Lednický hrad mal od svojho vzniku v 13. storočí mnohých majiteľov. V roku 1558 zomrel bez potomka jeho vlastník – lúpežný rytier z Považského hradu – Rafael Podmanický. Hrad sa tak dostal do správy kráľovskej komory. Už v roku 1559 ho za zásluhy a údajných 10 tisíc zlatých dostal košický kapitán Imrich Telekeši (Imre Telekessy). O rok neskôr Imrich zomrel a po ňom hrad v Lednici zdedil jeho syn Štefan. V priebehu 2 rokov to bol už 3. majiteľ celého panstva.
Lednický hrad nad rovnomennou obcou v prvej polovici 20. storočia
Štefan sa oženil so Zuzanou Forgáčovou a narodil sa im syn Michal. Ten v 4 rokoch prišiel o svoju matku a vo veku 10 rokov sa stal úplnou sirotou. Vďaka dedičskému právu mu zostalo celé Lednické panstvo, ktoré zaberalo väčšinu územia dnešného okresu Púchov a ďalšie obce. Na výchovu malého Michala Telekešiho mal dbať aj Mikuláš Topoš, ale ten sa staral skôr o majetky a hospodárstvo. To sa samozrejme odrazilo v celom regióne. Začali pribúdať násilnosti rôzneho typu. Atmosféru neistoty, ktorá sa šírila celým panstvom, podporoval svojim konaním sám dospelý Telekeši. Doslova terorizoval svojich poddaných, či už fyzicky alebo ekonomicky. O jeho povahe a skutkoch sa zachovala i legenda o Katarínke z Lednice, ktorá radšej skočila z hradného okna na skalnaté bralo, ako by sa mala po svadbe oddať hradnému pánovi. Na mieste, kde skonala, údajne vytryskol prameň vody. Legendu pripomína kríž na skale pod hradom, tzv. Katarínkin prameň a svätica v erbe obce.
Cisár Rudolf II. Habsburský na obraze svojho dvorného maliara Giuseppe Arcimbolda stvárnený pomocou zeleniny a ovocia
Michal Telekeši často podnikal do širokého okolia lúpežné výpravy. To si už jeho skutky všímal cisársky radca a kráľovský pohárnik Juraj Thurzo. Jednou takou výpravou bola udalosť z 29. februára 1600. V tom čase prechádzal cez Púchov, Púchovskú dolinu smerom na Moravu a ďalej do Prahy posol z rumunského Valašska, ktorý cisárovi Rudolfovi II. niesol dary. Panovník bol známym zberateľom umenia, starožitností a rôznych drahocenných predmetov, ktoré viezli i v uvedený deň v koči. Na prepadnutie a olúpenie M. Telekešim spomína jeden z poslov – Adam Pellédy nasledovne: „Prišiel som do Púchova o 12. hod., tam nám dali Púchovčania druhé kone a dvoch kočišov. Z Púchova prišli sme do Mesteczka, tam sme pýtali od Telekessyho správcu druhé kone, ale ten rozhodne nechcel dať. Preto prinútili sme Púchovčanov, aby nás zobrali až do Strelnej. Z Púchova do Strelnej išiel som cez tieto Telekessyho dediny: Hrabovka, Do-Hnani, Mesteczko, Zaric, Lissu. V hraniciach Lissej nás orabovali.“ Je možné, že touto udalosťou pretiekol pohár trpezlivosti panovníkovi a neskoršiemu palatínovi, a tak vyslali 11. septembra 1600 proti Lednickému hradu spolu 200 jazdcov a 500 pešiakov pod velením Juraja Thurzu. Michal Telekeši stihol ešte v auguste utiecť do poľského Krakova.
Podoba Juraja Thurza ako neskoršieho uhorského palatína známeho aj „z kauzy s A. Báthoriovou“
Thurzo prichystal pascu a lednického pána vylákal pod zámienkou rokovania o amnestii do Bytčianskeho zámku. Namiesto rokovania ho Thurzo na Vianoce roku 1600 uvrhol do väzenia, kde bol prísne strážený. Následne bol Michal Telekeši odsúdený za spáchané zločiny, z ktorých mnohé vyšli najavo až po jeho smrti. Panovník odmietol žiadosť o milosť a posledné kroky hradného pána z Lednice viedli na popravisko. Michal Telekeši bol popravený sťatím dňa 3. apríla 1601 v Bratislave. Tým vymrel rod Telekessy po meči nielen obrazne.
Ilustrácia popravy, na ktorej kat stína hlavu odsúdeného
Autor: Pavol Makyna