OZ PUCHOVO DEDIČSTVO vám prináša autentické spomienky pána Rudolfa Kubiša, ktorý sa narodil v roku 1920 v Ihrišti a počas druhej svetovej vojny bojoval v slovenskom vojsku na východnom fronte. V prvej časti pomerne rozsiahleho denníka sme sa zamerali na jeho mladosť, ktorú prežil v rodnej obci a blízkom okolí. Autor spísal svoje spomienky v roku 1986, v čase, keď bol strážnikom na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. Denník bol publikovaný v zborníku „Denníky a spomienky vojakov z východného frontu 1941 – 1944“ a za dovolenie ich zverejniť na našom webe ďakujeme zostavovateľovi zborníka M. Lackovi.
Narodil som sa v roku 1920, ako 9. dieťa v poradí. Rodičia boli chudobní maloroľníci vlastniaci domček v strede obce Ihrište, vtedajšom okrese Púchov nad Váhom. Vlastnili dva hektáre rolí. K výchove tak početnej rodiny, ale aj na obrobenia poľa, mali 3-4 kravičky a 5-6 oviec. Postupne ako súrodenci dorastali, menili sa aj každému povinnosti. Ešte v predškolskom veku to začínalo pasením kŕdľa husí. Pribúdaním rôčkov sa práce striedali. Bolo treba prejsť na pasenie kravičiek a oviec. V lete bolo treba pomáhať pri oraní – poháňať kravičky, aby jedna z nich bola držaná v brázde, aby bol dodržaný smer pluhu pri orbe. Potom bolo treba tiež pomáhať pri sušení a zvážaní sena. Kosby sa zúčastňovali iba tí najstarší. Taktiež bolo treba pomáhať pri sušení obilia. Chodili sme obracať hrste, aby obilie preschlo. Potom sme zo 4-5 hrstí zviazali snopy a ukladali ich do kríža. V prípade, že sa predvídal dážď, tak do tzv. panákov. Obilie sa potom po západe alebo zavčasu ráno zvážalo do stodoly. (Aby boli čo najmenšie straty vypadávania zŕn zo suchých klasov). Po sprataní obilia nasledoval zber kláskov po roliach všetkými voľnými príslušníkmi rodiny. Na záver všetkého sa na role dohnali husy, aby vyzbierali vypadané zrnká. Takto vyčistené pole sa potom oralo a pripravovalo na zabezpečenie ďalšej úrody. Potom nasledovalo vymlátenie obilia. Vymlátené obilie sa potom čistilo na rajtari od pliev, smetí a prachu. Slamu sme potom ukladali do stodoly a túto sme v zimných mesiacoch rezali na tzv. sečku, spolu s pridaním trochy sena a ďateliny.
Príchodom jesene a opätovným nástupom do školy prichádzali rôzne starosti. Bolo treba zaobuť deti. K získaniu financií bolo treba predať husi, pár sliepok, dajaké vajíčka a pod. Dakedy bolo treba predať aj prasiatko, teliatku alebo aj kravku. Oblečenie i obuv sme pravda, nosili jeden po druhom, ale aj tak peňazí nestačilo. Často bolo treba predať aj nejaké ovocie, či už čerstvé alebo sušené, ktoré sme sušili v spoločnej sušiarni. Ukončením sušenia ovocia nastávalo sušenie ľanu a konope v tej istej sušiarni. Na roli vypestované konope sa najprv nejaký čas močilo poniže obce v tzv. močidlách alebo v potoku, poťažne v rieke. Po vysušení konope sa tieto trepali na tzv. trliciach, pričom sa z konopnej „slamy“ uvoľňovali a opadávali tvrdé úlomky a v ruke ostávali potrebné konopné vlákna. Z týchto sa potom v zime na kolovrátku súkali nite. Bola to práca veľmi zdĺhavá.
