Ručné potláčanie látok je výrobný proces starý takmer 400 rokov. I keď sa približne od polovice 19. storočia nahrádzal strojovým potláčaním pomocou stroja perrotiny, zachoval sa v rodine Trnkovcov dodnes. Nasledujúci príspevok je poctou púchovskému modrotlačiarenskému majstrovi Stanislavovi Trnkovi (aktívny od 1950-2010) a jeho predkom, ktorí preslávili Púchov „modrým zlatom“.
Plátno určené na modrotlač sa najskôr vypralo vo vode so sódou a roztokom kyseliny sírovej, nakoniec v čistej vode. Následne sa sušilo na drevených sušiakoch, ďalej sa škrobilo a mangľovalo, aby „molino“ bolo pripravené na nanášanie vzorov.
Majster tlačiar (na fotografiách Stanislav Trnka) si do šašie (drevená nádoba s vankúšovým dnom) pripravil pap, čo bola látka, ktorej vlastnú presnú receptúru majster starostlivo tajil. Vyrábala sa ako zmes vody, kaolínu, arabskej gumy, modrej skalice, octanu, dusičnanu olovnatého, síranu olovnatého a ďalších látok. Pap mal väčšinou žlto-zelené zafarbenie a do neho bol namáčaný vzor na drevenej forme.
Na pripravené plátno sa otláčal pap nanesený na forme tak, aby rovnomerne pokrýval celú dĺžku látky, pričom majster dbal na presné umiestňovanie formy, aby vzor na seba nadväzoval neprerušovane. Najstaršie formy boli vyrábané z dreva (slivkového, hruškového, orechového, javorového, smrekového, osikového, vrbového – alebo ich kombináciou), neskôr boli vplyvom jemnejšej módy do drevených vzorov vtĺkané mosadzné drôtiky a pliešky, ešte neskôr dopĺňané voskom.
Po nanesení vzoru bolo plátno umiestnené na drevenom ráme tak, aby pap na ňom do nasledujúceho dňa uschol.
Vysušené plátno s naneseným vzorom sa ďalší deň jedným okrajom zachytilo na kovové háky. Tento rám bol zavesený nad kypou. Kypa bola spočiatku drevená, železná, medená a neskôr i murovaná kaďa s hĺbkou 2,5 m, ktorá bola zapustená do zeme.
Do kypy si majster pripravil indigový roztok, ktorého základnou zložkou bola rastlina indigovník, v Európe známy už v 12. storočí. V Púchove sa spočiatku používalo kusové indigo, roztĺkané na prach a prostredníctvom železných gúľ rozotreté s vodou v železnom kotlíku. Neskôr sa tu používalo aj 20%-né indigové cesto zmiešané s 30 litrami 60°C vody. V ďalšej nádobe bolo zhasených 18 kg haseného vápna v 60 litroch vody. Všetko sa to spolu zlialo, zmiešalo a v noci nechalo odstáť. Denne sa do kypy pridávalo 20-30 litrov tohto roztoku. Záležalo to samozrejme od množstva farbenej látky. Celý obsah kypy bol vymenený asi každé 3 mesiace. Kovový rám s pripraveným plátnom sa následne ponáral na 30 minút do roztoku v kype.
Po vytiahnutí plátna z kypy majster pomocou drevenej paličky pooddeľoval zlepené časti, aby boli rovnomerne zafarbené. Nechal ich asi 15 minút oxidovať na vzduchu. Následne plátno opäť ponoril do kypy. Tento proces sa opakoval 3-5 krát.
Následne sa plátno obrátilo tak, aby bolo zavesené z druhého konca. Predošlý proces s máčaním a vyberaním sa opakoval viackrát podľa toho, akú tmavú látku chcel majster vyrobiť. Intenzita farby závisela aj od teploty roztoku v kype: čím teplejší roztok – tým svetlejší odtieň modrej.
Zafarbené plátno sa v Púchove sušilo na nábreží Váhu, kde sa nachádza aj modrotlačiarenska dieľňa. Využívané na to boli napr. stromy pagaštanu konského, ktoré tu boli vysadené v roku 1928, teda pri príležitosti 10. výročia vzniku 1. ČSR.
Po vysušení sa zafarbené plátno pralo pomocou dreveného „motáka“ vo vode s prísadou kyseliny sírovej alebo kyseliny soľnej. Tým sa z neho odstránil formou nanesený pap, a tak vystúpil vybraný vzor. V tomto prípade to bolo na brehu Váhu (vzadu vidieť vrchy Holíš a Diel nad Nimnicou). Na fotografii je Alojz Trnka – otec S. Trnku.
Nafarbené plátno sa plákalo v tečúcej vode (rieka Váh), opäť sušilo a naškrobilo. Ďalej sa mangľovalo, čím sa škrob z plátna odstraňoval. Vyššia váha mangľa vytvárala lesk, ktorý sa dosahoval i leštením kameňom alebo sklenenými hladidlami.
Strojové potláčanie látok spomenuté v úvode veľmi úzko súvisí s objavom perrotiny (vynález Francúza Perrota z roku 1833) – stroja, do ktorého sa vkladali strojové formy obdĺžnikového typu. Formy boli výlučne mosadzné s jednoduchými vzormi a ich výhodou bolo rýchlejšie a jednoduchšie potláčanie plátna po celej jeho šírke. Mechanizácia ručného potláčania látok priniesla zmeny i v dielni Stanislava Trnku (na fotografiách), ktorý v 90. rokoch 20. storočia využíval perrotinu častejšie ako ručné potláčanie, pričom technologický postup výroby zostal nezmenený.
Spracoval: Pavol Makyna
Zdroj: Mgr. Žaneta Littová, ÚĽUV.
Related Images:
