Autor textu slovenskej hymny – Janko Matúška zachytil a pretransformoval ľudovú slovesnosť obyvateľov Považia, prenášanú ústnym podaním, do podoby textu. Povesť s názvom „Púchovská skala“ je poslednou básňou napísanou Matúškom ešte v Bratislave. Napísal ju rok pred odchodom na Oravu, ktorý uskutočnil v roku 1844. Odišiel zo školy na protest proti prepusteniu Ľ. Štúra. Inšpiráciou pri písaní tejto povesti bola Jankovi Matúškovi báseň známeho českého spisovateľa K. J. Erbena – Poklad. Povesť o Púchovskej skale pôvodne vyšla v roku 1844 v II. ročníku almanachu „Nitra“ na strane 22. J. M. Hurban, ako redaktor uvedeného almanachu, tu prvýkrát uviedol štúrovskú spisovnú slovenčinu, no povesť čiastočne upravil. Vy ju však máte možnosť čítať v pôvodnom znení:
Jsou divy na světě, o kterých se ani německým filosofům nesnívalo.
Povesť z ľudu považského
I.
V Púchove svato — zvony hlasno zvonia,
Verných kresťanov do chrámu volajú.
Smutný to sviatok — ľudia slzy ronia,
Kvetnú nedeľu oni svätiť majú.
Kňaz im pašije umučenia spieva
A chór žalmami v spevoch sa ozieva.
Ľud je nábožný; cíti to, čo čuje,
Každý sa modlí, zraky hor napína —
A u zadních dvier žena horekuje,
V lone dač stíska — iste svojho syna.
Iným prekážku a sebe hriech činí;
Domov šla radšej do blízkej dědiny.
Ta ide smutná tichúčko z kostola,
Hlasy velebné ešte vždy načúva,
Inšie nepočuť, ticho je dokola,
Len ľahký vetrík popri nej podúva — —
Už sa spev ztratil, víchor divo fičí,
Z púchovskej skaly dačo na ňu kričí.
Ona sa obzrie — a aj, tie zázraky!
Skalu nad cestou vidí otvorenú,
Z nej dymy husté ďaleko v oblaky
S krvavým ohňom revúcim sa ženú.
Ona, keď v strachu sem a tam sa točí,
V diere peniaze — striebro, zlato zočí.
Vbehne do skaly a dieťa v náhlosti
Do kúta vloží na maličkú lávku,
Pobozká si ho v detinskej radosti,
K hračke zo zlata podá mu zábavku.
Ono len plače, čosi od nej prosí,
Lež mať neslúcha — veď zlato von nosí.
Vláči hoc v sviatok — skončiť nevedela,
Už jej môž dosť byť, preds sa nespokojí,
Ešte raz ide — a v tom z neba strela
Udre do skaly — ona v strachu stojí.
S veľkým hrmotom zavrela sa skala,
Matka von sama, bez syna zostala.
Tak sa stať malo: matka pre poklady
Ztratila dieťa, jedinkého syna.
Darmo už plače, nevie si dať rady,
Darmo peniaze i zlato preklína.
O pomoc vrúcne Pána Boha vzýva
A hlas po poli plaču sa ozýva.
II.
Päť dní minulo, nastal nový sviatok,
Zvony nehučia, rapčadlá rapkajú,
Tak to býva vždy na Veliký piatok,
Keď sa do chrámu ľudia schádzavajú;
Všetko sa berie, čo v Púchove žije,
Modliť sa, spievať vznešené pašije.
Len tá ženička, čo syna ztratila,
S inými nešla, kamsi inde kríva —
Keď sú pašije, to dobre cítila,
Že vždy tá skala otvorená býva.
Nejde pre zlato, lež pre svojho syna,
Veď to povinnosť aj láska matkina.
Tam vyše mlyna, pri červenom kríži,
Zastane, vzdychá, zraky hádže k skale,
Kľakne nábožne, čelo k zemi sníži,
Boha za dieťa prosí neustále.
Hlasy velebné z chrámu doletujú
A v skale čerti strašlivo lomcujú.
Keď začnú spievať v kostole pašije,
Zase dym hustý zo skaly vypáli,
S hrmotom hrozným diera sa odkryje,
Všetky bohatstvá jak predtým tu stály.
Matka dnu vbehne, tam jej syn narieka,
Do rúk ho schytí, domov s ním uteká.
V tom černokňažník z diery von vyletí,
Mračná rozpustí po celej doline,
I hrnie sa mu dážď, príval v zápätí,
Až tak vlny vrú po Váhu hladine.
Voda sa stíši, čert padne zo sily,
Lebo pašije v chráme už skončili.
Jediná známa podoba Púchovskej skaly, ako ju zachytil barón Hoenning z juho-západnej strany v 90. rokoch 19. storočia
Stručné dejiny povesti a príspevok pripravil: Pavol Makyna
Related Images:
