SLÁVA PÚCHOVSKÉHO SÚKNA

Len nedávno sme písali o výnimočnom postavení Moravskej ulice v Púchove najmä v období 17. a 18. storočia. Aby to nebolo také jednoduché s dejinami Púchova, ktorý sa prakticky skladal z troch samostatných častí, ešte v rámci Moravskej ulice fungoval privilegovaný cech súkenníkov. V aktuálnom príspevku sa budeme venovať jeho postaveniu a sláve, ktorú Púchovu prinieslo kvalitné remeselné spracovanie ovčej vlny.

Medzi prvými exulantami prichádzajúcimi do Púchova z českých krajín patrili aj evanjelici augsburského vyznania – súkenníci. Okrem nich sa na Moravskú ulicu prisťahovali aj ďalšie tri sociálne skupiny: bratskí duchovní, šľachtici a remeselníci. Na konci 17. storočia tu zostali už iba súkenníci a remeselníci. Prvé privilégia udelil súkenníkom majiteľ Lednického panstva Juraj Rákoczi v roku 1639 a 1642. Prvý súpis obyvateľstva Moravskej ulice z roku 1669 hovorí o 45 súkenníkoch pod názvom Pannifices Moravi. V roku 1688 to bolo pod titulom Pannifices exules Sub Inquilini tiež 45 súkenníckých rodín. Tí sa združovali do cechu, ktorý získal cechové artikuly od žilinského cechu súkenníkov. Na čele cechu stál cechový majster rozhodujúci v prípade vnútorného sporu podľa uvedených artikúl. Ak sa príslušníci cechu sporili s osobami mimo tohto spoločenstva o spore rozhodovalo Lednické panstvo.

moravska

Pre Moravskú ulicu v Púchove boli typické malé remeselnícke domčeky, kde sa realizovali i súkenníci

Majitelia Lednického panstva si veľmi dobre uvedomovali ekonomický prínos súkenníkov, a preto sa im snažili čo najviac vychádzať v ústrety, napr. udeľovaním rozsiahlych privilégii. Exulantom – súkenníkom prichádzajúcim s malým kapitálom dal Juraj Rákoczi postaviť v trinástich prípadoch aj domy, ktoré splácali ročne súknom s dĺžkou takmer 19 metrov s hodnotou asi 37 florénov. V procese výroby súkna bolo potrebné prejsť tzv. valchovaním a nástroj – valchu – spravoval lednický zemepán, ktorému platili za spracovanie asi 19 metrov súkna sumu 10 denárov (1 florén=cca 90 denárov). Po zaplatení daní zarobil súkenník ročne asi 90 florénov, čo bolo oproti ostatným remeselníkom podstatne viac. Súkno bolo oslobodené od platenia mýta, so sprievodným listom od mesta ho mohli predávať i mimo Púchova. Všetky výhody určené súkenníkom vyvolávali závisť ostatných obyvateľov Moravskej ulice a Púchova, pričom vznikali rôzne konflikty.

kladivová valcha 17. st.

Ukážka kladivovej valchy zo 17. storočia 

Súkenníci samozrejme nechceli prísť o výhody, a tak o ne bojovali v mnohých sporoch o práva s obchodovaním so súknom i napr. o možnosť variť pivo. Veľa súkenníkov neustálo tlaky sporov a radšej sa presťahovali z Moravskej ulice do iných častí Púchova, pričom prišli o privilégia a museli si plniť poddanské povinnosti. Rozpory sa nakoniec podarilo urovnať a súkenníci sa mohli naplno venovať svojej práci. Rozmach výroby súkna zaznamenal Púchov najmä v 18. storočí. V roku 1726 bolo v meste asi 100 remeselníkov  (majstrov, tovarišov a učňov) zaoberajúcich sa výrobou súkna, v roku 1761 sa píše o 68 súkenníckych dieľňach v meste a ročne sa vyprodukovalo súkno s dĺžkou asi 10,5 km a hodnotou 20 tisíc zlatých. Výrabalo sa tu údajne 28 druhov súkna trojakej kvality a asi všetkých farieb: tmavomodré, bledomodré, zelené, červené, biele atď.

14212771_1025269544252694_5318978114953922421_n

Z púchovského súkna sa vyrábali aj mnohé časti nielen domácich krojov (Vieska-Bezdedov  pri Púchove v 1. pol. 20. storočia)

Súkno prinieslo Púchovu najmä v priebehu 18. storočia obrovskú slávu. Mesto sa vďaka nemu stalo centrom súkenníctva na Považí a o jeho kvalite hovorí obrovský záujem medzi mešťanmi, remeselníkmi, ale i šľachtou. Podľa Mateja Bella sa púchovské súkno vyrovnalo kvalitou holandskému. Najkvalitnejšie bolo modré súkno s bezkonkurenčnou trvanlivosťou. Reklamu spravil súknu aj pohreb zemepána Lednického panstva Františka Rákocziho I., na ktorý dodali súkno z Moravskej ulice. O kvalite svedčí aj verš z 18. storočia:

„Kapusta žilinská a súkno púchovské,

dobre vyrobené kozičky rajecké,

slovenčina čistá peknú chválu mají,

pivo dobré, sila zemanú v tom kraji.“

Napriek tomu, že mimo jarmokov nesmeli súkno v Púchove predávať iní obchodníci pod hrozbou zhabania produktu a jeho darovaniu púchovskému cechu, sa hospodárske pomery rýchlo negatívne prejavili na „púchovskej špecialite“. Začal sa tvrdý konkurenčný boj medzi ďalšími súkenníckymi mestečkami ako napr. Kežmarok, Radvaň, Košice, Žilina, Bratislava atď. Na začiatku 19. storočia bolo v Púchove už iba 27 súkenníckych majstrov.

Pavol Makyna

Related Images:

This entry was posted in FOLKLÓR, HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.