SPOMIENKA NA BARÓNA HOENNINGA

Barón – sklamaný archeológ

            V roku 1871 započal svoje vykopávky v Tróji Heinrich Schliemann, inšpirovaný Homérovou Iliadou. Aj barón Hoenning sa chcel zúčastniť, a preto sa obrátil na svojho najlepšieho priateľa, významného vedca národnobuditeľských čias, evanjelického farára v Zemianskom Podhradí Dr. Jozefa Ľudovíta Holubyho. Ten sa mal prihovoriť u Dionýza Štúra (bratranec Ľ. Štúra v druhom príbuzenstve), ktorý vtedy zastával funkciu riaditeľa Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. Ako Emil Hoenning píše:„To by bolo niečo pre mňa. Hneď by som sa prihlásil, keby som vedel, ako na to.“ Štúr mu odkázal, aby napísal priamo Schliemannovi, ale to už nestihol, pretože 26. decembra 1890 Heinrich Schliemann zomrel.

            Zaujímavý zážitok s dvomi bronzovými mečmi, ktorý baróna dozaista poznačil, sa odohral v kaštieli v Mednom. Tomu však predchádzalo nájdenie bronzových mečov na roli istým hospodárom z Viesky. Údajne meče nikto nechcel, tak sa tento hospodár rozhodol ich ponúknuť slúžnemu (prednosta okresnej politickej správy v Uhorsku) s tým, že meče speňaží. Slúžny však hospodára obvinil z krádeže a vyhrážal sa mu väzením. Až ďalší obyvatelia Viesky potvrdili, že meče  hospodár našiel, tak mu slúžny vyplatil 5 zlatých a bronz si nechal. Neskôr ich predal svojmu priateľovi Alexandrovi Mednyanskému z Medného. V spomínanom kaštieli chcel barón meče kúpiť, to však Mednyanský odmietol. Odpoveď, prečo obchod odmietol, môžeme nájsť v Šándorovej politickej orientácií, bol totiž poslancom uhorského snemu za krajnú ľavicu, čo bol vtedy extrémny nacionalizmus. Jednoducho odmietal všetko cisárske, rakúske, nemecké, české a samozrejme slovenské, a tak radšej jeden meč daroval Krajinskému múzeu v Budapešti a druhý predal za 110 zlatých agentovi z Viedne. Napokon sa 2 časti jedného pokladu stretli a dodnes sú uložené v budapeštianskom múzeu. Kompletný však nie je, pretože barón Hoenning prišiel na miesto nálezu bronzových mečov, tu ešte našiel náramok a 2 fibuly (spony), ktoré sú uložené aj s ďalšími artefaktami v múzeu vo Viedni. Náramok a fibuly boli totiž súčasťou časti barónovej zbierky, za ktorú dostal iba 800 zlatých, hoci mu viedenské múzeum pôvodne sľúbilo až 5000.

Barón – Púchovčan

            V roku 1888 sa Emil Hoenning presťahoval do Púchova, kde žil až do svojej smrti. Raz sa presťahoval a prenajal si dom s popisným číslom 209 na Moravskej ulici. Začal skúmať a kopať v Ihrišti, Lednici, Vršateckom a Zemianskom Podhradí, Vieske, Dolnej Súči, atď. Na Púchovskú skalu ho vylákala listina kráľa Žigmunda z roku 1398, v ktorej sa spomína oprava niekoľkých hradov na Považí: Lietava, Bystrica Stará Žilina a „vraj“ Púchov. Všetky ostatné hrady, teda aspoň ich zrúcaniny existovali, ale Púchovský hrad sa kamsi prepadol. Tu môžeme nájsť paralelu s trójskou Iliadou a barónovým dávnym snom. Logicky sa preto vybral na miesto, ktoré už z diaľky pripomínalo hrad, nad mestečkom sa vypínalo obrovské biele skalnaté bralo. Na prechádzke pri brale stretol mladé dievča v šatke, páslo kravy a pospevovalo si s typickým ujúkaním pre piesne tohto regiónu. Dievča sa najskôr baróna zľaklo, no za šesták mu vyrozprávalo povesť o poklade (poznáme ju v podobe, ktorú zozbieral Janko Matúška). Opýtal sa jej, či niekedy nepočula o dome alebo kaštieli na kopci. Dozvedel sa, že pred sto rokmi (ľudová časová jednotka dávnych časov) tu žilo veľa hrnčiarov, čo by malo vysvetľovať množstvo črepov. Zrejme až do smrti si barón myslel, že tu stál dnes už „Prepadnutý hrad“, o ktorom napísal rovnomenný fejtón. Pri podrobnejšom preskúmaní kópie (originál sa stratil) Žigmundovej listiny zistíme, že nešlo o hrad v mestečku Púchov, ale o hrad Hričov, resp. Richow. Barón totiž spojil nožičku písmena „R“ s písmenom „i“, a tak ich spolu prečítal ako „ú“. Na druhý deň po stretnutí s dievčaťom sa barón vrátil na skalu a začal kopať.

            Emil Friedrich Johaness Hoenning O´Caroll tak začal výskum, aký v tom čase na území Horného Uhorska (Slovenska) nemal obdobu. Z hľadiska významu pre históriu – objavil neznáme pamiatky, z hľadiska významu pre mestečko pod bralom – odhalil jeho najstaršie dejiny, ale k tomu najvýznamnejšiemu objavu sa ešte len schyľovalo. Musíme však brať do úvahy, že barón bol amatérskym archeológom, nemal žiadne vzdelanie tohto typu, no na druhej strane mu nechýbalo nadšenie a odhodlanie, a často veľmi presne určil, o aký predmet ide a pokúšal sa ho aj datovať. Všetky údaje si presne zapisoval, predmety označoval a triedil. Svoje skúsenosti ďalej zverejňoval v rôznych odborných časopisoch. Zanechal za sebou významné dielo, do ktorého všetko zapisoval a kreslil, s názvom: „Atlas zu den Puchóer ausgrabungen bei „Púchovský skala“ – 1888, 1889 und 1890, gezeichnet vom Emil Báron von Hoenning O´Caroll“ (Atlas vykopávok na Púchovskej skale). V atlase sa nachádza množstvo zobrazení nálezov dnes datovaných do obdobia paleolitu od 20 000 rokov p. n. l. až do obdobia stredoveku okolo roku 1000 n. l., ale aj jediná známa a pravdepodobne i dochovaná podoba Púchovskej skaly nakreslená Emilom Hoenningom zo severnej strany (fantázii sa medze nekladú, a tak vraj pripomínala napr. husaciu pečeň alebo Máriu Teréziu s radcom Kaunicom). Bola Púchovská skala osídlená kontinuálne a tak dlho? Je to možné, veď jej poloha je k tomu priam predurčená: Vysoké bralo umiestnené na úpätí kopca, z ktorého je výhľad do širokého okolia na takmer všetky prístupové cesty vedúce dolinami riek.

Barón – posledné dni