V marci tohto roka sme vám priniesli príspevok o starej šľachtickej rodine z Púchova – o rodine Marczibányiovej. V uvedenom článku (nájdete na našom webe i tu – stačí kliknúť), ste sa dozvedeli niečo viac o ich pôvode a pamiatkách, ktoré v meste Púchov zanechali. Dnes vám prinášame príspevok o jej poslednom členovi – Antalovi (Antonovi) Marczibányim a zániku rodiny v Púchove.
Ilustračné znázornenie časti rodostromu Marczibányiovcov (kliknutím zväčšíte)
V predchádzajúcom príspevku o Marczibányiovcoch z Púchova sme spomínali Imricha Marczibányiho (* 1763, + 1814), ktorý napr. ako podžupan Trenčianskej župy inicioval výstavbu tzv. Župného domu v Púchove. Jemu a jeho žene Anne Huszárovej sa spolu narodilo 7 detí: traja synovia (Antal, Lórinc, János) a 4 dcéry (Amália, Juditha, Terézia, Mária). Najstarší zo synov Imricha a Anny – Antal – sa dožil najvyššieho veku a jeho smrťou vymrel rod Marczibányi z Púchova po meči.
Olejomaľba s podobou Antala (Antona) Marczibányiho z roku 1861
Antal Marczibányi sa narodil 28. mája 1793 v Púchove v starodávnom sídle rodiny – pravdepodobne v nám známom kaštieli na dnešnom Námestí slobody. Napriek obrovskému bohatstvu rodiny sa venoval najmä vzdelaniu. No vďaka menu rodiny a otcovi sa už ako 20-ročný stal pomocným sudcom Župného úradu v Trenčíne, o 3 roky neskôr už jeho hlavným sudcom, v r. 1816-1824 bol policajným prezidentom. Za manželku si zobral Máriu Bánoczyovú z Hradnej, ktorá sa v čase jeho neprítomnosti starala o púchovské majetky. V rokoch 1824, 1825, 1830 a 1832-1836 bol hlavným vyberačom daní. Bol poslancom v Uhorskom sneme za Trenčiansku župu a členom liberálnej strany (väčšinou zasadal v Bratislave). V rokoch 1841-1845 zastával funkciu podžupana Oravskej župy, no v roku 1845 sa už stal županom Trenčianskej župy (jeho otec Imrich tu bol pred tým podžupanom) a na tejto pozícii zotrval do roku 1849. Traduje sa, že si v tejto funkcii vybudoval nielen rešpekt, ale i lásku celého regiónu a Púchovčania boli na neho hrdí. Napriek členstvu v liberálnej strane bol zástancom konzervatívneho smerovania a už v roku 1847 sa ako jediný postavil proti revolučným snahám liberálov a väčšiny bohatých uhorských rodín. Antal Marczibányi odmietal zrušenie poddanstva, pričom následne ochladli vzťahy medzi jeho rodinou a Púchovčanmi, ktorí pracovali na jeho pozemkoch. To malo ďalší negatívny dopad na pokrok v poľnohospodárstve a ďalšiu modernizáciu mestečka.
Kreslená podoba Marczibányiovského kaštieľa smerom zo záhrady od Ing. arch. Mgr. art. Romana Mušku
Po revolúcii bol Antal uväznený v Bratislave a zbavený všetkých titulov i práv z nich vyplývajúcich. Z internácie sa vykúpil vďaka sume 50 000 zlatých. Následne úplne odišiel z politiky a vo svojom ďalšom živote sa venoval len charite a filantropii. Bol zakladateľom Uhorskej akadémie vied, do ktorej prispel nemalými finančnými čiastkami, 14. januára 1863 bol zvolený i za člena jej predstavenstva. Množstvo kníh venoval vtedajšej národnej knižnici, pričom sám bol vášnivým čitateľom. V dôsledku rôznych, no najmä ekonomických a sociálnych príčin, sa Marczibányiovské panstvo postupne rozpadlo. V Púchove sa naplno prejavil tzv. Bachov absolutizmus – v podobe nových úradov. To viedlo i k zjednoteniu mestských častí: najskôr sa lednická časť mestečka Púchov zjednotila s marczibányiovskou a 1 . 1. 1852 sa k nim pridala i Moravská ulica. 4. júla 1862 zomrela Antalova manželka Mária a rod sa dostal do dlhov. Kaštieľ na Námestí sa zrejme nakrátko dostal do iných rúk, no vieme, že v roku 1872 v ňom už sídlil okresný súd. Kaštieľ, ako štátny majetok, začal postupne chátrať, až bol napriek snahe niektorých obyvateľov v roku 1988 zbúraný.
Portrét Antala Marczibányiho ako staršieho pána
Antal Marczibányi zomrel bezdetný 13. januára 1872 v Pešti (od r. 1873 Budapešť) – 10 rokov po smrti svojej manželky Márie. V Púchove ho pripomína baldachýnová kaplnka s Pannou Máriou a dieťatkom pri tzv. Céčku, ktorú dal v roku 1833 postaviť. Pripomienkou, že Púchovčania nezabudli na svoj pôvodný šľachtický rod, môže byť i pomenovanie záhrady v centre mesta.
autor: Pavol Makyna
Za pomoc s prekladom vybraných dokumentov ďakujeme pani Anite Kmošenovej!