Na budove starej evanjelickej fary na Moravskej ulici v Púchove sú umietnené 3 pamätné tabule. Jedna pripomína návštevy J. A. Komenského, ďalšia otca a syna Tešedíkovcov a tretia pôsobenie Vladimíra Roya v Púchove. Posledného spomínaného prišiel v roku 1923 navštíviť priateľ z Británie. Kto bol táto významná osobnosť slovenských dejín sa dočítate ďalej…
Vladimíra Roya poznáme väčšinou z učebnice literatúry ako slovenského básnika a priateľa ďalších známych slovenských literátov, ktorý sa narodil v roku 1885 a zomrel v roku 1936. Už menej vieme, že bol vnukom Jozefa Miloslava Hurbana – známeho štúrovca. No asi najmenej sa vie, že bol evanjelickým kňazom, ktorý pôsobil aj na fare v Púchove, konkrétne v rokoch 1911-1925. Ešte v rokoch 1870-1874 bol evanjelickým farárom v Púchove aj jeho otec Pavel Peter Roy. Vladimír sa do spomínanej učebnice dostal prostredníctvom svojej básnickej tvorby, ovplyvnenej nikým menším ako P. O. Hviezdoslavom, S. H. Vajanským, J. Jesenským, J. Kráľom a ďalšími.
Vladimír Roy s rodinou v roku 1928
Roy udržiaval aktívne priateľstvá a spoluprácu s mnohými slovenskými národovcami a pre dejiny Púchova bol významný aj pre kontakty s dnešným družobným mestom – Starou Pazovou, kde žili a pôsobili jeho ujo Vladimír Hurban a bratranec Vladimír Konštantín Hurban. Prostredníctvom korešpondencie sa do Srbska pravdepodobne dostala aj jedna z najstarších fotografií Púchova, konkrétne stavby evanjelického kostola z roku 1879. Vladimír Roy sa oženil s Vierkou Švehlovou, dcérou evan. farára, a narodila sa im dcéra Zora. V Púchove sa im v roku 1922 narodil aj syn Ivan, ktorý sa neskôr stal významným diplomatom a vysokoškolským pedagógom. Z Royovho pôsobenia v Púchove sú známe vydané básnické zbierky „Keď miznú hmly„ (1921), „Rosou a trním„ (1921) a dielo „Pavel Országh Hviezdoslav“ (1919). Asi v roku 1937, teda rok po smrti V. Roya, bola na budove starej evanjelickej fary na Moravskej ulici v Púchove slávnostne odhalená pamätná tabuľa tejto významnej literárnej osobnosti. Od roku 1963 ju Pamiatkový úrad SR eviduje ako pamiatkový objekt pod súpisným číslom 687.
Slávnostné odhalenie pamätnej tabule V. Royovi na budove starej evan. fary na Moravskej ulici v Púchove asi v roku 1937
A kto je Robert William Seton-Watson? Mladšie ročníky o ňom určite počuli na hodinách dejepisu aj pod pseudonymom Scotus Viator. Tento britský publicista so škótskymi koreňmi bol i historikom, politológom a diplomatom. Narodil sa v roku 1879 v Londýne a zomrel v roku 1951 na britskom ostrove Skye. Históriu študoval na svetoznámych univerzitách v Oxforde, Paríži, Berlíne i Viedni. Štúdium histórie ho doviedlo cestovateľsky i profesne do strednej Európy. Robert bol spočiatku germánofil, no konflikt medzi Britániou a vtedy rozpínavým Nemeckom vnímal ako nebezpečenstvo pre celkový mier v Európe. Možno aj preto začal svoju pozornosť obracať na multietnickú Rakúsko-Uhorskú monarchiu, v ktorej existencii videl vyváženosť síl na kontinente. Samozrejme si všímal i vnútorné pomery monarchie, ktorej časťou bolo aj územie Slovenska. Dokonca podporoval maďarské snahy o získanie väčšej nezávislosti a širších národných právomocí voči rakúskej časti kráľovstva. Niektorí historici tvrdia, že sympatie k Maďarom a ich jazyku získal prirovnaním vtedajšej situácie habsburskej monarchie ku vzťahu Škótska voči Anglicku. Študijná letná cesta po Uhorsku v roku 1906 (cestoval väčšinou po území dnešného Maďarska) ho iba utvrdila v jeho názore. Realistom bol v otázke dovtedy nezavedeného všeobecného volebného práva v uhorskej časti monarchie. V roku 1907 publikoval svoje dielo „Budúcnosť Rakúsko-Uhorska“, v ktorom zdôraznil nielen potrebu všeobecného voleb. práva, ale i národnostnú slobodu, čo vyvolalo nevôľu v maďarských kruhoch.
Fotografia Roberta Williama Setona-Watsona
Zrejme tu niekde sa začal názorový zlom Roberta Setona-Watsona pri pohľade na vnútorné pomery v Uhorsku:„Odišiel som do Uhorska ako zanietený košutista a dlho som hľadel na Nemaďarov nie s obyčajnou nedôverou, ale s odporom. Môj súčasný pohľad som dosiahol pomaly a veľmi neochotne” (1908). Veľký vplyv na zmenu jeho pohľadu mali stretnutia so slovensky hovoriacim Antonom Štefánkom. Ten mu postupne rozprával o útlaku na ostatné národnosti zo strany Maďarov. Seton-Watson sa o situácii presvedčil sám v roku 1907, kedy navštívil Slovensko, konkrétne napr. Trenčín, Žilinu, Turčiansky Sv. Martin, Ružomberok a ďalšie mestá (o jeho prípadnej zastávke v Púchove nič nevieme), Na tejto ceste sa stretol s významnými predstaviteľmi Slovákov (P. O. Hviezdoslav, V. Šrobár, S. H. Vajanský a ďalší). Azda najväčším dôkazom utláčania v Hornom Uhorsku sa pre neho stali krvavé udalosti v Černovej pri Ružomberku. 27. októbra 1907 tu chceli maďarské úrady na čele s biskupom Párvim vysvätiť nový kostol, ktorý mal podľa želania miestnych obyvateľov vysvätiť ich rodák – Andrej Hlinka. Protest obyvateľov sa zmenil na masakru. Pri streľbe maďarských žandárov zahynulo 14 ľudí, 70 dedinčanov utrpelo zranenia a súdy udelili 38 obyvateľom spolu 36,5 roka väzenia. O týchto udalostiach informoval Robert Seton-Watson v Británii prostredníctvom periodík – najčítanejšieho „The Times“ a podrobnejšie v „The Spectator“. V roku 1908 vyšla jeho ďalšia publikácia s názvom „Rasová otázka v Uhorsku“, v ktorej spomína najmä situáciu Slovákov ako príklad maďarského šovinizmu. Nevieme, kedy sa Seton-Watson prvýkrát stretol s Vladimírom Royom. Vieme ale, že honorár z českého vydania tejto knihy venoval slovenským študentom protestantskej teológie na ich študijný pobyt v Edinburghu. V rokoch 1910-1912 sa ho postupne zúčastnili napr. Martin Rázus, Ján Halaša, ale i Vladimír Roy. Seton-Watson sa stal podporovateľom a priateľom Slovákov, o čom svedčia aj jeho ďalšie články, publikácie, dokonca v Londýne zorganizoval výstavu slovenskej maľby. Svojou hlbokou znalosťou vnútroštátnych pomerov v strednej Európe sa stal britským vládnym odborníkom na túto časť kontinentu. Snažil sa priblížiť uvedenú situáciu nielen verejnosti, ale i politickým elitám na Britských ostrovoch. Pomohol tak búrať rôzne predsudky Britov o tomto, pre nich pomerne neznámom, kúte sveta. Veľké zásluhy mal pri tvorení Československej republiky. Priateľ T. G. Masaryk ho informoval o návrhu zriadiť spoločný štát Čechov a Slovákov. Seton-Watson ho po príchode na Ostrovy poslal prostredníctvom svojich známych ministrom zahraničných vecí Francúzska a Ruska. Jeho úspechom bolo aj britské uznanie Československej národnej rady za predstaviteľku budúcej československej vlády ešte v lete 1918.
Busta R. W. Setona-Watsona na radničnej budove v Ružomberku
Týmto príspevkom sme chceli priblížiť význam Roberta Williama Setona-Watsona v slovenských dejinách a poukázať tak na osobnosť, ktorá navštívila aj Púchov, konkrétne v roku 1923. Tu sa stretol so svojím priateľom – vtedajším evanjelickým farárom Vladimírom Royom. Na tom by možno nebolo ešte nič zvláštne, keby sme v archíve z tejto udalosti neobjavili aj fotografiu. V minulosti nám poskytol niekoľko fotografií Martin Melišík z archívu evanjelickej fary. Z uvedenej fotografie nie je možné zistiť presné miesto fotografovania a mená všetkých osôb. Vieme ale, že dole v strede sedí v svetlom klobúku Seton-Watson a po jeho pravici v tmavom klobúku jeho priateľ Vladimír Roy so svojou ženou Vierkou. Tu je spomínaná fotografia, za ktorú ďakujeme! 🙂
Autor príspevku: Pavol Makyna