PhDr. Ondrej Demo, CSc., (nar. v Branove 14. 1. 1927) je významný slovenský etnomuzikológ. Štyri desaťročia pracoval ako redaktor v redakcii ľudovej hudby Československého, neskôr Slovenského rozhlasu v Bratislave. Takmer tri desiatky rokov pripravoval cyklus relácií Klenotnica ľudovej hudby, v ktorej predstavil stovky súborov a sólistov, venujúcich sa šíreniu slovenskej ľudovej hudby v jej autentickej podobe na Slovensku i v zahraničí. Jeho nahrávky autentického folklóru patria do zlatého dokumentačného fondu Slovenského rozhlasu.
„Ozveny mojej doliny“. Čo vás napadne pri tomto spojení ako prvé?
K Púchovskej doline mal som a mám dodnes veľmi srdečný vzťah. Upútali ma viachlasné piesne, ktoré som počul po prvý raz v Strážnici. To bol pre mňa vtedy veľký zážitok. Bol som mladý a snažil som sa pre rozhlas doniesť predovšetkým tú autentickú podobu folklórnych hudobných krás – to, čo bolo spojené so živými tradíciami, teda nie súborové skupiny, ktoré piesne naštudovali, ale tých, ktorí spievali tak, ako sa to v ich prostredí prirodzene zachovalo. A to z Púchovskej doliny znelo krásne, bol to nádherný chorál. Tie piesne ma zaujali, a preto som sa do Púchovskej doliny vybral. Predo mnou tam už bola pani Ľuba Pavlovičová-Baková, moja kolegyňa z rozhlasu, ktorá nahrávala piesne v Záriečí a Mestečku. Ale ja som mal o tie spevy osobitný záujem, a preto som sa do Púchovskej doliny viackrát vracal, ba začal som systematicky zbierať a magnetofónom nahrávať speváčky, spevákov, ba aj hráčov na ľudové hudobné nástroje. S prenosným malým magnetofónom som prešiel takmer celú dolinu. Vtedy som hľadal predovšetkým poľné, žatevné a dožinkové piesne, lebo Dr. Adam Prandta z Národopisného ústavu SAV, počúvajúc moje relácie z rozhlasu, ma požiadal, či by som bol ochotný v spolupráci s Dr. Oľgou Hrabalovou z Národopisného ústavu ČSAV v Brne pripraviť zbierku Žatevné a dožinkové piesne (ktorá už na tejto téme pracovala), do jeho knižného cyklu „Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry“. Prisľúbil som. Bol som milo prekvapený, že práve v Púchovskej doline, ale aj v okolí Trenčína, ba aj v ďalších podhorský oblastiach Slovenska piesne s touto tematikou sme nachádzali v neprerušenej tradícii. No jedinečné boli v Púchovskej doline, najmä v Mestečku, Záriečí, ale aj v ďalších lokalitách a bolo ich neúrekom. Dodnes mi niektoré z nich znejú v ušiach. Napr. Ej, pojme zaspievajme… Ráňaj mi kosáčku… Dezme žali, tam zme žali… Už nám Pán Boh pomohol…a celý rad ďalších. Zbierku sme pripravili a vydalo ju Vydavateľstvo Národopisného ústavu SAV 1969. Ale ja som dostal chuť pripraviť edične samostatnú zbierku piesní z Púchovskej doliny, lebo nahrávok som mal neúrekom a zbierka, ktorú vydal Ján Geryk ma neuspokojovala. Piesne boli zapísané jednohlasne, rytmicky viazané v podstate do dvoj a trojdobého rytmu. A spevy Púchovskej doliny zneli prevažne v neviazanom rytme, ťahavo, voľne vo viachlase (dvoj-troj-štvorhlas). Bol som prekvapený, že aj učitelia sa snažili učiť tieto piesne zo zbierky tak, ako boli zapísané vo viazanom rytme, čím sa narúšala ich pôvodná krása a interpretačná podoba. Preto som sa snažil nahrať, ale i zapísať tieto piesne tak, ako zneli z úst speváčok a spevákov. Osobitne ma zaujali pastierske „halekačky,“ spevné dialógy na diaľku, spev v prírode, ba aj píščalky, rífovky, drčieky, bačovské trúby a ďalšie, ktoré patrili k pastierstvu a spevu v prírode. Dodnes si z nich niektoré uchovávam doma v archíve. V roku 1962 mal som šťastie spolu s Pavlom Tonkovičom, vedúcim Redakcie ľudovej hudby v Čs. rozhlase Bratislava, zúčastniť sa na XV. medzinárodnej konferencii pre ľudovú hudbu (IFMC) v Gottwaldove (dnes Zlín), ktorej hlavným organizátorom bolo UNESCO. Tam sme mali možnosť získať pohľad na prácu s hudobným folklórom rôznych inštitúcií zo 4 svetadielov: Európy, Ázie, Afriky a Ameriky. Za účasti asi 200 odborníkov (z toho 130 zo zahraničia) sa riešili problémy súvisiace s tradíciou a novým prístupom k uchovania a šírenia ľudovej hudby. Osobitná pozornosť sa venovala autentickým prejavom, ktoré sa strácajú zo života mnohých národov. A to mňa osobitne zaujalo. Konferencia mala veľký spoločenský dosah. Jej priebeh obohatila aj účasť na Strážnickej národopisnej slávnosti, zvlášť exkurzia do folklórne zaujímavých lokalít Slovenska. Spomedzi iných aj do Púchovskej doliny (Záriečie, Mestečko). A tam bolo čo obdivovať. V prostredí prírody zneli piesne v dialógoch ako na pastve, trávnice, žatevné, dožinkové, ba aj záriecke vo viachlase žien, mužov podfarbené so zvukmi zárieckych zvonov. Nechýbali ani dlhé bačovské trúby (z Vydrnej), píščalky, rífovky, drčielky a hlásnik (z Hoštinej) so spevom a trúbou z volského rohu. Na príprave vtedy spolupracovala pani učiteľka Viera Kuzmová, za čo získala patričné poďakovanie. Exkurzia mala veľký ohlas u všetkých účastníkov, bola to jedinečná reprezentácia folklórnych krás Púchovskej doliny pred hosťami zo sveta. Keďže som sa usiloval túto hudobno-folklórnu krásu prezentovať nielen v rozhlase, pokúsil som sa o jej prezentáciu aj v programoch televízie (ČSTV). Pripravil som scenár s názvom „Ozveny mojej doliny“. Scenár bol prijatý a zrealizoval ho režisér Kazimír Barlík, s mojou spoluprácou v r. 1965 a to tzv. TMZ systémom, so statickú kamerou. Tak sa to vtedy robilo. Podarilo sa nám zdokumentovať nádherné filmovo-televízne obrázky z Púchovskej doliny. Práca bola s nimi náročná, vyčerpávajúca. Táto a iná rozhlasová práca ma však vyslovene zavalila a na rozvoj zozbieraného materiálu, či zbierku piesní z Púchovskej doliny už nebol čas. Iba sem-tam nejaká publicita a semináre s poukázaním na tieto hudobno-folklórne skvosty. No predovšetkým rozhlasové relácie.
Spomínate si na ľudí z doliny?
Mená si už dobre nepamätám. Ale niektoré sa mi vryli natrvalo do pamäti. Napr. Ondrej Ševeľa, spevák, výrobca drčielok, rozprávač živá kronika Záriečia – Mestečka, speváčka Šajdáková, spevák Ján (?) Šrbáň, Juraj a Štefan Mičkalíkovci – výrobcovia bačovských trúb vo Vydrnej, pán učiteľ Tatiersky v Záriečí a ďalší. Mená mnohých ďalších v zápisníkoch. Môj vzťah k Púchovskej doline sa uberal cez krásu piesní a osobitosti interpretácie, spevu žien, zvlášť spevu mužov (s osobitosťami prejavu v harmonickom ponímaní niektorých piesní). Ženy, tie mali odlišný prejav, povedal by som „kysucký“ štýl. Jedna zo žien spievala vysoko „cahala“, ostatné dole „kontotrovali“, s tmavo sfarbenými hlasmi v druhom i treťom hlase. Pôsobivé boli najmä kadencie ženských spevov v trojhlase (záveroch piesní). Muži v niektorých piesňach použili aj chromatické postupy (v basoch), čo sa vymykalo z tradície. Predo mnou tam chodil pán prof. František Bonuš z Prahy, ktorý spev mužov prirovnával k husitským chorálom, na ktoré nadviazali v súvislosti s príchodom českých exulantov – protestantov do Púchova a Púchovskej doliny po bitke na Bielej hore. Ja sa domnievam, že je to štýl blízky kysuckým spevom, ktorý dotvoril Geryk rozvíjaním spevu, zo svojej pozície zárieckeho organistu.
Na ktoré piesne si spomínate najradšej?
To je ťažká otázka. Možno povedať, že všetky upútali moju pozornosť svojou umeleckou hodnotou. Ale predsa ma osobitne uchvátili: Tí záriecke zvony….. Aj, hora, hora… a viaceré žatevné a dožinkové, ale aj trávnice, svadobné a mnohé iné z tradičného života. Nesú pečať krás prírody a prostredia, ale sú aj obrazom duše mnohých, ktorí sú ich tvorcami a šíriteľmi. Mnohé z nich na mg-kazete „Púchovská dolina v spevoch a hudbe“. Vydalo Vydavateľstvo Radio Bratislava 1995. Rád sa k nim občas vraciam.
Pýtal sa a za rozhovor poďakoval: Martin Melišík
M. Melišík a O. Demo u majstra doma: Bratislava-Vajnory
Related Images:
