V lete 1914 vypukol v Európe vojenský konflikt, ktorý nemal dovtedy v globálnom merítku obdobu. Vojnové udalosti zasiahli región Považia nepriamo, no pomerne intenzívne. Strieľalo sa i v Púchove, no bol to už dôsledok dlho trvajúceho konfliktu a prevratových udalostí na konci roku 1918. Podrobnejšie informácie nájdete v nasledujúcom texte.
V mestečku Púchov žilo podľa sčítania obyvateľstva v roku 1910 asi 1 540 obyvateľov, v roku 1916 to bolo údajne už 1 916 obyvateľov. Predvojnové demografické údaje z roku 1910 tu uvádzajú 67% obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti, 16% k maďarskej a 15,5% k nemeckej národnosti. Po vypuknutí vojnového konfliktu odtiaľto narukovalo v júli 1914 asi 200 mužov vo veku do 42 rokov. 2. augusta 1914 museli majitelia „predviesť“ svoje kone a tie lepšie boli rekvirované. Na jeseň prvého roku vojny museli narukovať ďalší muži vo veku 18-42 rokov a po krátkom výcviku boli posielaní na front. Množstvo domácností tak zostalo bez mužskej ruky, pričom štát podporoval prostredníctvom berného úradu príspevkom na výživu vo výške 40 – 120 korún manželky a deti vojakov a nemajetných rodičov. Púchovský kronikár zhodnotil výšku tohto príspevku stručne: „…umožňoval im dosť slušný život.“
Mapa Česko-Slovenska z roku 1919
Rýchle ukončenie vojny zostalo ilúziou a život nielen v púchovskom regióne sa čoraz viac zhoršoval. Rodinám postupne prichádzali správy o úmrtiach ich manželov, otcov a synov, ktorých z Púchova (so súčasnými mestskými časťami) zahynulo 54. O mnohé hospodárstva a majetky sa pozostalí nedokázali efektívne starať. Život ešte viac sťažoval v roku 1916 nedostatok potravín a ďalšieho tovaru, ktorí neustále zdražoval. Pravdepodobne už v roku 1915 mali priviesť do Záriečia pri Púchove ruských zajatcov z východného frontu, ktorí pracovali v rámci útvaru pracovného tábora ako lesní robotníci. Niektorí z nich vypomáhali na gazdovstvách v poľnohospodárstve, no po skončení vojny na východe boli prepustení. Mnohí obchodníci boli predzásobení, čo im umožňovalo predať tovar za veľmi vysoké sumy. Postupne sa minuli i zásoby a obyvatelia mestečka chodili do okolitých dedín zháňať potraviny čo najlacnejšie. Situáciu zhoršoval štát, ktorý rekviroval obilie, zemiaky, dobytok, strukoviny, vlnu, uhlie, zvony, dokonca organové píšťaly, medené kotle, mažiare a i. Zásobovanie základnými potravinami a spotrebného tovaru mali riešiť prídelové lístky napr. na chlieb, a podľa toho sa nazývali chlebenky, múčenky, cukrovky, maslenky, mydlenky, tabačenky, solenky, kávenky a pod. Začalo sa dariť tzv. čiernemu trhu. Aj to malé množstvo potravín, ktoré si ľudia vedeli napr. vypestovať sami, zhabali častokrát pri domových prehliadkach ozbrojené zložky žandárstva a vojska. Nedostatok a vysoké ceny obilia si ľudia kompenzovali výrobou múky z bôbu, kukurice alebo dokonca gaštanov. Oficiálny predaj nedostatkového tovaru medzi roľníkmi bol štátom zakázaný, čo sa snažil kontrolovať napr. súpisom tzv. osevných plôch, dobytka, kovových predmetov a ďalších zásob. Pre nedostatok mlieka sa rozšíril chov kôz. Miestny kronikár spomína na deficit rôzneho tovaru nasledovne: „V Púchove najviac chýbalo: petrolej, uhlie, cukor, múka, ryža, káva, mydlo, cverny, soľ, textílie a obuv. … Rozmohlo sa mletie domácimi mlynčekami a svietenie acetylenom z karbidu.“ Na prídel bol i tabak na fajčenie a jeho nedostatok využívali pri obohacovaní sa rôzni priekupníci. Postupne klesala aj jeho kvalita napr. miešaním s bukovým a chmeľovým lístím, senom a pod. Nedostatok potravín ešte viac vyhrotilo obrovské sucho v roku 1917, kedy údajne nepršalo od polovice apríla do polovice augusta, a na poliach všetky plodiny uschli. Zaujímavé je porovnanie cien základných potravín a potrieb v prvom a v poslednom roku vojny podľa púchovského kronikára. Ak sa v roku 1914 predával jeden metrický cent (1q = 100kg) pšenice za 18 korún, v roku 1918 to bolo 300-600 korún. Rovnaké množstvo zemiakov zaznamenalo v priebehu štyroch vojnových rokov nárast ceny z 5 korún na 250 korún, teda o 5 000 %. Cena čierneho uhlia vzrástla za rovnaké obdobie o 3 100 %, cena koňa až o 10 000 %, kravy až o 4 000 %, ošípaných až o 5 000 %, košele až o 6 600 %, kilogramu múky, masla i cigary o 5 000 %, mlieka o 2 200 %, litra petroleja o 11 100 %. Každý sa snažil v prvom rade prežiť a zabezpečiť si nevyhnutné potreby napr. zbieraním lesných plodov, školské deti zbierali pre vojakov jahodové listy na čaj, žihľavu na výrobu tkaniny a i. Útrapy z frontu a celkovej vojnovej situácie doliehali na všetkých a prejavovali sa i v medziľudských vzťahoch, vzrastala kriminalita a otupovala vzájomná solidarita. Množstvo potravín nebolo možné v mestečku dostať, a preto sa jeho obyvatelia utiekali za hospodármi do okolitých dedín.
Pamätník v Kotešovej pripomínajúci zastavenie maďarského vojenského ťaženia zo Žiliny smerom na juh (5. 12. 1918)
Koniec vojny priniesol aj do oblasti Púchova chaos a neistotu. Z dlho trvajúcej ťažkej sociálnej situácie boli obviňovaní najmä židia, ktorí v mestečku vlastnili množstvo obchodov a pohostinstiev. Negatívne zmýšľanie dlhodobo strádajúcich ľudí mala podporovať aj lojálnosť mnohých židov k štátnej správe prouhorsky orientovanej. Hlad a chudoba prinútili domácich i obyvateľov Marikovskej a Papradnianskej doliny, aby sa uchýlili k rabovaniu. Po prechode cez Javorníky mal na začiatku novembra 1918 údajne až tisícový dav vstúpiť do Púchova z vrchu Lachovec a vyrabovať židovské obchody, hostince a časť bytov. Po dvoch dňoch rabovania sa údajne dav chcel presunúť do Púchovskej doliny, no pri Dohňanoch bol zastavený aj za pomoci ozbrojených českých vojakov prichádzajúcich z Moravy cez Lyský priesmyk. Mnohým židom sa ešte pred tým podarilo utiecť, rovnako ako príslušníkom žandárstva a samosprávnym činiteľom, medzi ktorými bol „aj nenávidený hlavný slúžny Teszelský“. Celkovo bolo v Púchove vyrabovaných 42 židovských rodín, pričom bola zavraždená manželka obchodníka so strižným tovarom Salomona Politzera. „U Nathana v pivnici toľko tieklo vína, že sa tam jeden neznámy, rabujúci muž, iste napitý, utopil,“ zapísal púchovský kronikár. Podľa historika Karola Janasa „v krčme Mórica Nathana tiekol alkohol doslova potokom. Bolo ho také množstvo, že sa pri tom dvaja českí robotníci utopili v alkohole.“ Pre potrebu zvládnutia chaosu, ktorý v mestečku nastal, tu bola zriadená Národná garda pod vedením Ľudovíta Melčického. Jej členovia sa snažili v Púchove udržať poriadok obsadením strategických miest. Takým bol i most cez Váh. Obyvatelia Horných Kočkoviec na druhom brehu chceli prekonať rieku za účelom ďalšieho rabovania, no Národná garda zasiahla prostredníctvom streľby zo zbraní, pričom trafila jednu osobu v dave do nohy. Ďalšie vstupy do mestečka i cez most sa Národná garda snažila chrániť až do príchodu československého vojska 10. novembra 1918 pod vedením nadporučíka Eisnera.
