudú brániť v úteku. On však chcel mať ako spojka zaručený voľný odchod a nie útek, na ktorom by mohol byť zastrelený. Keďže útek nevyšiel, vyjednal s partizánmi kedy a kde majú čakať a zobrať si ho. Poslal ho s dvoma autami, chránených asi troma vojakmi do Jeľska. Za nejakou zákrutou medzi Bujnovičami a Búdou vyskočili partizáni na cestu a zastavovali predný náklaďák. Vtom vyšlo zo za rohu druhé auto. Keď videl, čo sa deje pred ním, zvrtol volant a poďho naspäť do Bujnovíč. Aj tu mal možnosť vyskočiť a ujsť, ale on trval na voľnom odchode, ako diplomat. Tu si s ním opitý stot. Čambalík nevedel rady a údajne slovenského partizána sám 5. marca 1943 zastrelil.[12]

V tomto období, 1. marca 1943 som bol povýšený v meste Bujnoviči s niekoľkými vojakmi na slobodníka.

Akcie v okolí Jeľska

marca 1943 nás na rýchlo sťahovali do Jeľska. Mrazy, ktoré vo februári dosahovali napr. v Stodoloviči až mínus 36 °C, teraz značne poľavili. Mali sme radosť, že sa blíži jar. Slniečko sa už na oblohe značne zvýšilo. Radšej sme vonku ako v domkoch. Velitelia vojnu berú rozumne, takže sa to dá vydržať.
marca sme boli na hliadke až v Narovli a v Rudni. Už sme boli asi v 2/3 cesty, keď sme započuli rachot guľometov a mín, potom aj automaty a pušky. Vyskákali sme z áut a pomaly lesom postupovali ku neďalekej zákrute, odkiaľ rachot prichádzal. Keď partizáni počuli hukot našich áut, iste mysleli, že ide Nemcom posila. Ustúpili. My sme pokračovali cestou k Nemcom (autá po ceste, my lesom). Keď sme ku nim prišli, horeli im ešte dve a či tri autá, kričali ranení. Mali aj niekoľko mŕtvych. Jeden feldvébel si držal ranu na boku, krivkal a krikom vydával nejaké rozkazy. Nepáčilo sa mi, ako sa tam rozdrapoval, hoci bol ranený. Dívam sa na neho a vtom „búúm“. Šliapol na mínu v ceste a zdrapy tela a handier leteli na všetky strany. Hlava ostala spojená s jednou rukou a táto krvou kvapkajúca masa ostala visieť na telefónnych drátoch vedľa cesty. Ešte sa to tam chvíľu hojdalo hore-dole. Nemci ošetrovali 12 ranených, znášali 5 mŕtvych. Dohorievajúce autá z cesty odsunuli do zákopy a my sme sa hýbali, že pôjdeme ďalej. Vtom som pár metrov od seba zbadal odhodený krvavý chlebník. Pozriem sa doň a tam dve celé štangle salámu. Pozrel som sa po Nemcoch, čo mali plné ruky práce. Keďže sa nepozerali, zobral som chlebník tak, aby ho nevideli a opatrne sme ešte zo 200 m pokračovali lesom. V Ovruči sme dokrvavený chlebník zahodili, salámu od krvi omyli, ošúpali a mali sme večeru jedna radosť. Tu som sa stretol s kamarátom z našej dediny s Jurisom Štefanom a Kočkovským z Nimnice. Ako pekári dali nám dve tehly chleba. Potom prišiel aj Hachlinec, pekár od Hrobárika v Púchove. 24. 3. 1943 sme sa vracali v kolóne áut do Jeľska. Doprevádzalo nás aj jedno naše lietadlo. So záujmom som sledoval, ako všetci idú presne po stope prvého auta. Práve sme začali sledovať zvyšky včerajšieho prepadu, v zákope prevrátené autá. Vtom bum! Pod autom za nami vybuchla mína a odtrhla mu dvojicu ľavých zadných kolies. Ešte autá nestačili riadne zastaviť a už všetko letelo do lesa. Čakali sme paľbu, ale nič, ani rana. Šoféri vbehli do lesa, urezali primeranú saňu a o chvíľu sme pokračovali v ceste vo vleku s poškodeným autom, miesto ľavého kolesa na sani. Lietadlo nad nami preletelo každú chvíľu so znamením, že nie je nikde nič podozrivé. Takto sme uzavreli prvý rok nášho pobytu v poli a započali rok druhý.

Zo 14. 2. 1943 po príchode do Bujnovíč (dve strany späť) som nepoznačil jednu minipríhodu. Ubytovali sme sa v jednom domčeku, asi 100 m pred križovatkou ciest. Domáca mala 14 ročnú dcérku Juľku a asi 4 ročného chlapčeka. Všetko ho veľmi zaujímalo. Mal som v kapse ešte z balíčka pár cukríkov a tak som mu nejaké ponúkol. Hneď bol celý môj, lebo cukríky, ako vznikla vojna, nevidel. Začal obzerať masku, bodák, lopatku, pušku. Pýtam sa ho, či aj partizáni majú také oružie[13]? Vysvetľoval mi, že puška sa trochu podobá, ale na masku ukázal, že to nemajú. Mama mu chudera mohla zomrieť od strachu, čo s ňou bude. Veď za prístrešie a pomoc partizánom bola od Nemcov určená smrť. Aj chlapca okríkla, čo to hovorí za nepravdy. Veď, keď sme sa ho v prvý moment po príchode pýtali, či už videl partizánov, iste podľa príkazu matky vyhlásil, že partizánov nikdy nevidel a nevie, čo to je! Naraz vedel vysvetľovať, aké mali pušky, oblečenie, kde spali a podobne. Mamu sme pomerne ľahko presvedčili, že nás sa nemá čo báť a spolu s ňou sme presviedčali chlapčeka, že nič podobné nikdy nesmie povedať Nemcom, lebo by im zapálili dom a všetkých upiekli na ohni.

Dňa 29. 3. 1943 sme boli na prieskume v Sanjukách, severovýchodne od Jeľska. Veľa obyvateľov tu bolo Poliakov. Ženy i dievčatá boli oblečené lepšie ako sme videli doteraz, preto aj vypadali oveľa krajšie. Do večera sme sa vrátili do Jeľska. 1. 4. 1943 som mal službu u roty. Ináč väčšina odišla na prieskum do Slavečna. Na večer došli naspäť.

apríla opäť odchádzame na „akcie“. V ceste sme sa na obed zastavili v obci Holovčiče. Boli sme veľmi milo prekvapení! Doteraz sme všade videli domky na jedno kopyto, také ako ich kreslia prváčikovia. Tu však, čo domček, to niečo iné na ňom. Pred domkami záhradky, ohradené, upravené. Ako to máme chápať? Pochopili sme veľa po prvých slovách s obyvateľmi. Žili tu temer samí Česi, ktorí sa sem odsťahovali, keď v Čechách prenasledovali evanjelikov. Od prapredkov im bolo známe, že z Čiech ušli vtedy, keď z vlasti zutekal aj Ján Amos Komenský. Či ich čeština bola perfektná, to sme určiť nevedeli, ale rozumeli sme si výborne. Dievčatá tu tiež boli krajšie, ako v bežných dedinách. Po obede sme pokračovali v ceste na Antonov. Hneď za dedinou nás prekvapili krásne, obrovské sady ovocných stromov. Po niekoľkých radoch boli opakovane stromy staré, novšie, mladé, prevažne hrušky a jablone. Doteraz sme ovocný strom videli málokde pri dome. No a tu sme šli povedľa sadu možno 2 km. Pri tejto ceste šlo aj jedno družstvo Nemcov. Správa o tom musela dôjsť do Antonova niečo pred nami. Možno 300 – 500 m pred dedinou bola malá vyvýšeninka, cez ktorú sme najskôr videli iba strechy domov. Keď pátrači došli na hrebeň vyvýšeniny, zbadali partizánov aj civilov utekať peši i na vozoch do neďalekého lesa, vpravo od dediny. Pochod pátrači najskôr spomalili, potom zastavili. Nato Nemci utekali pozrieť, čo sa deje. Na šťastie do lesa už dobiehali poslední ľudia a Nemci začali po nich strieľať z automatov. Nikoho sme však nevideli padnúť, tak sme dúfali, že snáď sa nikomu nič nestalo. Obyvateľstvo však bolo veľmi vyplašené zo strachu, čo s nimi bude, keď bolo viditeľné, že dedinu len pred chvíľou stačili opustiť partizáni. Situácia vyzerala veľmi napätá a zle sme sa tu cítili.
apríla 1943 sme išli do obce Beloberežská Rudňa. Tak ako temer všetky doterajšie cesty, aj táto bola taká, ako ju Pán Boh stvoril. Prešliapaný pás zeme, vyčiarkaný miestami kolesami vozov. Tu bola cesta temer čistý piesok, bez jediného, hoci centimetrového kamienka. Nohy sa do toho borili, šlo sa veľmi zle. Vietor spod nôh bral prach a dvíhal ho do výšky možno 100 m. Mali sme od Nemcov príkaz ísť prísne tajne a opatrne a prach nad nami bolo možno vidieť aj 10 km. Ďalší deň, 6. 4. sme prišli do obce Verboviči. Naše družstvo ubytovali úplne na konci dediny. Neviem, čo ma za zvedavosť priviedla pozrieť sa do vedľajšieho domu, pred ktorým bola pomerne pekne upravená záhradka. Zaklopal som, vkročil do domu, keď tu vyletí proti mne chazajka s roztiahnutými rukami a začne ma stískať. Díval som sa na ňu, čo sa deje. So slzami v očiach ma víta: „Zdrastvuj synak môj dorogij!“ Pýtala sa, kde som zobral tú uniformu. Potom mi vysvetlila, že sa plne a presne podobám na jej syna a zarazilo ju, prečo som v takej uniforme. Chvíľku sme sa porozprávali. Keď som sa vrátil do domku, kde bolo družstvo, niektorí chlapi už driemali. Jozef Púchovský spal na truhle – šatníku. Trochu sme ho pošťuchali a zistil, že dosť tvrdo zaspal. Na takú príležitosť sme spolu s Jánom Čuboňom už nejaký čas čakali. Mal totiž doma nejakú frajerku Amálku. Nikdy však nechcel o nej ani slovíčko prezradiť. Dopisy od nej mal v náprsnej taške a tú mal pri spaní vždy pod hlavou. Unavený teraz spal ako drevo a my sme mu jej dopisy vytiahli a čítali. Hlavne však získali sme jej adresu. Ešte v ten deň sme na poľnú kartu napísali pár ľúbostných riadkov. Potom sme napísali, aby mu ako šustrovi poslala šidlo, dratve, kliešte, kopyto, klince a podobné veci, lebo že všetko, čo z toho mal, prepil a prehral v kartách. Pýtali sme aj aspoň 20 Ks, lebo že v nedeľu by mohol ku nej prísť (z Bielorusie) na priepustku, ale nemá ani korunu. Už sme na srandu pomaly aj zabudli. Ale o 5 týždňov nám do Jeľska prišla pošta. Dopis dostal aj Púchovský. Číta a naraz vyskočí a kričí: „Kto to bol, kto to bol? Ja ho zastrelím!“ Skočili sme ku nemu, vzali mu pušku a pýtali sa ho, či mu nepreskočilo, lebo úplne zúril. Až po dobrej chvíli sme od neho vytiahli, aké hlúposti niekto napísal jeho frajerke. Jej urazený otec predvolal Púchovského mamu za túto urážku k obecnému komisárovi a bolo z toho zle! Podozrieval z toho správne nás dvoch, ale kto to urobil, iste nevie dodnes, ak ešte žije.

Dňa 10. apríla 1943 odišli sme do obce Teškov, pri rieke Pripjať. Denne sme chodili hliadkovať ku rieke Pripjať, bola veľmi široká, miestami možno 200 – 300 m.

Dňa 11. apríla sa potvrdili naše pocity o blízkosti partizánov, podľa vyplašene sa správajúcich obyvateľov. So 7. rotou, v ktorej boli nejakí slovenskí Nemci, šli aj nejakí praví Nemci na prieskum. Keby sme išli len Slováci, možno by sa nič nestalo. Lenže tí sú ochotní strieľať hneď, len čo je niečo podozrivé. A tak, keď začali, dostali aj odpoveď. Dvaja padli hneď a potom ešte nejakí zomreli zo 7 ranených.

Dňa 13. 4. prešli sme nazad do kľudnejšej derevne – obce Verbovči. Okolo dediny museli dakedy byť veľké močiare. Tesne pred vojnou tu začali kopať odvodňovacie kanále. Sú to dlhé, asi 2 – 3 m široké priekopy, siahajúce dosť ďaleko. Výkopové stroje – bágre tu stoja tak, ako boli pri prepadnutí ZSSR. V práci veru nemá kto pokračovať. 17. 4. odchádzame a prišli sme do Antonova. 19. 4. sme odišli aj odtiaľ a došli sme do Jeľska. Tu sme boli 2 dni ubytovaní v domkoch v severovýchodnej časti a potom nás celú rotu sústredili v drevenej, poschodovej škole. Ako poučenie z „akcií“ sme sa presviedčali, že najdôležitejšie je nevidieť, čo nutne vidieť nemusíme. Dôležité je zachovať kľud a rozvahu. Často veľa záleží od toho, či prvá rana padne, alebo nie. Ak sa zdržíme prvej rany, nebudú nasledovať stovky ďalších z oboch strán. No a každá mohla znamenať zmrzačenie, ba i smrť.

Dňa 24. apríla 1943 bola naša rota na prieskume v obci Čerti. Je to derevňa juhozápadne od Jeľska. Nebolo to možno viac ako 10 – 15 km. Možno 4 km sme postupovali priam smerom na obec. Neďaleko po ľavej strane sa tiahla mierna vyvýšenina, ktorá sa tiahla až za dedinu, kde sa ešte málo dvíhala doprava a celková výška za dedinou mohla byť tak do 30 m. Neďaleko po pravej strane sa nám kľukatil nejaký potok. Keď sme boli asi 3 km od dediny, videli sme utekať ľudí, vozy aj nejaký dobytok smerom na spomenutú vyvýšeninu za dedinou. Pokiaľ sme došli do dediny, na spomínanom kopčeku bol už kľud. Povrchne a opatrne sme previedli nariadenú prehliadku, poškuľujúc, či nebudeme mať prepad. Pred našim príchodom bolo možné ďalekohľadom v utekajúcom obyvateľstve rozoznať organizované, ozbrojené skupinky. Po formálnej, akoby prehliadke, snažili sme sa čím skôr odštartovať naspäť. Keď sme boli od dediny vzdialení okolo 3 km, už sa z kopčeka hrnuli do dediny vozy i ozbrojené jednotky. Vtom priletelo nemecké lietadlo. Naši vystrelili dohovorenú raketu. Lietadlo letelo ďalej nad dedinu a tam bombardovalo partizánov, ktorí sa vracali do dediny. My sme sa čím viac snažili vzdialiť, šťastní, že sme obišli so zdravou kožou. Bolo to pravdepodobne Veľkonočný pondelok.

Opäť sme sa nachádzali v meste Jeľsk, kde bolo umiestnené aj veliteľstvo pluku. Robili sme hliadky a stráže po meste a krátkodobo, len párdňové hliadky, nazvané „akcie“. Pred jednou takou akciou nechal si nás veliteľ pluku nastúpiť na jeľskom športovom ihrisku a a mal ku nám prejav, z ktorého by som spomenul niektoré pasáže. Hovoril zhruba takto: „Osud nás sem zahnal. Uhnúť nemáme ako. Náš úkol je ničiť partizánov. Naši rodičia, zvlášť matky, náš tunajší pobyt veľmi ťažko nesú. Strach o nás ich gniavi každý deň. Preto je na nás, aby sme boj, ktorý konať musíme, aby sme ho konali s rozumom, tak, aby sme sa živí a zdraví vrátili ku svojim rodinám! Zbrane nepoužívajte bezhlavo! Každý obyčajný náboj do pušky stojí 5 Ks! Čo povedať na mínu, či delostrelecký granát?! To všetko, čo my vystrieľame, zničíme, musia rodičia v daniach zaplatiť. Myslíte na svojich rodičov! Nemalý vplyv na šetrenie majú vaši velitelia. Preto nestrieľajte svojvoľne, bez ich rozkazu! Pokiaľ nedostanete rozkaz, nestrieľajte, aj keby na vás brány (na bránenie poľa) padali!“

Bol to podplukovník Strapák. Hovoril nám opravdu po chuti. Ako by sme mu boli radi od duše zatlieskali, keby to bolo dovolené. Bolo to od neho veľmi milé, ale aj hrozne riskantné. Vždy sa predsa mohol nájsť nejaký hlupák, ktorý by ho mohol udať! Veľmi, veľmi riskoval, ale veľmi nám pomohol. Naša rota, čo si pamätám, viac sa do boja nedostala. Pri jednej ďalšej akcii som šiel ja a Čuboň z Kotešovej v čele dobrovoľne ako pátrači. Prišli sme na okraj lesa. Asi 1 km pred nami dedina. Kopa ľudí uteká roztratene, iní organizovane v skupinkách, ako aj po družstvách v sile asi 1 roty do lesa, vzdialeného 500 – 600 m od dediny. Ostali sme stáť a privolali sme spojku. Ten si sám poobzeral, čo sa deje a šiel vec hlásiť veliteľovi, aby rozkázal, čo máme robiť. Hoci sa spojka mohla vrátiť za 5 minút, prišla možno za 20 minút s rozkazom: „zaľahnúť a vydržať“! A tak sme ležali najmenej hodinu, keď sa spojka prišla pýtať, aká je situácia. Už dávno bol v dedine, aj okolo nej úplný kľud. Možno prešlo znova aspoň 20 minút, pokiaľ opäť prišiel s rozkazom, ako pôjdeme cez dedinu a ako za ňou. V dedine sme našli iba pár starčekov. Utratili sme s nimi pár slov a opatrne sme pokračovali v ceste do Skorodného. Keby sme boli použili zbraň, ktovie akoby to bolo dopadlo. Opäť sa potvrdilo aj to, že každá dedina má svoje hliadky, ktoré včas upozornia obyvateľov na možné nebezpečenstvo.

V priebehu mája 1943 sme sa postupne v Jeľsku udomácňovali. Občas nám ostal aj nejaký voľný deň, ktorý sme využívali na akési nadväzovanie priateľstva. Snažili sme sa vzájomne pobaviť, čo sa dosť darilo. Sem-tam sa večer usporiadala aj nejaká tancovačka. Veľmi zaujímavé bolo sledovať ruské národné tance a piesne. To bývala podívaná, ktorú som si veľmi prial raz uvidieť aj doma vo vlasti. To sa mi splnilo a na takéto vystúpenia chodím veľmi rád. Chýbajú tomu však „častušky“, pri ktorých si dve skupinky mladých robia spievaním švandu jedna druhej.

Voľný čas, ktorý sa nám v máji a júni 1943 v Jeľsku naskytol, sme využili aj získavaním piesní. Naučili sme sa napríklad pieseň Kaťuša. Veľmi radi sme spievali spolu s Rusmi melodicky peknú, aj Stalinom obľúbenú, pieseň Suliko.

Nemci mali svoju obľúbenú pieseň „Lili Marlen“. Keďže mala peknú melódiu, zložili sme si na túto melódiu a veselo v pochode spievali svoju pieseň:

Vojaci na fronte, garda je doma,

rádiom nás Moskva, do plénu volá.

Poďte vojaci do plénu, dostanete dovolenú,