„V roku 1950 komunistický režim povolal na preškoľovanie a nútené práce na stavbe Priehrady mládeže mladých rehoľníkov. Na pamiatku hrdinského vytrvania v ich povolaní na nútených prácach, v PTP a vo väzení venuje Konfederácia politických väzňov Slovenska.“ – je text, ktorý sa nachádza na pamätnej tabuli v Kúpeľoch Nimnica, odhalenej v roku 2013. O tom, ako prebiehala „prevýchova“ rehoľníkov na stavbe vodného diela medzi Púchovom a Považskou Bystricou komunistickým režimom, sa dočítate viac v priloženej štúdii. Kompletný vedecký text Pavla Makynu s poznámkovým aparátom je dostupný v elektronickom časopise VERBUM HISTORIAE (2/2023), ktorý vydáva Katedra histórie a didaktiky dejepisu Pedagogickej fakulty UK v Bratislave.
Výstavba vodného diela (ďalej VD) Nosice alebo Priehrady mládeže (ďalej len PM) v rokoch 1949 – 1958 sa stala akýmsi symbolom propagovaného odhodlania a eufórie komunistického režimu pri budovaní novej a lepšej budúcnosti. Po skúsenostiach s predchádzajúcou prácou mladých ľudí na výstavbe Trati mládeže a Trati družby sa tento model aplikoval aj na Nosice. Skutočný význam tejto stavby kedysi spočíval najmä v povojnovej obnove, spriemyseľňovaní a vysokom dopyte po elektrickej energii. Dnes je najväčší prínos tohto vodného diela na rieke Váh hlavne v protipovodňovej ochrane miest a obcí, ktoré ležia pri Váhu, no nezanedbateľný je stále jeho význam ako energetického zdroja.
Celkovo sa na výstavbe vodného diela podieľalo viac ako 55 000 brigádnikov z celej republiky, ktorí vykonávali najmä výkopové, stavebné a konštrukčné práce. Celé vodné dielo sa skladá z niekoľkých významovo väčších častí, pri stavbe sa musela vykonať prekládka dvojkoľajnej železnice v úseku Púchov – Považská Bystrica, prekládka štátnej cesty v úseku Nimnica – Orlové, výstavba nových sídlisk pre vysťahovaných ľudí zo zatopenej obce Okrut a čiastočne zaplavených obcí Nosice, Milochov a Udiča. Pre robotníkov bolo tiež nutné vybudovať dočasné tábory s ubytovacími, stravovacími, sociálnymi, kultúrnymi a športovými zariadeniami. Pri zakladaní priehrady objavili minerálny prameň, ktorý spôsobil množstvo problémov, no nakoniec bol využitý na rekreačné a rehabilitačné účely v najmladších kúpeľoch na Slovensku – v Kúpeľoch Nimnica.
Drevené baraky tábora pod budúcimi Kúpeľmi Nimnica (dnes pod hladinou Váhu)
Aj pri súčasnom pohľade na fotografie a propagačné videá, ktoré sa zachovali z budovania vodného diela medzi Púchovom a Považskou Bystricou, vidieť usmievavé tváre brigádnikov, čo v mnohých dodnes vyvoláva dojem radosti z práce, nadšenia a zapálenia pre budovateľskú činnosť v prospech priehrady a nového režimu. Realita ale bola trochu iná. Na jej stavbe sa v prvom roku podieľali vo veľkej miere aj klerici, ktorí tu pracovali ako politickí väzni potom, ako boli sústredení od 14. apríla 1950 v Akcii K vo vybraných kláštoroch. Cieľom týchto nútených prác mala byť „prevýchova“, vzdanie sa rehoľného života a ich oslabenie vplyvu na ľudí, na ktorých mal v duchu marxizmu-leninizmu vplývať iba „nový“ komunistický režim. Príspevok sa zameriava na pôsobenie rehoľníkov ako politických väzňov na výstavbe VD Nosice, resp. Priehrady mládeže, teda od ich presunu na stavbu v apríli po ich odchod v auguste 1950.
Pracujúci na stavbe
Názov vodného diela pri obci Nosice – Priehrada mládeže sa odvodil od najpočetnejšej skupiny pracujúcich na tejto stavbe. Faktorov, ktoré vplývali na názov, však bolo viac. V prvom rade išlo o mládež ako skupinu, ktorej bola po skúsenostiach na tzv. Trati mládeže zverená výstavba už druhej väčšej stavby. Stala sa aj symbolom novej a lepšej budúcnosti vtedajšieho povojnového obdobia a reklamou budovania novej spoločnosti postavenej na ideách socializmu, resp. komunizmu.
Predsedníctvo slovenského ústredného výboru československej mládeže (ďalej len ČSM) sa rozhodlo využiť PM na výchovu odborných a politických kádrov pre stavebníctvo a priemysel z radov mládeže. V prvom rade tu bola snaha rozvíjať poznatky a skúsenosti, ktoré sa nadobudli pri práci s mládežou na spomínanej Trati mládeže v rokoch 1948 – 1949.
Ľudí, ktorí pracovali na stavbe PM by sme mohli rozdeliť do troch základných skupín. Prvú skupinu tvorila mládež ako brigádnická nekvalifikovaná pracovná sila vo veku od 15 rokov, ktorej nábor sa vykonával najmä na území západného Slovenska, a to hlavne v blízkom i vzdialenejšom okolí výstavby priehrady, teda v Žilinskom kraji. Množstvo brigádnikov prichádzalo z Bratislavského a Nitrianskeho kraja. Nábor prebiehal najmä na fakultách vysokých škôl (ďalej len VŠ), a to napr. na VŠ hospodárskych vied v Bratislave, u bratislavských poslucháčov farmácie, na prírodovedeckej fakulte, Slovenskej vysokej škole technickej, u medikov na Univerzite Komenského a i. Študenti sa väčšinou na PM zdržali 1 mesiac. Druhou skupinou boli robotníci, zamestnávaní na stavbe ako trvalá a kvalifikovaná pracovná sila ako murári, tesári, klampiari, strojári, betonári a iní. Nábor takýchto pracujúcich na území celého ČSR zabezpečoval Hydrostav. Na pozície kvalifikovaných pracovných síl neskôr prechádzali aj niektorí brigádnici, ktorí nadobudli požadované skúsenosti a zručnosti. Tretiu skupinu tvorili práve spomínaní politickí väzni a klerici vyhnaní z kláštorov počas Akcie K.
Namáhavá práca v každom počasí (nosický breh vodného diela)
Klerici na priehrade
Klerikov na PM posielal na „prevychovanie“ Slovenský úrad pre veci cirkevné (ďalej SLOVÚC) v spolupráci s hlavným štábom priehrady v 4 turnusoch v roku 1950 z tzv. preškolovacieho strediska v Kostolnej, čo bol pôvodne kláštor redemptoristov. Celkovo sa na stavbe PM nachádzalo 349 rehoľníkov z rádov kapucínov, saleziánov, františkánov, tešiteľov, lazaristov, ale aj verbistov, novicov a seminaristov, ktorí tu mali byť „skrotení“. Na PM bola poslaná prvá skupina 82 osôb medzi 4. májom a 22. júlom. Ďalšia skupina 86 osôb tu „brigádovala“ medzi 20. májom a tiež tu svoje pôsobenie ukončila 22. júla. Tretia skupina 82 osôb dorazila na stavbu 23. júna, štvrtá s 99 osobami 22. júla, pričom obe ukončili svoju činnosť na stavbe priehrady 9. augusta. Niektorí rehoľníci pôsobili na PM ešte 23 augusta. Ich počty sa ale v priebehu pôsobenia na PM líšia, pretože viacerí ochoreli, boli hospitalizovaní v nemocniciach a uvoľnení domov pre chorobu otca či matky. Denne mohlo ísť o 10 – 20 takýchto osôb. Ubytovaní boli najskôr v tábore v Udiči, no z dôvodu blízkosti kostola niektorých presunuli do drevených barakov, neskôr do stanov k hlavnému štábu na štrkovú lavicu pod vrchom Diel, „aby ich to nezvádzalo“.