Železničná stanica v Horných Kočkovciach (Púchove) – jedno z miest revolučných zhromaždení a osláv v regióne
Už 3. novembra oslavovala v Púchove slovenská mládež nové politické pomery. Sprievod prechádzal z bielo-modro-červenou zástavou a nápisom „Sláva Slovensku!“ od dnešnej Moravskej ulice na námestie. Účastníci „…spievali slovenskú hymnu Hej, Slováci!, potom „Nad Tatrou sa blýska“ a iné. Na námestí zabavili sa asi dve hodiny pri národnom speve a vyvolávali na slávu česko-slovenskej republike, Masarykovi, Wilsonovi, predsedovi slovenskej národnej strany Matúšovi Dulovi, pri spúšťaní rakét a bengalskom osvetlení.“ Okolo 18. hodiny sa prítomní presunuli na železničnú stanicu, kde čakali na vlak meškajúci viac ako 3 hodiny. Ten dorazil až po 23:00 hod. a prítomní na stanici i vracajúci sa vojaci vo vlaku volali „Sláva!, „Na zdar!“, spievali hymnu a bozkávali slovenskú národnú zástavu. Po odchode vlaku prechádzal dav okolo žandárskej stráže, ktorá „veľmi skvele osvetlila okná a vystúpili všetci a pozdravili … pochod“. V širšom regióne sa neustále pohybovali ozbrojení maďarskí vojaci, ktorí využívali na presun aj Považskú železničnú trať vedúcu cez Horné Kočkovce po pravom brehu Váhu, pričom 16. novembra opäť obsadili Žilinu. Po ústupe československých jednotiek z Horného Považia sa zo Žiliny očakával postup maďarských vojsk smerom na Trenčín. Pri oslobodzovaní regiónu zohrala významnú úlohu tzv. Veľkobytčianska garda, ktorá tu pôsobila ako vysunutý oporný bod a umožnila zaujať obranné postavenie v priestore Púchova aj stotine českých námorníkov. Veliteľom tejto jednotky námorníkov bol kapitán Zajíček. Postupne prichádzajúce jednotky 2. Československého práporu, 17. Trenčianskeho práporu, dobrovoľníckeho Práporu Sokolov z Prahy a 12. Čáslavského pešieho pluku upokojili situáciu v regióne Púchova a hliadkovali v jednotlivých obciach.
Pohľad na Púchov z mosta cez Váh, kde bol potlačený pokus o rabovačku
Slávnostné slovenské zhromaždenie z celej Púchovskej doliny sa konalo 10. novembra v obci Záriečie. Obyvatelia uvedenej i ďalších obcí v okolí sa na slávnosť pripravovali spontánne vopred. Miestny učiteľ Ľudovít Geryk učil mládež z okolia slovenským piesňam a podarilo sa mu vyzbierať sumu 2 000 korún, za ktorú na neďalekej Morave Záriečania zakúpili látku. Z nej následne ženy vyrábali v miestnej farskej jedálni napr. trikolóry a zástavky. „Použili sme i uhorských zástav, ktoré teraz, prerobené, sú už ako slovenské,“ spomínal autor článku v periodiku Národnie noviny. Na samotnom zhromaždení sa okrem domácich Záriečanov stretli obyvatelia z Lazov, Lúk, Lysej pod Makytou, Dohnian, Vydrnej, Mestečka, Zbory a Púchova, ktorý prišli na vyzdobených vozoch so spevom. „Záriečska mládež ich vítala, a každému, kto nemal, pripínala trikolóru.“ Slávnostné zhromaždenie sa konalo o 15.00 hod. na lúke vedľa školy, pričom začalo hymnou „Nad Tatrou sa blýska“. Nasledoval príhovor záriečskeho evanjelického farára Gustáva Staneka a prísaha na bielo-modro-červenú zástavu a Česko-slovenský štát. Ľudia v dave dvihli ruky a každý trikrát zvolal: „Prisaháme!“ Na zhromaždení vystúpili ďalší ľudoví rečníci a na záver odznela hymna „Hej, Slováci!“
Podoba slovenskej vlajky používaná aj v roku 1918
1. decembra 1918 o 16.00 bola v Púchove obsadená žandárska stanica pod velením Reimunta Slezáka a podriadenými četníkmi Júliusom Novákom, Jozefom Rubášom a Jozefom Jirmannom. Menovaní tu ešte našli maďarských žandárov, a to okresného veliteľa Vincenca Batorfyho, veliteľa stanice L. Fehéra, strážmajstrov Jána Mazíka a Šándora Chorváta, pričom následne všetci odišli do Maďarska. Veliteľom četníckej stanice v Púchove sa stal od 2. decembra 1918 až do 1. mája 1930 spomínaný Reimunt Slezák a na čele okresného četníckeho veliteľstva bol od 19. decembra 1918 do 14. novembra 1921 Ján Janč. Nefunkčné a neobsadené posty miestnej správy provizórne nahradila novovzniknutá Okresná národná rada vo vedení so záriečskym evanjelickým farárom Gustávom Stanekom a miestna národná rada na čele s Michalom Višňovským ml., ktorá vznikla 6. novembra. Prvým poprevratovým hlavným slúžnym sa stal Pavel Malovec. Mnohí uhorskí úradníci zostali vo svojich funkciách aj počas prevratu, ako napr. prednosta okresného súdu a súdny radca Vojtech Tribus a prednosta berného resp. daňového úradu Alexander Politzer. Vedúcim notárskeho úradu sa stal František Vatral, no narozdiel od predchádzajúceho režimu už nebol samostatnou inštitúciou stotožnenou s obecným úradom, ale notár sa stal členom obecného zastupiteľstva s poradnou funkciou. Prvým a zároveň posledným poprevratovým richtárom Púchova sa v roku 1919 stal Andrej Višňovský. V roku 1923 ho nahradil prvá starosta Jozef Trnka. Postupne sa do mestečka a regiónu navracali aj vojaci z frontov, pričom niektorí sa domov vrátili až po niekoľkoročných vojnových hrôzach. Na železničnej stanici ich očakávali blízki i kapela, ale mnohí sa nedočkali. Medzi poslednými navrátilcami boli talianski, francúzski a ruskí legionári. Každý vojak dostal 360 Kčs ako tzv. demobilizačný príspevok. Koniec roka 1918 sa niesol v atmosfére neistoty z meniacej sa celospoločenskej situácie a len veľmi pomaly sa zlepšujúcich sociálnych pomerov. Veď aj Púchov a k nemu priliehajúce obce okresu sa stávali súčasťou nového štátneho útvaru a nového štátneho zriadenia. V nasledujúcom roku 1919 žilo podľa sčítania obyvateľov v Púchove 1916 osôb, z ktorých 95,5 % sa hlásilo k československej národnosti, 0,7 % k maďarskej a 1,6 % k nemeckej národnosti, čo sú pomerne rozsiahle zmeny v údajoch štruktúry obyvateľstva pri porovnaní s predvojnovými rokmi.
Publikovaný text odznel ako súčasť príspevku vedeckej konferencie „PAMÄŤ NA ROK 1918 NA SLOVENSKU A V STREDNEJ EURÓPE__1918 EMLÉKEZETE SZLOVÁKIÁBAN ÉS KÖZÉP-EURÓPÁBAN“, ktorá sa konala 13. novembra 2018 v Šamoríne. Je tiež súčasťou pripravovanej štúdie (Púchov v roku 1918 a oslavy Dňa slobody v okrese do roku 1938), ktorá bude publikovaná v zborníku, zaoberajúcim sa udalosťami roku 1918 v rámci projektu VEGA 1/0291/17 Rok 1918 na Slovensku v historickej pamäti.
Pavol Makyna