Týmto príspevkom pokračujeme v ďalšej časti nášho malého seriálu o výstavbe Priehrady mládeže alebo aj tzv. Vodného diela Nosice medzi Púchovom a Považskou Bystricou v rokoch 1945 – 1959. V predchádzajúcich častiach ste mali a stále máte (na našom webe) možnosť dozvedieť sa viac napr. o plánovaní výstavby vodného diela, o objavení minerálneho prameňa, ktorý dal podnet k vzniku Kúpeľov Nimnica, o preložení železničnej trate okolo priehrady alebo naposledy o technických riešeniach a výskume pri stavbe vodného diela. Dnes nadviažeme na predchádzajúci príspevok a dozviete sa viac o ľuďoch, ktorí stavali priehradu, ich dennom režime, o ich útrapách či radostiach.
Názov vodného diela pri obci Nosice – Priehrada mládeže (ďalej len PM) sa odvodil od najpočetnejšej skupiny pracujúcich na tejto stavbe. Faktorov, ktoré vplývali na názov, však bolo viac. V prvom rade sa jednalo o mládež ako skupinu, ktorej bola po skúsenostiach na tzv. Trati mládeže zverená výstavba už druhej väčšej stavby. No stala sa aj symbolom novej a lepšej budúcnosti vtedajšieho povojnového obdobia a reklamou budovania novej spoločnosti postavenej na ideách socializmu. Predsedníctvo slovenského ústredného výboru československej mládeže (ďalej len ČSM) sa rozhodlo využiť PM na výchovu odborných a politických kádrov pre stavebníctvo a priemysel z radov mládeže. V prvom rade tu bola snaha rozvíjať poznatky a skúsenosti, ktoré sa nadobudli pri práci s mládežou na Trati mládeže v rokoch 1948 – 1949.
Pamätná tabuľa na budove hydrocentrály v Nosiciach z roku 1965
Ľudí, ktorí pracovali na stavbe PM by sme mohli rozdeliť do troch základných skupín. Prvou skupinou je mládež ako brigádnická nekvalifikovaná pracovná sila vo veku od 15 rokov, ktorej nábor sa vykonával najmä na území západného Slovenska, a to hlavne v blízkom i vzdialenejšom okolí výstavby priehrady, teda v Žilinskom kraji. No množstvo brigádnikov prichádzalo z Bratislavského a Nitrianskeho kraja. Druhou skupinou boli robotníci, zamestnávaní na stavbe ako trvalá a kvalifikovaná pracovná sila v pozíciách murárov, tesárov, klampiarov, strojárov, betonárov a iných. Nábor takýchto pracujúcich na území celého ČSR zabezpečoval Hydrostav. Do pozície kvalifikovaných pracovných síl neskôr prechádzali aj niektorí brigádnici, ktorí nadobudli požadované skúsenosti a zručnosti. Tretiu skupinu tvorili politickí väzni a klerici vyhnaní z kláštorov počas Akcie K. Tí boli na PM poslaní na „prevychovanie“. Informácie o tejto skupine robotníkov môžeme získať už iba zo spomienok a svedectiev, ktoré sa navždy zapísali do pamäti zúčastnených.
V zariadeniach zvaných „kesón“ našli smrť i politickí väzni, ktorí zomreli na následky zlej dekompresie
V apríli 1950 bolo na PM vyslaných 100 klerikov z rádov kapucínov, saleziánov a františkánov, ale aj verbisti a seminaristi, ktorí tu mali byť „skrotení“. Ostrihali ich, oholili, odeli do zväzáckych modrých košieľ a čiernych nohavíc, následne rozdelili na 4 brigády a boli im vydané stručné pokyny ohľadom pravidelného denného programu. Okrem práce na stavbe PM sa však venovali aj náboženskému a duchovnému životu. Každú nedeľu sa snažili zúčastniť sv. omše v Púchove. Svojím vzorným správaním so sebou strhávali ľudí i ďalšiu mládež nielen zo stavby priehrady. V uzavretom útvare smerovali v nedeľu do kostola v neďalekom meste: „Vyše štyristo hrdiel disciplinovane do pochodu a oduševnene vyspevuje krásne, melodické slovenské piesne celou cestou takmer bez prestávky … priestranstvo pred púchovským kostolom úplne zamodralo … Púchovský pán farár musel strojnásobiť objednávku hostií.“ Počas celého svojho pobytu na stavbe a na vychádzkach boli klerici neustále sledovaní, dokonca im v ich neprítomnosti prehľadávali osobné veci, medzi ktorými boli aj modlitebné knižky.
Mladí brigádnik pri murárskych prácach
Hoci sa na výstavbe PM celkovo podieľalo viac ako 55 000 brigádnikov, v priebehu rokov 1950 – 1958 stavba neustále zápasila s celkovým nedostatkom pracovných síl a problémami pri organizácii práce. Dňa 22. decembra 1949 bol na Povereníctve techniky v Bratislave vypracovaný tzv. Pracovný plán na rok 1950. Tento dokument poukazuje na postupne rastúci počet zamestnancov v januári 1950 z úrovne 76, v apríli 607, v júni 990, a vrchol dosahuje v júli a auguste v počte 1270 pracovníkov. V ďalších mesiacoch ich počet klesá až do decembra 1950 na množstvo 735 ľudí. V podobnom pláne na rok 1951 sa už pracovné sily členia na robotníkov z povolaní všetkých kategórií a brigádnikov ČSM. Stúpajúci trend z januára 1951 s počtami 467 a 255 je zachovaný aj tu, pričom vrchol množstva pracujúcich dosahuje plán v auguste na úrovni 1332 a 3013. Ďalej, rovnako, klesá do decembra 1951 pri množstve 1000 robotníkov a 843 brigádnikov. Zaujímavým dokumentom je však správa riaditeľa Hydrostavu z 3. mája 1951 Ing. Nátera. Zo správy vyplýva, že plánovaný počet brigádnikov sa darilo plniť do septembra 1950, v nasledujúcich mesiacoch bol rozdiel medzi plánovanými a skutočne pracujúcimi brigádnikmi taký veľký, že dosiahol až pomer 1159 : 577.
Výstavba chodníkov a budov murovaného tábora pre pracovníkov a zamestnancov PM, ktoré dnes využívajú na liečebné účely Kúpele Nimnica
Dôvodov, prečo sa plány neplnili, bolo niekoľko a veľa ráz sa spájali s ročným obdobím. Hlavnou príčinou nedostatku pracovných síl bola veľká stavebná činnosť v kraji (výstavba vodného diela Krpeľany – Sučany a priehrady na Orave), pre ktorú nebol nábor pracovných síl úspešný. Najväčší počet brigádnikov z radov mládeže sa dosahoval v letných mesiacoch preto, lebo veľká časť členov ČSM bola študujúca mládež. Nesmieme tiež zabúdať na sezónne poľnohospodárske práce na agrárnom Slovensku. Veď ako sa píše v správe z augusta 1955: „…absencia sa pohybuje v priemere cca 16% a teraz v dobe žatevnej ešte stúpa…“. Problémy s nedostatkom pracujúcich na stavbe PM sa prejavili v meškaní budovania jednotlivých častí vodného diela, ako aj stavieb, ktoré s ním úzko súviseli. Optimizmus, s ktorým sa táto stavba zahajovala, postupne upadal. Bola precenená organizačná schopnosť aj v oblasti hospodárenia a starostlivosti o brigádnikov. Spomalenie výstavby bolo spôsobené, okrem iného, i pracovným výkonom brigádnikov, ktorí „…dosahovali … len 25 – 40% výkonu stálych robotníkov.“ Z tohto dôvodu sa prikročilo k zmene mzdového odmeňovania brigádnikov. Hodinová mzda bola nahradená mzdou úlohovou. Časové straty v plánovanej výstavbe priehrady sa snažili kompetentní dobehnúť aj preorganizovaním práce robotníkov, ale aj brigádnikov. Bol zavedený systém pevných čiat, ktoré sa špecializovali na určitý druh práce. Brigádnici boli rozčlenení do brigád buď dobrovoľne, alebo výberom, či už podľa fyzickej zdatnosti alebo podľa veku. Mal sa tým uplatňovať aj výchovný cieľ.
Mladí brigádnici si pospevujú cestou na pracovisko
Začiatkom roku 1950 nastúpili na PM prví brigádnici, ktorých úlohou bolo vybudovanie ubikácií a pracovísk pre brigády, ktoré majú prísť v nasledujúcich mesiacoch. V roku 1949 sa plánovala vybudovať robotnícka kolónia pre 600 robotníkov. Ďalej bola naplánovaná kuchyňa, jedáleň, kultúrny dom, čitáreň, odpočiváreň a ambulancia prvej pomoci. Stavby mali stáť na juhozápadnom a južnom svahu na pravom brehu Váhu nad PM. Cesta k ubytovniam sa mala napojiť od hradskej cesty vedúcej z Púchova do Považskej Bystrice a chodníky sa mali budovať po vrstevniciach. Vodu pre pracujúcich bolo naplánované čerpať zo studne. Tu sa načrtáva i otázka, kde bývali prví brigádnici, keďže ubikácie mali ešte len vybudovať. Odpoveď je v baraku, ktorý bol privezený z výstavby Trate mládeže. Až v marci 1951 mohli byť vydané stavebné povolenia pre stavbu kultúrno-sociálneho domu v Nimnici a ďalších piatich štvorpodlažných budov robotníckych ubikácií (27. marca 1951). Tie boli postavené vedľa amfiteátra a každá z budov mala kuchyňu, 10 izieb, umyváreň, šatňu, zeleninu, toalety, pokladňu, kanceláriu, sklad potravín, sklad uhlia. V týchto budovách mali sídliť aj krajčíri, obuvníci a holiči. Murované budovy pre robotníkov mali relatívne štandardné zariadenie, zatiaľ čo v drevených barakoch pod svahom spávali pracovníci na poschodových posteliach s drevenými pričňami V Púchove sa v roku 1950 postavila pekáreň, z ktorej sa dovážalo pečivo pre zamestnancov na PM, a obytný štvorpodlažný činžiak pre zamestnancov vodného diela na ulici 1. mája s 13 jedno až trojizbovými bytmi a 2 garsónkami.
V čase výstavby PM bolo v Púchove pod Lachovcom vybudované i prvé nemocničné zariadenie (známe aj ako tzv. infekčné)
Zväz ČSM sa snažil na PM vytvoriť vhodné podmienky pre výchovu mladých ľudí. Jednou z takých možností bolo cielené vzdelávanie brigádnikov, ktoré z nich malo vyškoliť kvalifikované pracovné sily v ďalšom štádiu výstavby priehrady. Mnoho brigádnikov získalo popri zamestnaní aj stredoškolské vzdelanie a absolvovalo rôzne kvalifikačné kurzy. Na stavbe vznikol aj krúžok zlepšovateľov, ktorého cieľom bolo odstrániť staré nedostatky a urýchliť plnenie plánu výstavby. Medzi kolektívmi, ale i jednotlivcami sa využívalo „socialistické súťaženie“, ktoré malo ovplyvňovať výkony pracovníkov a plnenie výrobných úloh. Mnohé splnené a nesplnené ciele a plány sa snažili dobehnúť, resp. predbehnúť aktivizáciou pracovných síl, pričom si dávali záväzky k významným politickým sviatkom a výročiam. „Tak k 1. máju 1952 sa zapojilo do socialistickej súťaže až 80% pracovníkov na kanáli. Technici sa zasa zaviazali, že splnia mesačný plán na 105% a celoročný plán na 110%.“ Pracoviská sa spájali do komplexných brigád a spoločne pracovali napr. na dokončení odpadového kanála, na výstavbe sociálneho strediska alebo v kameňolome Žiar.
Ručné odkopávanie svahu pod Novými Nosicami kvôli preloženiu želez. trate a vybudovaniu tzv. odpadového kanála z hydrocentrály
Denný režim brigádnikov bol tvrdý a pevný, aby sa udržiavala disciplína. Mladí pracovníci vstávali o pol šiestej, nasledovala rozcvička, o šiestej raňajkovali, o siedmej vstyčovali vlajku pred táborom a spievali hymnu demokratickej mládeže, od pol ôsmej do šestnástej hodiny tvrdo pracovali: „Ráno čo ráno nesie sa celým údolím čisté trojhlasné „Z národov hoc sme rôznych…„ a po stožiari driape sa pri tých zvukoch vlajka ČSM až kamsi k blankytu. Pred ňou vo vyrovnaných trojstupoch, v pozore ako hradná stráž šesť brigád mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska vari naozaj úprimne vyznáva: „…Z rozličných sveta krajov – od morí, oceánov – vstávajú mladí, spájajú rady – poď s nami aj ty vpred!““ Na obed bola vyhradená poludňajšia polhodinka, počas ktorej sa podával kúsok chleba so syrom alebo salámou. Až po príchode z pracovísk sa podávalo do vojenských šálok niečo varené a teplé, no bol to zároveň obed i večera. Na jeden zo skalnatých výčnelkov kopca nad stavbou PM pri ľavom brehu Váhu, kde sa nachádzala i zameriavacia a hydrometeorologická stanica, bola nainštalovaná osvetlená kovová päťcípa hviezda natretá červenou farbou. „Keď hviezda svietila, plán výstavby sa plnil a pracujúca mládež sa mohla po práci radovať a oslavovať… no keď hviezda do priehradného údolia nesvietila, plán výstavby sa neplnil a pracujúci museli doháňať zameškané“.
Každodennou súčasťou bol i spoločný nástup, ktorý sa uskutočňoval napr. pri rannej rozcvičke alebo pri „odmeňovaní“ brigádnikov
Na stavbe priehrady pri Nosiciach sa mládež venovala i mimopracovnej činnosti, tá sa využívala na politickú, kultúrnu, zdravotnícku, telovýchovnú a športovú aktivizáciu. Politická výchova sa organizovala v dobrovoľných politických krúžkoch, prednáškach a besedách, ktoré sa tiež organizovali pri príležitosti návštev rôznych delegácií. Obsah určovala vzdelanostná úroveň brigádnikov. Prednášky a besedy o kultúrnych dielach sa organizovali v rámci kultúrnej výchovy. V jednotlivých táboroch (bolo ich 6) sa zriaďovali knižnice. Nad tábormi a údolím sa postavilo javisko, ktoré vybudované v svahu slúžilo ako amfiteáter. Tu sa premietali osvetové filmy, vystupovali rôzne kultúrne skupiny, zahraničné folklórne súbory, ale i Martinské divadlo, ktoré navštevovalo PM pravidelne.
Pohľad zhora na plný amfiteáter a ešte nezaplavené údolie Váhu
Zdravotná výchova sa zameriavala najmä na osvetu o zásadách správnej hygieny a starostlivosti o svoj organizmus a prevenciu. Voľný čas využívali mladí ľudia aj na telovýchovu a šport. Cieľom pravidelných ranných rozcvičiek bolo: „zveľaďovať zdravotný stav brigádnikov a telesnými cvičeniami pripravovať organizmus mládeže na zdolávanie väčších a ťažkých prekážok, a tak zvyšovať aj práceschopnosť.“ Pre spoločné telovýchovné a športové podujatia bol vybudovaný športový štadión. Jeho plocha sa využívala napríklad pri súťažiach ľahkej atletiky, futbalu, basketbalu a volejbalu. Taktiež sa mládežníci mohli zapojiť do branného behu, streľby a plávania, na ktorého účely bol postavený na Váhu provizórny bazén. Dôraz sa kládol na získanie Tyršovho odznaku zdatnosti. Súťaže v športe a kultúrne podujatia prispievali k zbližovaniu brigádnikov s ľuďmi z okolitých obcí. Dokonca futbalové družstvo „Tatran Priehrada mládeže“ hralo pravidelnú ligovú súťaž.
Ľudia sledovali výstavbu PM ako veľké divadlo – „veď bolo na čo pozerať“ – tak ako napr. táto dáma v ľudovom odeve sledovala športové zápolenie na ihrisku, ktoré sa nachádzalo cca na mieste, kde dnes stojí Vodné dielo Nosice
Autor: Pavol Makyna
VIAC INFO:
1. MAKYNA, Pavol: Výstavba „Priehrady mládeže“ Púchov – Nosice v rokoch 1949-1958. In: Historický zborník MS. Vydavateľstvo Matice slovenskej: Martin, 2012, s. 36 – 48.
2. MAKYNA, Pavol: Výstavba Priehrady mládeže. In Pamiatky a múzeá, 2012, roč. 61, č. 2, s. 29 – 34.
3. MAKYNA, Pavol: Výstavba vodného diela Nosice (Priehrada mládeže 1949-1958). Diplomová práca. Bratislava : Katedra histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 2011, 96 s.
4. http://puchovodedicstvo.sk/historia/3152/planovanie-vystavby-priehrady-mladeze-1945-1950/
5. http://puchovodedicstvo.sk/historia/313/dejiny-sucasnost-a-buducnost-zeleznice-na-trati-puchov-povazska-bystrica/
6. http://puchovodedicstvo.sk/historia/1741/60-vyrocie-objavenia-pramena/
7. http://puchovodedicstvo.sk/historia/3717/niektore-technicke-riesenia-vyskum-pri-vystavbe-priehrady-mladeze/