Na PM rehoľníkov previezli autobusy. Ostrihali ich, oholili, dostali 2 – 3 tenké deky, odeli do zväzáckych modrých košieľ a čiernych nohavíc, následne rozdelili na 4 brigády a fráter Dionýz, ktorý sa stal „sekretárom“ štábneho veliteľa Júliusa Turčeka, im vydal stručné pokyny ohľadom pravidelného denného programu, ktorý sa ale veľmi nelíšil od pracovného režimu ostatných brigádnikov. Výrazne rozdielny bol ich „program“ počas nedele a sviatkov. Za veliteľov jednotlivých brigád ustanovili jedného františkána, saleziána, verbistu a seminaristu. Fráterovi Rajmundovi zverili organizovanie kultúrnych podujatí. Títo šiesti sa dohodli na pravidelných návštevách púchovského Kostola Všetkých svätých v uzavretom útvare, čo s miestnym kňazom a kanonikom Viktorom Kállayom vybavil salezián Anton Hlinka. Rovnako sa dohodli aj na piatich zásadách, ktoré im mali uľahčiť „nažívanie“ na PM:
- Udržiavať si vnútorný zápal v akomkoľvek prostredí a znášať všetky príkoria za víťazstvo Krista a Cirkvi.
- Pracovať svedomito podľa akýchkoľvek rozkazov.
- Nedať zámienku k nespokojnosti vedenia PM nejakou necnosťou a nerobiť zo seba „lacného“ hrdinu.
- Byť vzorom pre ostatných brigádnikov na stavbe v tichosti a pokore.
- Príkladnou prácou, diplomaciou a dôvtipom nad velením PM si plniť všetky rehoľné a náboženské povinnosti.
Väčšina brigádnikov prespávala na drevených poschodových posteliach, naukladaných tesne vedľa seba: „Ležali sme na holých, ani nie vyhladených doskách s vyvýšením pre hlavu. Postupne sme si vystielali lôžka novinami a neskôr sme dostali deku.“ Do jedného baraku sa zmestilo viac ako 30 ľudí. Brigádnikov na väčšie vzdialenosti medzi pracoviskom a táborom prepravovali nákladné autá.
Prevoz brigádnikov a robotníkov z tábora na stavbu
Denný režim brigádnikov bol tvrdý a pevný, aby sa udržiavala disciplína. Mladí pracovníci vstávali od pondelka do soboty o pol šiestej, nasledovala rozcvička, o šiestej raňajkovali, o siedmej vztyčovali vlajku pred táborom a spievali hymnu demokratickej mládeže, od pol ôsmej do šestnástej hodiny tvrdo pracovali: „Ráno čo ráno nesie sa celým údolím čisté trojhlasné „Z národov hoc sme rôznych…„ a po stožiari driape sa pri tých zvukoch vlajka ČSM až kamsi k blankytu. Pred ňou vo vyrovnaných trojstupoch, v pozore ako hradná stráž šesť brigád mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska vari naozaj úprimne vyznáva: „…Z rozličných sveta krajov – od morí, oceánov – vstávajú mladí, spájajú rady – poď s nami aj ty vpred!ʹ“ Na obed bola vyhradená poludňajšia polhodinka, počas ktorej sa podával kúsok chleba so syrom alebo salámou. Až po príchode z pracovísk sa podávalo do vojenských šálok niečo varené a teplé, no bol to zároveň obed i večera. V nedeľu sa nepracovalo, čo nielen klerici využívali na návštevu kostola. Celkový denný režim bol však upravovaný podľa druhu a náročnosti práce. Na jeden zo skalnatých výčnelkov kopca nad stavbou PM pri ľavom brehu Váhu, kde sa nachádzala i zameriavacia a hydrometeorologická stanica, bola nainštalovaná osvetlená kovová päťcípa hviezda natretá červenou farbou. „Keď hviezda svietila, plán výstavby sa plnil a pracujúca mládež sa mohla po práci radovať a oslavovať… no keď hviezda do priehradného údolia nesvietila, plán výstavby sa neplnil a pracujúci museli doháňať zameškané.“ Takto si spomienku na hviezdu zapamätal ako dieťa pán Pecho, ale v skutočnosti nebolo jej osvetlenie závislé na plnení plánu výstavby.
Politickým väzňom z kláštorov sa vo veľkej miere darilo dodržiavať spomínané zásady a napĺňať ich cieľ. Prejavovalo sa to, samozrejme, aj v ich pracovnej disciplíne. Politickí väzni tu boli nasadení na fyzicky najťažšie práce – najmä výkopové práce, ako lacná pracovná sila pri nedostatku ťažkých mechanizmov. Na PM sa využívalo ako motivácia aj „socialistické súťaženie“, v ktorom klerici počas svojho pôsobenia vynikali. Pravidelne vyhrávali tzv. Fučíkovu vlajku. „Niekedy nám zrazili až 100 %. Potom nám zámerne začali dvíhať normy. Jeden deň sme splnili normu na 250 %.“ Velitelia tábora a zmocnenci SLOVÚC-u túto pracovitosť pripisovali úspechu politických prednášok a cvičeniam v duchu marxizmu-leninizmu, ktoré prebiehali už v Kostolnej.
Aj na stavbe priehrady pri Nosiciach sa mládež musela venovať i mimopracovnej činnosti, ktorá sa využívala na politickú, kultúrnu, zdravotnícku, telovýchovnú a športovú aktivizáciu. Politická výchova sa realizovala v dobrovoľných politických krúžkoch, prednáškach a besedách, ktoré sa tiež uskutočňovali pri príležitosti návštev rôznych delegácií a výročí. Obsah určovala vzdelanostná úroveň brigádnikov. Prednášky a besedy o kultúrnych dielach sa organizovali v rámci kultúrnej výchovy, tanečných, divadelných a speváckych krúžkov. V jednotlivých táboroch vznikali knižnice. Nad tábormi a údolím sa postavilo javisko, ktoré vybudované vo svahu slúžilo ako amfiteáter. Tu sa premietali osvetové filmy, vystupovali rôzne kultúrne skupiny, domáce i zahraničné folklórne súbory, ale i martinské divadlo, ktoré navštevovalo PM pravidelne. Zdravotná výchova sa zameriavala najmä na osvetu o zásadách správnej hygieny a starostlivosti o svoj organizmus a prevenciu. Voľný čas využívali mladí ľudia aj na telovýchovu a šport. Cieľom pravidelných ranných rozcvičiek bolo: „…zveľaďovať zdravotný stav brigádnikov a telesnými cvičeniami pripravovať organizmus mládeže na zdolávanie väčších a ťažkých prekážok, a tak zvyšovať aj práceschopnosť.“ Pre spoločné telovýchovné a športové podujatia bol vybudovaný športový štadión. Jeho plocha sa využívala napríklad pri súťažiach ľahkej atletiky, futbalu, basketbalu a volejbalu. Taktiež sa mládežníci mohli zapojiť do branného behu, streľby a plávania v bazéne, provizórne postaveného na Váhu. Dôraz sa kládol na získanie Tyršovho odznaku zdatnosti, ten obdržali za vynikajúce výsledky v kombinácii niekoľkých nielen športových disciplín: gymnastika, cezpoľný beh na 3 km, pochod na 20 km s 10 kg záťažou, plávanie na 100 m voľným štýlom, šplhanie na lane, jazda na bicykli medzi bránky, streľba vzduchovkou na vzdialenosť 15 m, hod granátom, zdravoveda, mravná výchova, pracovná povinnosť, beh na 100 a 1 500 m, skok do výšky a ďalšie. Súťaže v športe a kultúrne podujatia prispievali i k zbližovaniu brigádnikov s ľuďmi z okolitých obcí. Dokonca futbalové družstvo „Tatran Priehrada mládeže“ hralo pravidelnú ligovú súťaž. Na organizáciu si spomína Emil Rončák: „Na vedenie tábora bol určený štáb skúsených politických pracovníkov, ktorí pokračovali v našej prevýchove. Fyzkultúrnik mal na starosti športové akcie (rozcvičky, pochody, nástupy na rozkazy). Pri večerných nástupoch – rozkazoch nám vedenie určovalo program nasledujúceho dňa. Z prísnej disciplíny v začiatkoch sa pomaly upúšťalo.“
Medzi voľnočasové aktivity po práci patril aj basketbal
Aj rehoľníci sa zapájali do športového súperenia, pričom sami sa podieľali na organizovaní týchto súťaží, akými boli napr. volejbalový a stolnotenisový turnaj, ľahkoatletické preteky, dlhodobé futbalové, basketbalové, volejbalové a stolnotenisové súťaže. Výnimkou neboli ani hudobné a spevácke vystúpenia klerikov.
Okrem práce na stavbe PM sa klerici venovali aj náboženskému a duchovnému životu, pričom tu zanechali „hlbokú brázdu“. Vstávali o piatej pred spoločným budíčkom a polohlasne si vykonávali spoločné rozjímanie, ranné modlitby a modlitby ruženca. Každú nedeľu sa snažili zúčastniť svätej omše v Púchove. Svojím vzorným správaním so sebou strhávali ľudí i ďalšiu mládež nielen zo stavby priehrady. Napr. každú nedeľu pristupovalo k sv. spovedi a sv. prijímaniu asi 50 medikov. Saleziánom sa takto darilo pôsobiť na žiakov učňovských škôl. V uzavretom útvare smerovali v nedeľu do kostola v neďalekom meste: „Vyše štyristo hrdiel disciplinovane do pochodu a oduševnene vyspevuje krásne, melodické slovenské piesne celou cestou takmer bez prestávky … priestranstvo pred púchovským kostolom úplne zamodralo … Púchovský pán farár musel strojnásobiť objednávku hostií.“… „Púchovčania sa pozerajú s údivom, čo sú to za podivní brigádnici, čo tak vrúcne chodia do kostola, k sviatostiam, spievajú nádherné chorály a chovajú sa vzorne….“ Na inom mieste sa spomína: „Musel to byť pre veriacich v týchto kostoloch osobitný zážitok, keď medzi lavicami v radoch stál zástup mladých v košeliach ČSM, ktorý udával tón v liturgickom speve a modlitbe, ako aj v účasti na Eucharistii.“
Práca na prekládke železničnej trate (vzadu mesto Púchov s r. k. kostolom Všetkých svätých)
Počas celého svojho pobytu na stavbe a na vychádzkach klerikov neustále sledovali, dokonca im v ich neprítomnosti prehľadávali osobné veci, medzi ktorými sa nachádzali aj modlitebné knižky. Napriek tomu sa v niektorých barakoch, pravdepodobne v tábore pri Udiči, podarilo vytvoriť aj oltár. Na jeden z nich spomína Jozef Danišovský: „Na malom stolíku pri zadnej drevenej stene oproti vchodu stála soška sv. Terezky, ktorú v poslednej chvíli schmatol Ernest Bago z podstavca kláštornej chodby na Zobore so slovami: „Terezka poď aj Ty s nami, nesmieš tu zostať.““ Častokrát museli doslova utiecť na vlak do Púchova, aby sa mohli zúčastniť svätej omše. Ich vzorné správanie, ktoré strhávalo ďalších, nemohlo zostať bez následkov, a tak im vedenie priehrady robilo napriek. Napríklad mali spoločné ubytovanie a sprchy s dievčatami-brigádničkami, v upršanú nedeľu dostali povolenie ísť do kostola v Udiči, pretože v Púchove svietilo slnko, alebo im po príchode z kostola vedenie hlavného štábu „čistilo žalúdky“: „Účel nášho pobytu je: Prevýchova! Čas pobytu: to záleží od našej „učenlivosti“! Otázka štúdia? – Nepotrebujeme ľudí vzdelaných, ale prevychovaných! Nezáleží nám na vašich vedomostiach, ale na zmýšľaní! Náš cieľ: urobiť z vás pravých brigádnikov so socialistickým charakterom! Naša morálka? – socialistická! Vaše štúdiá nebudú slúžiť vám, ale robotníckej triede – kolektívu!“ Príslušníci štátnej bezpečnosti a službu konajúcu zväzáci sa na začiatku augusta dokonca pri východe tábora postavili do cesty rehoľníkom a študentom, ktorých sa asi 300 chystalo na sv. omšu do Púchova. Napätie sa snažili mierniť František Macák a Ján Vrba. Pútnici argumentovali tým, že nemajú zákaz od veliteľa tábora navštíviť v nedeľu kostol a že by to narušilo pracovnú disciplínu. Aby sa situácia neopakovala, vyhlásil veliteľ tábora najbližší sviatok 15. augusta – Nanebovzatie Panny Márie – rozšírenie pracovnej zmeny na 12 hodín, hoci plánovaný výkon brigádnikov podľa „násteniek“ prekračoval plánované pracovné normy. O to hlasnejšie zneli počas práce mariánske piesne. Občas sa stávalo, že rehoľníci vopred neoznámili svoj zámer navštíviť kostol, a sami sa uprostred pracovnej zmeny vybrali 3 – 4 km na sv. omšu do Púchova, ako napr. 29. júna na Sviatok sv. Petra a Pavla. Zo správy Pavla Ochodnického „vedúceho ústavu SÚVC“ z Kostolnej, ktorý prišiel na PM s 3. turnusom, vyplýva, že rehoľníci nevychádzali dobre s vedením tábora a hlavným štábom. „Najväčší reakcionári“ z radov rehoľníkov sa sťažovali na obmedzovanie ich účasti na bohoslužbách aj v nedeľu a vyhlasovali, že „nemajú nijakú náboženskú slobodu“. Z tohto dôvodu boli 24. júla presunutí späť do Kostolnej na ďalšie preškolenie tešitelia Pavol Bartko a Florián Hajdin, verbista Ján Halabuk, redemptorista Andrej Gažík a chorý salezián Augustín Vyskoč.
Okrem vážnych situácií, ktorých bolo najmä na začiatku pôsobenia rehoľníkov na PM z dôvodu prísneho režimu pomerne veľa, sa stretávali aj s milými a vtipnými momentmi. Takou bola napr. situácia, keď jeden zo študentov kapucínov ovládal bruchomluvectvo, ktoré znelo ako „volanie z diaľky“. Využíval to napr. pri politických prednáškach, na ktorých sa v úvode „prednášajúci“ predstavil: „Po dlhšej chvíli, počas prednášky, sa zrazu „z diaľky“ ozvalo: „Súdruh XY, ihneď sa dostav na Hlavný štáb Priehrady mládeže!“… inokedy akoby sa z druhého brehu Váhu ozvalo: „Paľo, nechaj tých chlapcov a poď na pivo!“ Prednášajúci naozaj vstal a odišiel na štáb, ktorý bol vzdialený polhodinu chôdze, resp. sa pýtal, že kto a kde si.
Zástup brigádnikov čakajúcich na obed
Každý piatok, kedy veriaci nejedia mäso, sa zásadne na obed podávalo mäsité jedlo. V podmienkach, akých sa nachádzali, ho však jesť museli. Súdruh Valentíny z hlavného štábu sa vyjadril: „My prinútime jesť v piatok rehoľníkov mäso!“ No našli sa i takí, ktorí ho odmietali: „Keď sme fasovali obed, každý z nás provokatívne nastrčil šálku a keď do nej chcel kuchár hodiť mäso, rýchlo ju odtiahol s poznámkou: „Hop, dnes je piatok!“ Kuchárky pri večeri skoro plakali, keď sme odmietli mäsovú omáčku.“ Veliteľstvo PM pravidelne navštevovali súdruhovia v čiernych autách, aby kontrolovali a dohovárali veleniu. To si bolo vedomé, že „ustupuje“ klerikom minimálne pri návštevách kostola. Dôkazom bolo aj vyjadrenie veliteľa pred púchovským kostolom: „Páni farári, toto si odskáčeme všetci.“ Úrady sa vyhrážali aj farárom v okolitých obciach, že za „paktovanie so svätuškármi“ ich môže postihnúť odňatie súhlasu, ba aj horšie, a to stalinské „rekreačné“ zariadenie na Sibíri.
Vzorné správanie, ako sme už naznačili, neuniklo pozornosti spolubrigádnikov i ľudí žijúcich v blízkosti stavby PM. Okrem hlasného spevu náboženských piesní, pravidelných návštev chrámu, pracovnej pomoci obyvateľom v blízkosti stavby sa odlišovali napr. aj estetickou úpravou okolia svojich barakov s nápismi napr. na plechovej streche: CHARITAS CHRISTI URGET NOS alebo QUID NUNC CHRISTUS („Kristova láska nás inšpiruje“ alebo „Čo teraz, Kristus?“). Napriek svedectvám o veľkej vnútornej sile politických väzňov z radov klerikov bolo „…najviac stresujúce pre nás, že nikto nepoznal dokedy tento stav bude trvať. Žili sme v neistote, čo bude ďalej, hľadali sme východiská, ako by bolo možné odísť z tohto tábora a pokračovať v štúdiu.“
Priehrada mládeže tesne pred dokončením (asi r. 1958)
Po takmer 4 mesiacoch tvrdej práce drevorubačov, piliarov, tesárov, lešenárov, murárov, zváračov, klampiarov, kováčov a nosičov ťažkých bremien v auguste 1950 odišli za svojimi predstavenými, „… ak ešte niekoho z nich kdesi nájdu“.
S výstavbou PM sa začalo už v roku 1949, a to najmä s tzv. prípravnými prácami, no až v roku 1950 sa naplno rozbehli „ťažké roboty“. Vo veľkom meradle sa využívala ľudská sila, pretože na stavbe nebol dostatok ťažkých mechanizmov. Jej súčasťou bola aj lacná pracovná sila v podobe politických väzňov zadržaných v rámci Akcie K. Jedným z najväčších nedostatkov a dôvodov meškania budovania celej stavby (podľa niektorých plánov až 4 roky) bola zlá organizácia a nedostatok pracovníkov, resp. brigádnikov. Ten sa darilo udržiavať iba v roku 1950, keď tu od mája do augusta pracovali klerici v počte asi 350 osôb. Už mesiac od ich odchodu zo stavby sa počet pracovníkov oproti plánu znížil na ani nie polovicu, pričom tento trend pokračoval aj v nasledujúcom období výstavby PM. Tu teda vidieť obrovský prínos fyzickej a duchovnej prítomnosti rehoľníkov na výstavbu PM.
Pamätník venovaný rehoľníkom na nútených prácach umiestnený v Kúpeľoch Nimnica (www.pamätniky.sk)
autor: Pavol Makyna