Na prvú časť z trojice článkov o Antonovi Neumanovi z Púchova (ktorú si môžete prečítať tu) nadväzuje aj druhý príspevok, v ktorom sa dočítate napr. viac o jeho konkrétnej práci v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa. Najrozsiahlejšou agendou tohto úradu bolo udeľovanie tzv. výnimiek židovským obyvateľom, ktorí boli v rokoch 1939 – 1945 perzekuovaní štátom. Dozviete sa viac aj o obvineniach namierených voči A. Neumanovi a jeho významnej intervencii v prospech Púchova.
…Medzi hospodárske a národohospodárske záležitosti v súvislosti s agendou A. Neumana patrilo aj udeľovanie tzv. výnimiek židovským obyvateľom spod ustanovení rôznych protižidovských nariadení a zákonov. Udeľovanie prezidentských výnimiek pre Židov umožňovalo vládne nariadenie zo dňa 9. septembra 1941 „O právnom postavení Židov“, nazývané aj Židovský kódex. Konkrétne to uvádzala desiata časť nariadenia s názvom „Oslobodenie a výnimky“ pod paragrafmi 255 a 256. Je potrebné tiež uviesť, že výnimky udeľovali už pred tým aj niektoré ministerstvá, a to z dôvodu nenahraditeľnosti Židov v niektorých povolaniach. Tzv. prezidentské výnimky pre Židov boli spoplatnené, no vo väčšine prípadov ju dostali konvertiti na základe nenahraditeľnosti v zamestnaní a vzťahovali sa na celú rodinu. Dokumenty o počte Židov, ktorých mali prezidentské výnimky chrániť, sa pravdepodobne nezachovali v úplnej podobe. Každá žiadosť o výnimku bola posudzovaná samostatne, no zoznam výnimiek bol utajovaný. Odhad celkového počtu udelených výnimiek a osôb, ktoré pod ich ustanovenia spadali, sa veľmi líši. Počet udelených výnimiek kolíše podľa historikov medzi počtom 1 000 až 3 000. Podľa týchto čísel sa odhaduje, že výnimky chránili približne 4 000 – 12 000 Židov. Historik Milan Stanislav Ďurica uvádza, že počet chránených Židov dosahoval až 35 000 osôb. Historik Ivan Kamenec uvádza, že do roku 1943 prišlo do Kancelárie prezidenta republiky asi 20 000 takýchto žiadostí, z ktorých sa kladne vybavilo približne 1 000, čo tvorí asi 5% z celého počtu týchto žiadostí. Karol Murín – osobný tajomník prezidenta Jozefa Tisu spomína na A. Neumana a výnimky nasledovne: „Od Dr. Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že ich udelil blízko 10 000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov, to znamená, že asi 40 000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami, lebo tieto sa vzťahovali aj na členov rodiny.“ Udelené výnimky sa v kancelárii prezidenta Jozefa Tisa revidovali ako tvrdil sám A. Neuman:„…len čo sa výnimkár ukáže nehodným na túto najvyššiu milosť, výnimka musí sa mu hneď odňať. Pán prezident sám vydal dôrazné nariadenie, aby sa mu podobné príklady bezodkladne oznamovali.“ Napriek tomuto vyjadreniu A. Neumana nepoznáme presnú internú komunikáciu medzi Jozefom Tisom a úradom Prezidentskej kancelárie. Z tohto dôvodu vyznievajú slová spomienok poslanca Snemu a predsedu Ústredne pre hospodárstvo surovinové a priemyselné Petra Zaťku pomerne kontroverzne: „Ako generálny tajomník vrcholnej organizácie priemyslu na Slovensku, po porade s činiteľmi tejto organizácie … požiadal som napokon prezidenta republiky dr. J. Tisu o udelenie tzv. veľkých výnimiek asi pre ďalších sedemdesiatich význačnejších predstaviteľov v slovenskom priemysle, ktorí boli židovského pôvodu. … Skoro po jej (žiadosti – pozn. P. M.) podaní volal telefonicky vedúci kancelárie prezidenta republiky dr. Anton Neumann. Oznámil mi, že kancelária nemôže prezidentovi predložiť moju žiadosť v takom rozsahu, v akom som ju podal, že musí počet osôb, pre ktoré žiadam výnimku, znížiť. Čo by vraj povedal pán prezident, keby mu predložili takú masu ľudí?! Žiadal ma, aby som prišiel a spolu s ním počet zredukoval, alebo že redukciu vykonajú oni sami. Odpovedal som, že trvám na žiadosti tak, ako som ju napísal, a žiadal som, aby ju predložili prezidentovi nezmenenú. Krátko nato ma volal osobný tajomník prezidenta dr. K. Murín a oznámil mi, že by prezident rád so mnou hovoril, aby som k nemu prišiel. Šiel som. Dr. Tiso sa usmieval, a len čo som vošiel do jeho pracovne, začal: „Iste viete, o čo mi ide?“ „Tuším, no neviem, či správne, dr. Neumann ma totiž žiadal, aby som znížil počet osôb, pre ktoré žiadam výnimku, ja som to však odmietol. Hádam to bude príčina…“ „Považujete skutočne za potrebné udržať tu všetkých, pre ktorých žiadate výnimku?“ „Je to výsledok veľmi vážnej porady na Ústrednom združení slovenského priemyslu, myslím, že je to naozaj potrebné.“ „Tak to je v poriadku.“ Mal som dojem, že rozhovor so mnou bol iba formálny a že dr. Tiso bol už predtým rozhodnutý výnimku udeliť. Poďakoval som sa.
A. Neuman v roku 1937 pri novovybudovanej železničnej trati Gen. M. R. Štefánika vedúcej z Púchova na Moravu
Pri výnimkách je potrebné uviesť, že ochraňovali židovských obyvateľov pred prvou vlnou deportácii, ktorá prebiehala od 25. marca do 20. októbra 1942, kedy väčšina z 57 628 Židov zahynula v tzv. táboroch smrti na území Generálneho gubernátu. V druhej vlne židovských deportácii počas okupácie územia Slovenského štátu nemeckými vojskami už výnimky neochránili Židov pred vyvezením, čo postihlo ďalších približne 13 500 osôb, prípadne boli zabití na území Slovenska. V súvislosti s deportáciami a možným počtom udelených výnimiek je potrebné pripomenúť fakt, že veľká väčšina výnimiek bola udelená v roku 1943 a v prvej polovici roka 1944. Problematika udeľovania tzv. prezidentských výnimiek spod ustanovení rôznych protižidovských nariadení a zákonov si vyžaduje ďalší výskum historikov. Na základe nášho doterajšieho výskumu sa prikláňame k číslu do 3 000 výnimiek udelených prezidentom, a to napr. i na základe oficiálnych štatistík vydaných úradmi. Podľa nich Tiso udelil k 1. aprílu 1943 spolu asi 1 000 čiastočných alebo úplných výnimiek spod ústavného zákona č. 68/1942 „O vysťahovaní Židov“. V súdnom procese s Jozefom Tisom pred Národným súdom mal A. Neuman vystúpiť ako svedok, ktorý by dokazoval udeľovanie výnimiek Kancelárie prezidenta ako najrozsiahlejšej agendy tohto úradu, no súd ho ako svedka odmietol vypočuť.
Jozef Tiso pred Národným súdom
Pri častej polemike o význame udeľovania výnimiek a postoji Jozefa Tisa k Židom je uvádzaná informácia, že Anton Neuman ako osoba židovského pôvodu ovplyvňoval počet ich udelení v prospech židovských žiadateľov a ako Žid zastával vysokú úradnícku funkciu priamo v Prezidentskej kancelárii. Túto informáciu prebrali aj niektorí historici, ktorí vychádzajú zo správ nemeckých agentov a vyslancov pôsobiacich na Slovensku. Tí mali informovať najvyššie politické kruhy Nemeckej ríše „o riešení“ tzv. židovskej otázky na Slovensku. Napr. Milan S. Ďurica vo svojej publikácii „Jozef Tiso (1887-1947) – životopisný profil“ cituje jeden z nemeckých prameňov: „Židia sú i naďalej chovaní a chránení u komunistických živlov. V prezidentskej kancelárii podnes sedí Žid Neumann…“ Ďalej sám v uvedenej publikácii uvádza: „Dokumentovaným faktom ostáva, že Tiso … nielenže žiadnemu Židovi osobne neublížil, ale svoj kresťanský vzťah k nim dokázal … napríklad aj tým, že … vedúcim jeho prezidentskej kancelárie bol po celý čas Dr. Anton Neumann, takisto židovského pôvodu, ktorého dokonca poveril vybavovaním židovských vecí.“ Z tohto dôvodu je potrebné uviesť na pravú mieru údaj o náboženskom a „rasovom“ pôvode A. Neumana. Už dochovaný dokument s arcipastierskym uznaním (viď 1. článok) Antonovmu otcovi Karolovi Neumannovi od biskupa Karola Kmeťka poukazuje na pôvod, no potvrdzuje to i dochovaný rodostrom vo vlastníctve rodiny. Predkovia A. Neumana boli už od roku 1760 pochovávaní na púchovskom katolíckom cintoríne (V Púchove sa nachádza i samostatný židovský cintorín, kde židovská komunita pochovávala svojich príslušníkov. – poznámka P. M.). Židovského pôvodu nebola ani jeho manželka Věra, čo potvrdzuje „Rodný a krstný list“ vystavený na farskom úrade v rodnom Uhorskom Hradišti.
Je faktom, že na území Slovenska žilo mnoho Neumanovcov, ktorí boli židovského pôvodu, a aj preto nemeckí agenti a vyslanci považovali A. Neumana – šéfa prezidentskej kancelárie – za Žida. S rovnakým priezviskom sa stretávame i u posledného predsedu Ústredne Židov v Bratislave, pôsobiaceho tiež v tzv. židovskej tieňovej vláde v Bratislave – Jirmejaha Oskara Neumanna. Svetová databáza obetí holokaustu uvádza tiež meno 56-ročnej Rozalie Neumann z Púchova nad Váhom rodenej Kraus, ako obeti vraždenia v Kremničke medzi 5. novembrom 1944 a 9. februárom 1945. Uvedené fakty poukazujú na absurdnosť tzv. rasovej politiky, ako napr. v tomto prípade na základe priezviska.
V súvislosti s funkciou a tzv. agendou výnimiek, ktorú vykonával A. Neuman ako šéf Prezidentskej kancelárie, sa objavili podozrenia z uplácania resp. neoprávneného finančného prilepšenia si. V jednom prípade oznámil neznámy gardista na návšteve Prezidentskej kancelárie A. Neumanovi, že sa v kaviarni dopočul o státisícových úplatkoch, ktoré mal ako šéf Kancelárie prijímať od Židov. Neuman to okamžite nahlásil hlavnému súdnemu radcovi a svojmu zástupcovi Štefanovi Fordinálovi, ktorý o tom mal spísať zápisnicu a zaviesť ďalšie vyšetrovanie. V druhom známom prípade sa prezident J. Tiso dopočul v Bánovciach nad Bebravou od neznámej Židovky z Trnavy, že dala 50 000 Ks za „oslobodzovací dekrét“. Po opakovanom vypočutí podozrenia dal J. Tiso nezávisle preveriť Kanceláriu prezidenta. Vyšetrovanie v oboch prípadoch ukázalo neopodstatnenosť podozrenia z korupcie a obvinenie smerovalo k iným osobám.
Výstavba vily A. Neumana na Štefánikovej ulici v Púchove v roku 1938 (neskôr tiež Okresný sekretariát KSS, Poliklinika detských lekárov, teraz súkromné obchody)
Intervencie v prospech rodného mesta
Uviedli sme už, že A. Neuman a jeho rodina vlastnila v Púchove a jeho blízkosti rozsiahle pozemky. V roku 1941 prejavila odevná firma Rolný záujem o pozemky v Púchove, na ktorých by postavila novú továreň. Z dvoch ponúkaných alternatív si samotný majiteľ firmy Arnošt Roľný vybral rovinaté pozemky pri rieke Biela voda, ktoré vlastnil A. Neuman a Martinovičovci – rodina A. Neumana z matkinej strany. S predajom pozemkov všetci súhlasili a dohodli sa na cene 8 Ks za 1 m2. V súvislosti s výstavbou dovtedy najväčšieho priemyselného investora v Púchove spomína prednosta okresného úradu Jozef Trnka meno šéfa prezidentskej kancelárie ešte niekoľkokrát. Potom, ako ministerské úrady začali robiť obštrukcie pri udelení povolenia na výstavbu odevníckej fabriky, spomínaný púchovský okresný prednosta J. Trnka zašiel za A. Neumanom v Bratislave a informoval ho o situácii. Šéf Prezidentskej kancelárie sa následne telefonicky spojil s prezidiálnym šéfom ministerstva hospodárstva Dr. Klindom. Po telefonáte Neuman odporučil Trnkovi napísať prípis s dôvodmi postavenia odevnej továrne v Púchove. Tým A. Neuman úspešne intervenoval v prospech získania potvrdenia na výstavbu fabriky Rolný v Púchove, keďže už na druhý deň vydali J. Trnkovi na ministerstve hospodárstva v tejto veci súhlas. Rovnako pozitívne zasiahol A. Neuman i pri žiadosti vybudovať popred odevnícku fabriku novú štátnu cestu. Bližšie nešpecifikovaný zákrok A. Neumana podľa J. Trnku „presvedčil“ ministerstvo dopravy a verejných prác zmeniť názor na vybudovanie cesty I. triedy pred odevnou fabrikou. Firma Rolný získala od A. Neumana i pozemky na rohu spomínanej Štefánikovej ulice a novej štátnej cesty. V roku 1947 tu bola na základe iniciatívy firmy Rolný dostavaná moderná štvorpodlažná polyfunkčná budova známa ako „Rožák“ (podrobnejšie v článku „ODEV VZORNÝ – ŠIJE ROLNÝ“). …Pokračovanie a záver v 3. časti už čoskoro.
Autor: Pavol Makyna
Text je súčasťou vedeckej štúdie, ktorá vyjde v zborníku Katedry histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave pri príležitosti 80. narodenín prof. Júliusa Bartla. Zdroje informácií a poznámkový aparát viď aj MAKYNA, P.: Osudy Antona Neumana – šéfa kancelárie prezidenta Slovenskej republiky (1939 – 1945). Pamäť národa, roč. 14, 2018, č. 1, s. 3 – 14.