Mestečko Púchov leží už odpradávna na strategickom mieste. K tomu ho predurčila krajina a jej členenie. Nachádza sa tu pomerne široká Vážska dolina na rozhraní troch pohorí: Bielych Karpát, Javorníkov a Strážovských vrchov. Tie v minulosti neboli pre ľudí veľkou prekážkou na ich cestách, práve naopak, prví obyvatelia tohto kraja sa usídlovali na úpätiach týchto hôr. Za najväčšiu prekážku pri ich mobilizácií boli rieky, najmä tie väčšie. Takouto riekou je aj Váh, ktorý preteká Považím. V minulosti táto rieka nemala ustálené koryto tak, ako tomu je v súčasnosti. O počiatkoch regulácie Váhu v našom regióne môžeme začať hovoriť až v nedávnom v 20. storočí, ale o tom neskôr. Čo je strategické na umiestnení Púchova:
1. leží pri vstupe do Púchovskej doliny a na križovatke ciest v smeroch sever (Žilina) – juh (Bratislava, Trnava) a východ (Stredné Považie) – západ (Morava)
2. leží na pravej strane Váhu (narozdiel od ostatných väčších miest v regióne, kde sa sústredil obchod)
3. veľká spádová oblasť pre okolité i vzdialenejšie dediny na pravom brehu Váhu
„Predstavte si, že cestujete napr. v 18. storočí a chcete sa dostať cez rieku Váh, či už smerom z Púchova alebo do Púchova. Pri katolíckom kostole je skalnatý brod, ktorý je možné relatívne suchým spôsobom prebrodiť aj s tovarom. No ten je kvôli vysokej hladine zatopený. Musíte tak využiť služby kompového prievozníka, ktorý čaká na brehu o pár metrov nižšie po prúde rieky. To však nie je vždy možné, a to tiež z dôvodu vysokej a rozbúrenej hladiny Váhu v dôsledku pravidelných povodní. Najbližší most je vzdialený od Púchova niekoľko desiatok kilometrov (najbližšie mosty sú v Trenčíne a Žiline – cca 50 km). Ešte dnes je možné nájsť spomienky na povodne v Púchove a to na podstavci sochy J. Nepomuckého pod r.k. kostolom, kde bol spomínaný brod (pred tým bola socha tohto patróna mostov a riek umiestnená na druhom brehu v malej kaplnke). Po odsunutí kvetov pod sochou nájdete reliéf s výjavom topiacich sa Púchovčanov v rozbúrených vodách rieky Váh.“
Najväčším výdobytkom techniky a technickej revolúcie v 18. storočí sa v Uhorsku stala železnica. Tú sa podarilo spojazdniť medzi Trenčínom a Žilinou na jednej koľaji na konci 19. storočia, v roku 1883. No i tá obišla Púchov (resp. Puhó), keďže sa vybudovala na ľavom brehu Váhu (bez mosta) a najbližšia želez. stanica bola v Horných Kočkovciach. Železničná trať pri Púchove viedla cez Horné Kočkovce, prechádzala terasou na úpätí Strážovských vrchov dnešných Nových Nosíc a za Nimnicou prekonávala pomocou vôbec prvého železničného mosta v našom kraji Váh (v mieste dnešnej priehrady Nosice), ďalej prechádzala terasou na úpätí dnešného kúpeľného kopca a opäť prekonávala Váh mostom smerom do Milochova. To boli teda prvé mosty cez Váh pri Púchove.
Na svoj prvý most si museli Púchovčania a obyvatelia okolitých obcí počkať až do roku 1891, kedy bol prispením ministra dopravy a obchodu Gabriela Baroša, rodáka z neďalekej Pružiny, postavený železný most s konštrukciou piatich oblúkov medzi Púchovom a Hornými Kočkovcami. Bola to veľmi významná stavba pre rozvoj mestečka a celého regiónu, ktorý ležal na pravom brehu Váhu. S mostom sa však nespájajú iba pozitívne momenty v dejinách mesta. Most síce prežil 1. svetovú vojnu, no koncom roka 1918 sa stal aj svedkom nielen pokusu o rabovanie mesta. Obyvatelia Púchova boli už unavení dlhým vojnovým konfliktom, ktorý sa len nedávno skončil, tesne po ňom sa mestom prehnali obyvatelia Marikovskej doliny, ktorí vyplienili všetko, čo im prišlo do cesty. Zastavili sa až pred Dohňanmi. V Púchove vyrabovali 42 rodín a dokonca zabili manželku obchodníka Salamona Politzera. V krčme u Nathana vraj alkohol tiekol doslova potokom, dvaja českí robotníci sa v ňom utopili. Púchovčania si preto vytvorili Národnú gardu, ktorá stála na strategických vstupoch do mesta. Koncom spomínaného roka 1918 sa rozhodli vyrabovať mesto aj obyvatelia Horných Kočkoviec. Most však obsadila Národná garda a výstrelmi týchto ľudí zahnala. Jedného obyvateľa Horných Kočkoviec však trafili do nohy. Už v roku 1926 boli Horné Kočkovce aj vďaka spojeniu mostom, napriek odporu miestnych obyvateľov, pričlenené k Púchovu.
Tento železný most však nemal dlhý život, iba necelých 54 rokov. Pred koncom ďalšej svetovej vojny ho 30. apríla 1945 vyhodili do vzduchu spolu so železnič. mostom odchádzajúce nemecké vojská. Zničili aj strojné zariadenia a výhybky na železničnej stanici. Absenciu mosta a teda aj akejkoľvek možnosti obrany majetku od Púchova využili opäť obyvatelia Horných Kočkoviec a vyrabovali Bezákov sklad v tehelni. To sa už blížili vojská Sovietskej, Rumunskej a Československej armády, ktoré región oslobodili. Most bol veľmi dôležitý pre obnovu a rozvoj vojnou zničeného mesta a obcí. Preto 14. mája začali vojaci Červenej armády v spolupráci s obyvateľmi stavať provizórny drevený most cez Váh. Ten bol 23. mája hotový a mohla sa začať povojnová obnova. ONV po jeho prevzatí žiadal čím-skôr vybudovať nový železný most, keďže by mohlo dôjsť k jeho zničeniu veľkou vodou. Obavy sa naplnili a vo februári 1946 sa Váh vylial z koryta, strhol most a zasiahol celé mesto. Množstvo domov bolo zničených. V tom istom roku bol postavený konečne nový železný most a o rok na to (1947) sa zaviedlo na moste nočné osvetlenie.
Za ďalšie 2 mosty pri Púchove môžeme považovať vodné diela na Váhu. Prvé z nich, a teda aj najstaršie na Slovensku je VD Dolné Kočkovce – Ladce, ktoré sa stavalo v rozmedzí rokov 1932 – 1936. Neďaleko bol 2. mája 1937 slávnostne otvorený nový železničný most cez Váh, ktorý bol súčasťou výstavby železnice generála M. R. Štefánika v rokoch 1935 – 1937. Druhým „vodopriehradným“ mostom bolo VD Nosice alebo Priehrada mládeže, postavená v rokoch 1949 – 1958. Keďže výstavba tejto priehrady bola naplánovaná na nerovnorodom podloží a mohlo by tak dôjsť k jej neskoršiemu prelomeniu, musela byť posunutá o cca 70 metrov dole po prúde Váhu. Tu bol však umiestnený spomínaný železničný most. Kvôli výstavbe Priehrady mládeže musel byť most v roku 1953 demontovaný, a teda v konečnom dôsledku preložená celá železničná dráha medzi Púchovom a Považskou Bystricou, ktorá dnes vedie údolím Váhu pri brehoch priehrady bez použitia väčšej mostovej konštrukcie. Ešte dnes je možno vidieť vo vode pod Priehradou mládeže časť piliera tohto žel. mosta. Priehrada mládeže bola postavená tak, aby po nej mohli bez problémov prechádzať ľudia i autá, čo sa využilo aj na prelome tisícročí, kedy bola osobná doprava, z vtedy rekonštruovaného Púchovského mosta, presmerovaná cez túto stavbu. 
Most v Púchove bol od roku 1946 jediným cestným mostom, slúžiacim na prepravu medzi oboma brehmi Váhu. V čase výstavby diaľničného privádzača Beluša – Púchov v rokoch 2002 – 2005 k nemu pribudol zatiaľ posledný nový most, ktorý je jeho súčasťou.
V budúcnosti je však plánovaná nová železničná rýchlodráha medzi PU a PB, ktorá by nemala byť brzdená veľkým dráhovým oblúkom okolo priehrady, ale mala by viesť podobne ako tá prvá v roku 1883 cez Váh – tentokrát mostom cez kanál Váhu na tzv. špic pri Nosiciach a odtiaľ druhým mostom pod Priehradou mládeže do tunela v svahu vrchu Diel za obcou Nimnica, pravdepodobne jej za obeť padne niekoľko domov. Tunel by mal vyustiť pri chatovej oblasti pri Upohlave a železničná dráha by mala ďalej pokračovať mostom ponad vodnú plochu priehrady do Horného Milochova. Kedy sa tak stane, je zatiaľ vo hviezdach.