Prvú zmienku o teplých vyvierajúcich prameňoch v okolí Belušských Slatín nájdeme v opise Trenčianskej stolice z r. 1731, ktorý nám vo forme rukopisu zanechal Ján Thurzo z Nosíc. Okrem iného uvádza, že sa využívajú ako močidlá pre namáčanie konopí. Termálne pramene, ktoré v zime nezamŕzajú, zmieňuje aj Matej Bel vo svojej štúdii z r. 1745. Uvádza tiež, že sú vhodné na liečenie tzv. dny. Z toho je možné odvodiť, že pramene boli pomerne často navštevované ľuďmi zo širokého okolia. Zaoberal sa nimi aj doktor a zverolekár Pavol Adami, rodák z Beluše, pričom vo svojich zápisoch spomína, že pramene vyvierajú z neolitických vápencov na úpätí Butkova a sú vzdialené pol hodiny od mestečka Beluša – všeobecne sú známe pod menom Slatinské Teplice. Tento, v celej monarchii známy veterinár, tiež uvádza, že niekedy na prelome 17. a 18. storočia tu dala grófka Breunerová vykopať nádrž na kúpeľ. Uvedené správy môžeme teda považovať za prvú zmienku o kúpeľoch v Bel. Slatinách.
Teplota termálnych prameňov sa pohybovala od 20 do 24 °C. Podľa profesora budapeštianskej univerzity Dr. Vojtecha Lengyela, ktorý vodu v r. 1895 analyzoval, patrila slatinská voda pre svoj vysoký obsah sírovodíka medzi najúčinnejšie a mohla sa využívať napríklad pri liečení kostí, kĺbov, svalov, kožných chorôb. Pravidelným sledovaním prameňov sa zistilo, že každých sedem rokov klesá tlak vody z neznámych geologických príčin (1947, 1954, 1961).
Kúpele sa začali budovať a de facto vznikli v r. 1894. Vtedy bol richtár Beluše Štefan Fojtík poverený riadením výstavby a správou kúpeľov na nasledujúcich 12 rokov. Nad miestom, kde vyvierali pramene bol postavený bazén s rozmermi 4,5 x 6 m a hĺbkou 1,5 m. Neďaleko od bazéna stála kúpeľná budova, v ktorej boli v kabínach umiestnené vane. Do nich sa privádzala liečivá voda, zohriatá na 43 °C. To všetko bolo vsadené do krásneho parku. Brány kúpeľov sa oficiálne otvorili v r. 1910. Vybudovala sa cesta z Beluše, vhodná aj pre automobily, rozšíril sa počet kabín zo 6 na 14, ubytovacie kapacity v siedmich samostatných vilkách, pod cestou sa vystaval aj hotel Fojtík, kde bola ubytovaná početná a stála klientela. Počet návštevníkov rástol tak, že napr. v r. 1911 kúpele navštívilo viac ako 2300 hostí a v letnom polroku v Beluši zastavovali aj rýchliky. Do 1. svetovej vojny (1914) bola ešte vystavaná ďalšia kúpeľná budova s 32 miestnosťami. Bolo možné si prenajať aj vilky so zariadenými izbami, kuchyňou a vonkajšou záhradou.
Počas vojny, v r. 1916, tu Vojenská správa zriadila vo veľkej kúpeľnej budove vojenskú nemocnicu pre 100 ranených a chorých vojakov, no takmer trojročné fungovanie tejto nemocnice v Belušských Slatinách zapríčinilo stagnáciu kúpeľov. Zabezpečiť ich činnosť sa podarilo aj období 1. ČSR. V tom čase sa využívali dva malé bazény, vaňové kúpele a kúpalisko. Správa kúpeľov dohliadala na výstavbu víl a letných domčekov. Tie sa stavali na pravom brehu potoka Slatinka, popri ktorom vznikla ulica. V roku 1931 stálo už 10 letných domčekov. Na jednej z parciel bol vybudovaný aj kostolík.
V roku 1932 bol pred tzv. prvými skalnými vrátami postavený Skautský dom, pričom Ústredie slovenských skautov v Bratislave si v r. 1933 prenajalo kúpele s hostinskou živnosťou od účastinnej spoločnosti. Dom bol v r. 1939 zabavený a odovzdaný HG v Beluši. Na vlastné náklady tu postavil účelovú budovu aj Spolok detského domova sv. Alžbety z Bratislavy – tzv. Alžbetín. V roku 1933 ho prevzali rehoľné sestry Vincentky. Znárodňovanie kúpeľov po r. 1948 neobišlo ani Belušské Slatiny, rovnako, ako likvidácia kláštorov v r. 1950. V roku 1957 na tomto mieste vznikol Ústav sociálnej starostlivosti, ako zariadenie ONV. Medzi rokmi 1959 – 1981 tu ešte pôsobili rehoľné sestry Františkánky. V nedávnej minulosti malo, ale aj v súčasnosti tu má umiestnené rekreačné zariadenia množstvo závodov z okolia.