Fotografia pôvodnej architektúry v Ihrišti slávneho fotografa Karola Plicku z prvej polovice 20. storočia
Čiastočne podobným spôsobom bola spracúvaná vlna na súkno. Zo súkna sa potom šili oblečenia chlapcom a to lajblíky a nohavice. Z domáceho plátna sa zase šili košele, spodky a po zafarbení aj nohavice. Šilo sa prevažne ručne, lebo stroj na šitie si mohol dovoliť tak jeden človek v dedine. Spomenuté práce sa robili zväčša pri dennom svetle, lebo svetlo petrolejových lámp nepostačovalo. Večery boli využívané zase na páranie peria z husí, sliepok a kačíc. Tu sa postupne išlo tak, že susedy si navzájom pomáhali. Večer sa zišlo okolo desať žien či dievčat a spoločne párali, obvykle pri dvoch vedľa seba postavených stoloch. Na páračky sa schádzali aj mládenci. Tí však perie nepárali. Častejšie hrali karty a chválili sa tým, kto čo urobil, spomínali sa rôzne zážitky. Najčastejší sprievodný jav na páračkách bol spev ľudových piesní. Spievali sa dvoj, troj, ba aj štvorhlasne, často s doprovodom harmoniky. Na záver, okolo polnoci, sme si ešte 2-3 piesne aj zatancovali. Povedal by som, že práve toto bolo na vtedajšej dedine najkrajšie.
Vrátim sa však k životu u rodičov. Práce boli dosť presne podelené. Kým ženy robili už spomínané práce, chlapi a chlapci pripravovali a dovážali drevo na kúrenie. rezali na penky, štiepali a ukladali na suché miesta. Starali sa o kŕmenie dobytka. Starali sme sa o čistotu v chlieve a poriadok na hnoji, ktorý sa v zime na saniach vyvážal na chudobno rodiace polia. No a krátko po vychodení školy odchádzali súrodenci do služby alebo do Čiech na sezónne práce. (Tých najstarších si z domu ani nepamätám, napr. najstaršia sestra Zuzana sa narodila 1893).
Poznať abecedu ma naučil starší brat a sestra prv, ako som šiel do školy v roku 1927. Do 1. až 5. ročníka som chodil do susednej obce Dohňany. Prvé dva roky ma učil český učiteľ Volf. Výučba sa konala na drevom orámovanej kamennej doštičke. Písali aj kreslili sme na nej kameninovou tužkou – gríflom. Veľkou handričkou sme z tabuľky odstránili zvyšky predošlého písania a písali novú látku. V druhej triede sme už písali aj na papier, do zošitov, ceruzkou a do kalamára namáčaným perom. Na jedno namočenie mohlo pero písať pol až trištvrte riadku. Od atramentu sme boli zamazaní ešte aj za ušami. Ako najstarší zážitok zo školy si pamätám, keď nám popred okná fukotal „ši-ši-ši“ parný automobil. Škola bola tesne pri ceste Púchov – Vsetín. Dve-tri autá sme možno videli každý deň. Ale toto čudo prilákalo najprv samého učiteľa a skôr, ako si to uvedomil, boli sme pri okne celá trieda. Komín to malo nad autom a z neho vyfukoval dym. Akú sme sa učili prvú básničku neviem, ale medzi prvými to bola o prezidentovi prof. Masarykovi. Z nej už viem iba toľko, že
„tatíčku starý náš šedivú hlavu máš
pokiaľ si ty medzi nami, dotiaľ ešte dobre s nami“.
Veľmi dojímavou skutočnosťou pre mňa v prvých rokoch školy bolo slávnostné odhalenie pamätníka padlým v I. sv. vojne. Ten stojí dodnes. Spomienka na padlých bola ešte príliš živá. Plakali tam matky, ženy i deti padlých vojakov a ja som len s pomocou napovedania zvládol básničku pri tomto pamätníku.
V rokoch 1932 – 1935 som chodil do meštianky v Púchove. Po vychodení školy otec chcel, aby som pomáhal na roliach. Mama chcela, aby som šiel do učenia, lebo na roli pre mňa nevidela žiadnu budúcnosť. Otec však ochorel a 6. júla 1936 zomrel. Útržky majetku ostali mizivé. Ostávala možnosť alebo odísť do učenia alebo za prácou – ako všetci súrodenci.
V učňovskej službe
Vo februári 1937 sa mi naskytla možnosť ísť do učenia ako obchodník v Potravnom družstve NUPOD v Púchove. Vedúcim predajne bol Ján Nemček z Kočkoviec a jeho manželka bola Eva Marunová zo Záriečia. Pracovalo sa denne od 7. do 19. hod. Aj po tejto hodine sa ešte robil poriadok, preberal sa a ukladal tovar. V nedeľu a sviatky bola pracovná doba od 8. do 10. hod. oficiálne a zadnými dverami sme pokračovali do 12. hodín. Povedať v tej dobe v obchode na niečo „nemáme“, bolo vylúčené! Ak sa za týždeň raz stalo, že sme dačo nemali, tak šéf nám v sklade strčil do ruky peniaze a behom sme leteli vec kúpiť ku konkurencii, k Alexandrovi Bezákovi (alebo tiež od neho k nám). Po návrate sme dostali vynadané, „či sme ten tovar v sklade robili, že sme boli tak dlho“. Šéf sa za našu „hnilobu“ zákazníkovi ospravedlnil, ale nepriznal, že sme boli po tovar u konkurencie.
Obchodom som bol viazaný najmenej 12 hodín. V letnom období ešte mimo zamestnania bolo treba pomôcť mame pri zbere a zvážaní úrody. Voľného času veru neostávalo. Aj keď neviem ani o jednom prípade, že by zamestnanec kradol, predsa nás šéf v tomto smere pred jeho blízkymi často obviňoval. Bolo to veľmi ponižujúce a urážlivé. Preto som si ešte počas učenia hľadal a našiel miesto u žida Jakuba Haasa. Už v prvý deň po vyučení som nastúpil u neho. Bol to žid, ale oveľa slušnejší než predchádzajúci šéf, ktorý ma chcel obabrať ešte aj o 100 Ks, ktoré som mal dostať v deň vyučenia. Hoci mal kópiu učňovskej zmluvy, stovku mi vyplatil až potom, keď som mu predložil môj originál, o ktorom sa domnieval, že ho nemám. Po prevzatí stovky som mu oznámil, že týmto som u neho skončil. Cítil sa veľmi urazený mojou „nevďačnosťou“, že neostávam u neho, „hoci sa so mnou toľko trápil“. Pritom mi bol ochotný v roku 1940 platiť 220 Ks mesačne, zatiaľčo Haas mi dal hneď 400 Ks a každé tri mesiace mi plat bez požiadania dvíhal o 20 až 50 Ks. Pi rukovaní v októbri 1941 mi dával 700 Ks. No najlepší pocit som mal u veľkoobchodníka Haasa vtedy, keď už vplyvom vojny začalo haprovať zásobovanie a môj bývalý šéf Nemček prišiel za mnou s klobúkom v ruke a s poklonou, či by sme mu mohli uvoľniť 100 kg cukru, keď ho môj nový pán poslal za mnou v tomto zmysle. Zľutoval som sa a povedal som Haasovi, že „áno, že si to ešte môžeme dovoliť“.
Púchov nad Váhom v čase, kedy tu bol Rudolf Kubiš v učňovskej službe
Židia boli za „Slovenského štátu“ veľmi prenasledovaní. Veľmi to môjho „šéfa“ Haasa trápilo. Akiste to ho v roku 1941 zlomilo a ako 81 ročný starec zomrel. Tu musím spomenúť vzťah k hodnotám tohto šéfa, ktorý vtedy manipuloval s viacmiliónovým majetkom a porovnať ho s niektorými „vedúcimi“ dnes. Osemdesiatročnému bruchatému dedkovi naťažilo sa zohnúť pre spadlú desaťhalierovú ihlu! Už spomínaný Haas mal zaťa, dcéru – myslím Katku či Helenu – a títo mali dcéru Katku a Evku. Tieto dcéry sa zachránili, keď ich rodičia včas dali ako „chlapcov“ do služby za pasákov koní v Zubáku. Rodičia, žiaľ, zahynuli kdesi v koncentráku. Nástupcom týchto sa stal Ján Hanták ako arizátor. Ani na tohto nemôžem spomínať v zlom. Veď mi poslal dvakrát do poľa balíček. Niekto vedenie veľkoobchodu musel prevziať. A tak sa Hanták stal „arizátorom“ proti svojej vôli!
V rokoch 1940-1941 ľudí veľmi lákali a vháňali do Hlinkovej gardy. Na toto ma vopred upozornil nový šéf Hanták. A tak som si stihol pripraviť výhovorku. Verbovačom som povedal, že už som v HG v obci. Naleteli nato, hoci v našej luteránskej obci nikdy nijaký gardista nebol. Luteráni vo vtedajšom klérofašistickom režime boli na tom málo lepšie ako židia. Naviac, 4 mesiace pred zakázaním KSČ som sa stal jej členom. Mal som teda dostatočný dôvod „uchrániť sa“ tejto organizácie, ktorá ma bola povinná pokladať za podozrivý nepriateľský živel.
Vypuknutie vojny 1941 a narukovanie
Len čo som bol odvedený, začalo Nemecko v júni 1941 vojnu proti ZSSR. Bola to strašná predstava, že o pár mesiacov sa toto bude bezprostredne dotýkať aj mňa. Že ma do tohto krviprelievania proti bratskému národu tiež poženú… (pokračovanie nabudúce)
Related Images:
