O osobe Antona Neumana – vedúceho pracovníka Prezidentskej kancelárie v rokoch 1939 – 1945, sa doteraz vedelo veľmi málo. Na základe dodnes dostupných a publikovaných dokumentov sa A. Neumanovi prisudzoval židovský pôvod, čo malo priamo vplývať na otázku tzv. riešenia židovskej otázky na Slovensku. Ako vedúci úradník Prezidentskej kancelárie administratívne riešil i udeľovanie prezidentských výnimiek obyvateľom židovského pôvodu spod rôznych protižidovských nariadení a zákonov. Bola to najrozsiahlejšia agenda Prezidentskej kancelárie v čase, kedy bol prezidentom Jozef Tiso. Text vychádza z relatívne známych i neznámych archívnych dokumentov, z ktorých mnohé pochádzajú od potomkov A. Neumana žijúcich v Púchove, odkiaľ šéf Prezidentskej kancelárie pochádzal. Práve v tomto meste zanechal A. Neuman výraznú stopu, hoci pre veľkú väčšinu obyvateľov tohto regiónu je uvedená osobnosť úplne neznáma. Štúdia sa snaží zmapovať život jedného z najvýznamnejších úradníkov režimu v rokoch 1939 – 1945 od narodenia a štúdium, cez kariérny rast, pôsobenie v Kancelárii prezidenta a intervencie v prospech rodného mesta, útek zo Slovenska, zatknutie, sledovanie štátnymi orgánmi komunistického režimu a smrť. V 1. časti sa zameriavame na mladosť, pôsobenie v Púchove, začiatok úradníckej kariéry a pokračovanie v prezidentskej kancelárii.
Rodina, štúdium a kariéra
Anton Neuman sa narodil 24. februára 1897 v Púchove, kde spolu s otcom Karolom, matkou Teréziou, rodenou Martinovičovou, a sestrou Margitou bývali na Moravskej ulici oproti evanjelickému kostolu. Krstné meno dostal pravdepodobne po starom otcovi Neumannovi, no Anton si písal priezviskom s jedným „n“ na konci. Rodina Neumanova sa priatelila a žila v priamom susedstve s rodinou slovenského básnika a evanjelického kňaza Vladimíra Roya pôsobiaceho v rokoch 1911 – 1925 na fare v Púchove. A. Neuman navštevoval v rodnom mestečku i ľudovú školu, pričom stredoškolské vzdelanie dokončil na gymnáziu v Trenčíne v máji 1914. Antonov otec Karol bol v Púchove váženým rechtorom, teda správcom miestnej Rímsko-katolíckej ľudovej školy a organistom v rímsko-katolíckom kostole Všetkých svätých. Svojho syna Antona dokonca sám v škole učil a za takmer 40-ročné pôsobenie v katolíckom kostole v Púchove získal arcipastierske uznanie od biskupa Karola Kmeťka.
Karol Neuman – otec Antona Neumana
30. septembra 1914 bol Anton Neuman zapísaný na štúdium práva na Budapeštianskej univerzite. Štúdium prerušil 10. októbra 1915 v dôsledku nastúpenia na vojenskú službu. Počas 1. svetovej vojny slúžil v armáde na talianskom fronte pri rieke Piava. Okrem služby v armáde využíval svoj voľný čas na fronte i na ďalšie štúdium kníh. Tu sa ho mal jeden zo spolubojovníkov opýtať: „Prečo sa učíš, keď Ťa môže trafiť guľka?“ Na čo mal A. Neuman odpovedať: „A čo ak netrafí!?“ Po ukončení vojenskej služby so vznikom 1. Československej republiky pokračoval v štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Anton Neuman uzavrel manželstvo 19. októbra 1926 s Vierou, rodenou Vencálkovou, pôvodom z Uhorského Hradišťa. Spoznali sa pravdepodobne v Bratislave, kde A. Neuman pôsobil ako úradník a Věra študovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Věra Neumanová štúdium po piatich semestroch nedokončila. Manželom sa v rokoch 1927 a 1931 narodili dcéry Viera a Elena.
Fotografia mladého A. Neumana v univerzitnom indexe
Rodina Neumanová vlastnila rozsiahle pozemky na území mestečka Púchov a v jeho okolí. Na Štefánikovej ulici dal A. Neuman v roku 1938 postaviť dvojgeneračnú funkcionalistickú vilu, ktorej výstavbu realizovala stavebná firma Josefa Jarcovjáka, výrazne formujúca i architektúru medzivojnového baťovského Zlína. V roku 1922 zdedil A. Neuman rozsiahle pasienkové pozemky v blízkosti obce Streženice pri Púchove. Na týchto pozemkoch dal v roku 1934 postaviť drevenú vilu a na okolitej ploche vysadil asi 250 ovocných stromov tvoriacich vzorový sad. Ten mal slúžiť pri vzdelávaní pestovateľov ovocných stromov, pričom ovocinárstvo malo v Púchove a okolí dlhú tradíciu. Súvislý pás sadovníckych parciel predelila v roku 1935 výstavba strategicky dôležitej železničnej trate Púchov – Horní Lideč, pod ktorú A. Neuman predal pozemky. V blízkosti týchto parciel pretekal potok Kebľanka bohatý na pstruhy, ktorý si šéf Prezidentskej kancelárie chcel v roku 1939 prenajať za 25 Kčs. Nízka cena za prenájom sa nepáčila niektorým členom Rybárskeho spolku v Púchove, a preto jeden z členov Jozef Flašík ponúkol za tento potok nájomné vo výške 100 Kčs. Napriek nepomerne vyššej ponuke bola Kebľanka prepustená výborom rybárskeho spolku Neumanovi. A. Neuman bol aj členom púchovského Potravného družstva a zakladateľom Streženickej pálenice. O ovocné stromy sa v neprítomnosti A. Neumana staral záhradník Peter Karas, ktorého podľa jednej dochovanej príhody zachránil jeho budúci zamestnávateľ pred samovražedným skokom pod vlak a následne mu zaplatil štúdium na Štátnej vyššej ovocinársko-vinárskej a záhradníckej škole v Litoměřicích. A. Neuman bol pravdepodobne spoluzakladateľom tzv. Ovocinárskej odbočky v Púchove v roku 1920 a určitý čas i jej predsedom, pričom v tejto organizácii pravidelne usporadúvali množstvo ovocinárskych kurzov rôzneho zamerania.
Anton Neuman na talianskom fronte 1. svetovej vojny
Ešte pred ukončením právnického štúdia nastúpil 15. januára 1920 na miesto konceptného úradníka na Okresnom úrade v Púchove. Tu pracoval takmer 3 roky, no ku koncu roka 1922 bolo zrušené staré župné zriadenie a A. Neuman bol preložený do Bratislavy na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska pod vedením Vavra Šrobára. Tu pracoval na viacerých administratívnych oddeleniach ako aj na osobnom oddelení ministerstva. Na poslednom uvedenom oddelení zotrval aj po zavedení nového krajinského zriadenia po roku 1928, kde vykonával funkciu osobného tajomníka krajinských prezidentov Jána Drobného, Jozefa Országha a Juliána Šimka. A. Neuman nebol v tomto období členom žiadnej politickej strany ani sa nijak politicky neangažoval. Po vyhlásení autonómie Slovenska dňa 6. októbra 1938 sa kompetencie uvedeného úradu zúžili a Neumanovi bola prideľovaná práca i z predsedníctva vlády pod vedením vládneho tajomníka Júliusa Stana. Keď sa J. Stano stal poslancom slovenského autonómneho snemu v decembri 1938, A. Neuman ho v tejto funkcii nahradil na základe poverovacieho dekrétu. Po zvolení Jozefa Tisa dňa 26. októbra 1939 za prezidenta Slovenskej republiky zostal Neuman naďalej v spomínanej funkcii. Po 14. marci 1939 vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej len HSĽS), no členom Hlinkovej gardy sa napriek výzvam nestal. Neuman sa v roku 1940 stal ministerským radcom. Dňa 7. augusta 1941 mu bol udelený prostredníctvom Rumunského veľvyslanectva v Bratislave Rád rumunskej koruny a pri príležitosti 6. výročia vzniku Slovenského štátu ho 14. marca 1945 ocenil štátnym vyznamenaním i prezident Slovenskej republiky. Zároveň to bolo posledné oceňovanie J. Tisom v tejto funkcii.
Prezidentská kancelária a tzv. výnimková agenda
Jozef Tiso bol zvolený za prezidenta Snemom Slovenskej republiky dňa 26. októbra 1939 a následne začala fungovať Kancelária prezidenta. Zriadená bola na základe zákona č. 265/1939 Sl. z. zo dňa 19. októbra 1939, podľa ktorého v § 1 bode 2 „O vnútornej organizácii Kancelárie, titule a osobe jej prednostu rozhoduje prezident republiky.“ V dôvodovej správe k tomuto zákonu zo dňa 11. októbra 1939 sa uvádza, že Prezidentovi republiky sa ponecháva voľná ruka pre voľbu osoby prednostu Kancelárie prezidenta a pre určenie jeho titulu (hodnosti) a platu, čo potvrdzujú slová A. Neumana, ktorý dostal za úlohu zorganizovanie prezidentského úradu, „…nezávislého na aparáte strany, teda úradu apolitického.“ Systematizáciu ostatných úradníckych miest v Kancelárii prezidenta určovala vláda. A. Neuman sa už ako šéf prezidentskej kancelárie zúčastnil nábožensko-cirkevného programu voľby prezidenta, a to slávnostnej bohoslužby v Dóme svätého Martina v Bratislave dňa 27. októbra 1939 o 9.00 hod.
Portrétna fotografia A. Neumana ako šéfa prezidentskej kancelárie (1939 – 1945)
Štruktúru Prezidentskej kancelárie tvorili dve malé oddelenia – Vojenské a Učtáreň, a jedno veľké – Civilné oddelenie. Na čele každého z nich bol prednosta. Vojenské oddelenie riadil podplukovník a zároveň i pobočník prezidenta republiky Anton Bardoň, a jeho zástupcom bol veliteľ čestného oddielu prezidenta republiky – stotník delostrelectva Ernest Pecháček. Do pôsobnosti uvedeného oddelenia patrili veci tzv. vojenskej povahy. Prednostom Učtárne bol Jozef Bielek a ako hlavný účtovný riaditeľ mal na starosti všetku účtovnú službu, tzv. Fond pre vybudovanie nového Slovenska a hospodársku správu. Prednostom Civilného oddelenia bol Anton Neuman, ktorý bol zároveň i šéfom celej kancelárie. Toto oddelenie sa skladalo z Kabinetu a štyroch referátov. V Kabinete pracovali ako referenti Karol Murín – osobný tajomník prezidenta republiky a ministerský komisár, a Jozef Kašický – zmluvný konceptný úradník. Ich agendou boli osobné veci, návštevy, úradné cesty, reprezentácia, korešpondencia prezidenta republiky, politické, školské a tlačové záležitosti. Referentom Referátu I. bol Karol Sokol a do jeho pôsobnosti patrili osobné veci zamestnancov Kancelárie, štátnych zamestnancov – napr. vymenovania. Ďalej mal na starosti rády a vyznamenania, povoľovanie penzií a darov z milosti a administratívne záležitosti nepatriace do iných referátov. Referát II. spravoval Štefan Fordinál, a to s legislatívnou agendou, akou boli napr. medzinárodné zmluvy, zákony, nariadenia, vyhlášky, inštrukcie a ich výklad. Taktiež sa venoval amnestiám, legitimáciám nemanželských detí, záležitostiam právnej pomoci a Knižnici. Valentín Beniak bol referentom Referátu III. a mal na starosti sociálne veci, nemocenské, úrazové a starobné poistenie, podpory a milodary. Okrem toho, že Anton Neuman bol šéfom celej Prezidenstkej kancelárie a prednostom Civilného oddelenia, pracoval i ako referent Referátu IV., kde sa venoval rozpočtu prezidentskej kancelárie, hospodárskym a národohospodárskym záležitostiam. Súčasťou kancelárie Prezidenta bola i Hospodárska správa a Správa pomocných úradov. Riadil ju Ján Černuška a jeho agendou bol dohľad nad kancelárskym, zriadeneckým personálom a nad kancelárskou manipuláciou, ďalej dohľad nad vnútorným a kancelárskym zariadením, nad riadnym stavom a zariadením úradovní, hospodárenie s kancelárskym paušálom a kancelárskymi potrebami, správa prezidentského paláca, obstarávanie a evidencia vnútorného zariadenia… (pokračovanie v ďalšej časti čoskoro).
Autor: Pavol Makyna
Text je súčasťou vedeckej štúdie, ktorá vyjde v zborníku Katedry histórie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave pri príležitosti 80. narodenín prof. Júliusa Bartla. Zdroje informácií a poznámkový aparát viď aj MAKYNA, P.: Osudy Antona Neumana – šéfa kancelárie prezidenta Slovenskej republiky (1939 – 1945). Pamäť národa, roč. 14, 2018, č. 1, s. 3 – 14.