Z DENNÍKA RUDOLFA KUBIŠA Z IHRIŠŤA II.

V auguste 2016 sme publikovali prvú časť z denníka Rudolfa Kubiša (nar. 1920) z Ihrišťa, ktorý počas druhej svetovej vojny bojoval v slovenskom vojsku na východnom fronte. V prvej časti pomerne rozsiahleho denníka sa zameral na svoju mladosť, ktorú prežil v rodnej obci a blízkom okolí. V druhej časti publikujeme jeho spomienky na narukovanie, vojenský výcvik, odchod na front atď. Denník bol publikovaný v zborníku „Denníky a spomienky vojakov z východného frontu 1941 – 1944“.

Vypuknutie vojny 1941 a narukovanie

Len čo som bol odvedený, začalo Nemecko v júni 1941 vojnu proti ZSSR. Bola to strašná predstava, že o pár mesiacov sa toto bude bezprostredne dotýkať aj mňa. Že ma do tohto krviprelievania proti bratskému národu tiež poženú. Začiatok II. sv. vojny bol plný najrôznejších, ťažko pochopiteľných prekvapení. Jedno z prvých bolo, že štáty spojené proti nebezpečnému Nemecku sa nechali rozviklať a rozpadli sa. Dosť z uvedeného som prežíval ešte ako obchodný tovariš. Situácia v obchode sa zo dňa na deň zhoršovala. Stále viac chýbalo priemyselného tovaru, ale aj potravín. Denne sme museli aj viackrát vysloviť tak odporné slovo „nemáme“. V takejto situácii som 1. októbra 1941 narukoval do tzv. Slovenskej armády[1] k pešiemu pluku 2, 6. rote do Trenčína. Zaujímavé bolo všímať si postoj veliacich poddôstojníkov, gážistov i dôstojníkov. Prechodom z čs. do slovenskej armády mnoho dôstojníkov povýšili. Vo funkciách postúpili a u niektorých bolo možno cítiť akúsi, povedal by som, hrdosť či vďaku. Tak sa mi to zdalo pri ojedinelom osobnom styku, ako aj pri výcviku. Možno som vždy nerozoznal, čo bolo strojené a čo nie.

Dakedy som sa však počínaniu veliteľov nedivil. Popíšem jeden taký prípad. Vzdialenosti v zástupe vojak od vojaka boli určené tak, že vojak položil ruku na plece toho pred ním. Pri pochode to znamenalo, že pri kroku kládol tomu pred ním pravú nohu tesne vedľa ľavej nohy predchádzajúceho, pri ďalšom kroku opačne. Ak jeden vojak nedodržiaval krok, ten za ním nemal kam nohu položiť. Hneď bol z toho chaos. Presne predo mnou bol takýto vojak, nejaký Tarnócy zo Žiliny. Svoju neschopnosť však, myslím, vždy a všade len fingoval. Alebo hneď vykročil opačne, alebo po treťom-štvrtom kroku. Čo sme pre neho vytrpeli, či družstvo, či čata, aj jej veliteľ, kým ho z armády neprepustili! Sám som pri ňom tiež trpel, ale zlosť veliteľov, aj preháňanie nás som vedel pochopiť.

Výcvik som ináč zdolával bez ťažkostí. Povedal by som, že proti zaťaženiu v civile som to pokladal za zábavu. Často som si z toho robil srandu. Spomeniem prípad. Raz, idúc z dopoludňajšieho cvičenia, pred hotelom Tatra, pod hradom, sme stretli veliteľa pluku. Ako ináč, bol z toho „pozóór!“ a parádny krok. Ale hneď po prvých krokoch mi šliapol za mnou idúci na okraj mojej podrážky a táto ostala na ceste prd hotelom. Ja som to ďalej šliapal s plávajúcou onucou a čakal som, kedy mi pristúpi za mnou idúci aj túto. Slávnostný krok sme došliapali a ja som poslal odkaz veliteľovi družstva, čo sa stalo. Odpoveď neprišla a tak som to kľudne došliapal do kasární. Vyčistil som jednu topánku celú, druhej časť, bez podrážky, a šiel som na výmenu. Zahlásil som pánu desiatnikovi, čo sa stalo. To bol ako vedúci skladu. Ten však o výmene topánok bez jednej podrážky nechcel ani počuť! Takticky dával najavo, že by možno nadriadený súhlasil, ak by on k tomu priložil fľaštičku. Ponúkol som, že mám na izbe vo fľaške troška francovky, či by taká „fľaštička“ bola vhodná. Vyhlásil ma za debila a topánky nevymenil. „Až keď budú obidve topánky s príslušnou podrážkou“, vyhlásil. Šiel som teda vec hlásiť, čo sa mi stalo, rotnému, so žiadosťou o priepustku, aby som mohol ísť do mesta hľadať podrážku, ak tam ešte na mňa čaká. Ten mal rozumu predsa len viac a výmenu bleskove vybavil. Pánu desiatnikovi som nato doniesol rozkaz s tým, že pán rotný nežiada ani fľaštičku, ani chýbajúcu podošvu.

Dobrú srandu zažila celá rota v zime, asi vo februári 1942. Šli sme na pochodové cvičenie do Trenčianskeho Jastrabia. Viedol nás pomenší poručík Globan. Cesta bola samý ľad. Topánky sme mali vtedy s podkovičkami a cvokmi v podrážkach. Veľmi sa v tom šmýkalo. Každú chvíľu sa ozval hrmot padajúcich vojakov, ktorý znásobovali na opasku navešané bodáky, lopatky, šálky a masky. Pri krátkych rozostupoch v radoch, ak sa šmykol jeden vojak, strhol aj ďalších 2-3. Pánu poručíkovi šlo toto veľmi na nervy. Ako vraj môže jeden vojak padnúť?! Sme „nešikovné hebedá, teľce a somári!“ , vyhlásil niekoľkokrát. Okolo poludnia sme sa vracali z cvičenia. Pochodovali sme už spod Trenčianskej brány na námestí a krásne spievali. Keď už bola asi jedna čata na námestí, pyšný pán poručík kráčal pred rotou a naraz hóp!! Pán poručík sa ocitol na chrbte a nohy vo vzduchu! V tom momente sa krásny spev zmenil na rehot celej roty. Pán poručík sa pozbieral a zdrhol tam za kostol, čistiť si zadok a chrbát. Presvedčil sa, že padnúť môže nielen „teľa, somár a vojak“, ale aj on, a to dokonca priamo na námestí. Krátko nato ho však pre ten posmech preložili k inej rote. Odvtedy som nevidel padnúť človeka bez toho, aby som si nespomenul na túto príhodu.

14572768_1051281914984790_4990688049731684668_n

Chlapi z Ihrišťa v roku 1928

Odchod na front

V pondelok 16. marca bola „prísaha vernosti“ pred odchodom do poľa. Ja som si povedal, že prisahať nebudem opakovaním diktovaných slov prísahy. Budem iba vyjadrovať tie slová, či ich časti, ktoré uznám za vhodné. No pri prísahe som sa priam zhrozil. Spôsob, aký som si zvolil ja, použilo aspoň 60 % vojakov. Každý vyslovoval iba slová pre neho vhodné. Tak napr. keď sme mali opakovať vetu „…z bojiska neutečieme“, my sme vyslovili iba „… z bojiska utečieme“ a pod. Čakal som, že sa to iste zle skončí, ale nič také sa nestalo. Potom nasledovalo slávnostné defilé, najskôr v kasárňach, potom na námestí v Trenčíne pred veliteľom divízie gen. Turancom. Pri tejto príležitosti nám bolo oznámené, že 17. marca ideme na front. Ťažko nám bolo okolo srdca. V rozkaze nám bolo oznámené, že za prípadnú dezerciu nás od tohto momentu čaká trest smrti.[2] Toto každého od úteku odradilo. Tých „verných“ bolo iba mizivé percento. Ostatní sme verili, že sa nám naskytne príležitosť a miesto, kde zdrhneme. Do toho momentu, sme si hovorili, že budeme robiť iba to najnutnejšie, aby sa „vlk nažral aj baran ostal celý“.

Snáď každý vojak ešte napísal na rozlúčku list svojim blízkym s vyslovením nádeje, že sa snáď ešte uvidíme. Urobil som tak aj ja a požiadal som mamu, aby tlmočila môj pozdrav všetkým súrodencom. V posledné dva dni nás upozornili, aby sme sa zbavili všetkých peňazí, lebo v poli za ne nikde nič nekúpime. A tak sme za posledné peniaze nakúpili listy, dajaké mydlo, žiletky kartáčky a zvyšok sme prepili alebo za ne kúpili pár fliaš pálenky. Nejeden vojak v tejto situácii prekročil únosnú mieru. Tak sa stal aj nasledovný prípad. Vojak Ondrička z Lazu pod Makytou si mal vo zvyku dávať topánky na takú väčšiu drevenú lopatku na smeti. Spal pri dverách a lopatka bývala pri jeho posteli. V noci sa viacerým urobilo „špatne“ a vracali kade-tade. Avšak niektorý vojak nechcel byť neslušný. Vzal teda lopatku a vracal do nej. No hrozné bolo Ondričkovo prekvapenie, keď ráno o 3.hod. začal obúvať navracané a ovracané bagandže odložené na lopatke. Viacerí z toho mali poslednú zábavu v kasárňach, ale jemu v tejto situácii do smiechu nebolo! Našťastie, v ten deň bola väčšia časová rezerva na ustrojenie a tak mu ostal čas, že si to stačil dať do poriadku.

Tu si ešte spomínam na dačo z voľných nedelí v kasárňach. V každú nedeľu sme museli ísť organizovane do kostola. Nemal som nič proti cirkvám, ani proti kostolu. Bol to však môj súkromný voľný čas a mal som právo sám rozhodnúť, ako ho využijem.

17. marca 1942 bol budíček o 3. hod.. K vlaku na stanici v Trenčíne nás doprevadila hudba pešieho pluku 2. Nastúpili sme do nákladných krytých vagónov – 1 čata, 1 vagón. O 6. hod. s vojenskou presnosťou – opäť pri hudbe – pohli sme sa zo stanice smerom na Púchov a Žilinu. Chladno nebolo, tak sme posuvné dvere vôbec nezatvárali. Niektorí chlapi boli ešte v nálade, ktorú si spravili, aby ľahšie prekonali rozlúčku. Cez Púchov sme prechádzali o 7. hod. Do Žiliny sme prišli okolo 8.30. V Púchove som ešte vyhodil z vlaku list s pár riadkami a žiadosťou, aby ho nálezca dopravil sestre Pechovej v Púchove. Na mnohých staniciach nám kývali na rozlúčku. Mnohé ženy-matky pri tom plakali. Zo Žiliny do Čadce som bol veľmi prekvapený terasovite upravenými políčkami v kopcoch, čo bolo pre mňa novinkou. Uvažoval som, čo sa na takých kamenistých fliačikoch môže urodiť. V Čadci, v poslednom slovenskom meste, vlak zastavil a dostali sme obed. Pokiaľ ešte niekto vo vreckách objavil dajaké zabudnuté korunky, bol ich v staničnom bufete utratiť. V odpoludňajších hodinách sme prekročili hranice. Večer sme prišli do nejakej poľskej obce Kačice. Tu sme ostali cez noc. Pozorujeme tu určité zvláštnosti. Domky sú v podstate pekné. Sú však rozhádzané vo forme samôt a netvoria celok. Nerozoznáme, kde obec začala a kde končila. Vyšli sme pozrieť k niektorým domkom. Ľudia sa pred nami schovávali. Nevedeli sme rozoznať, či sa nás boja alebo nás nenávidia. Na pozdravy neodpovedajú, ani na naše otázky. Cítime sa nepríjemne!

Ráno 18. marca o 3. hodine sa vlak pohol ďalej. Sledujeme pre nás neobvyklú, rovnú zem. Pozeráme veľké, vodou zaliate plochy z topiaceho sa snehu. V odpoludňajších hodinách 20. marca sme prešli cez rieku San. Ihneď za riekou začíname s nepríjemnými pocitmi sledovať prvé stopy ničivej vojny. Vidno odymené bunkre, obhádzané a obklopené jamami po granátoch. Ešte v tento deň sme prišli do Lembergu-Ľvova. Zo začiatku vidíme poškodené, zničené i polepené domy, mnohé pokryté iba slamou. Postupne vidno domy krajšie. Zastavili sme v Ľvove pod veľkou staničnou klenbou. Tu sme dostali obed a snažili sa nadviazať prvé slovné kontakty. Niekde pracujú strážení zajatci. Ich oblečenie a obutie je hrozne biedne. Inde na trati pracovali ženy. Krompáčmi a lopatami robili údržbu trate. Ťažko, ale predsa sme sa dorozumievali. Neprejavovali nepriateľský postoj, ako to bolo v Poľsku. Nedalo sa to tam pochopiť. Väčší dôvod k nenávisti sme mali my. Veď keď sme boli ohrození, nestáli s nami bok po boku, hoci šlo aj o ich bezpečnosť. Naopak, keď nás ošklbávali Nemci a za ich pomoci Maďari, aj oni (Poliaci – pozn. M. L.) sa pridali. No a Hitler im dačo z nášho územia, nejaký ten hornatý fafrnok udelil.[3] Prečo by aj nie, keď ich mal v pláne v krátkej budúcnosti obsadiť a popritom získať aj spomenuté hornaté útržky.

V poobedňajších hodinách ideme ďalej na východ. Pomerne často vidíme zvyšky vojenskej techniky, rozbité autá, niekde neúplný odhodený guľomet na kolieskach, inde prevrátený kanón. Sem-tam vidno po poli hroby a na nich prilby. Ženy pracujúce na trati vidno uťahané a utrápene skleslé. Miestami ideme po nekonečnej rovine čiernej zeme. V lesoch vidno stromy také, ako u nás. Ale ovocných stromov nevidno ani pri domoch. Miestami opäť vidíme sneh. Ráno 22. marca sme prišli do Žitomíru a ďalej smerujeme na Vinnicu a Kyjev. Vzdialenosti medzi stanicami sú podstatne väčšie ako u nás a pritom sú z väčšej časti zničené, spálené.

ihriste1

Gazdiná a gazda v Ihrišťoch na začiatku 20. storočia

Vasilkov

Ráno 23. marca sme zastali v stanici Vasilkov, práve, keď začalo svitať. Prišiel rozkaz k vyládovaniu. Je tu nie veľká stanička a neďaleko nej niekoľko, zdá sa, staničných domkov. Mesto Vasilkov je však odtiaľto vzdialené 8 km. Asi 1 km ideme naložení plnou poľnou priamo od stanice a potom sa vľavo cesta stočí na Vasilkov. Mesto sa nachádza na miernej vyvýšenine a ulice sú zvlnené, ale smer majú priamy. Domy zväčša murované. Niečo je zbombardované, hlavne na námestí, kde je zvyšok Stalinovej sochy. Je to vlastne už iba podstavec so zvyškami nôh. Tu sme videli zblízka prvé sovietske zostrelené lietadlo. Ubytovaní sme boli vo veľkých murovaných maštaliach, niekdajšej koniarni. Po krátkom odpočinku sme šli na prvú prechádzku, smerom na Kyjev, na malú vyvýšeninu. Tu sme stretli prvé dve Ukrajinky, čierne ako u nás Cigánky. Ťažko sme sa dorozumievali. Do toho sa nám primotal bývalý učiteľ z Podkarpatskej Rusi. S tým sme sa rozumeli oveľa lepšie a tak nám chvíľu robil tlmočníka. (Tu však musím spomenúť istú vec a skočiť časovo dopredu. V jeseni 1944, keď som už bol vo vojenskej kantíne v Trenčíne, prišiel tam kupovať jeden Nemec v uniforme. Bol mi povedomý, preto som sa ho pýtal, či sme sa niekde nestretli v poli. Hovoril, že veď on je Rus, Nemci ho zajali a teraz im robí šoféra. Pochádza vraj neďaleko od Kyjeva. Vtom som prišiel na to, že to je ten človek, ktorý nám pri Vasilkove robil tlmočníka. Obaja sme si pamätali podstatnú časť rozhovoru, takže o totožnosti nebolo pochýb. Spýtal sa ma, kde by sa najskôr dostal k partizánom. Odkreslil som mu zo špeciálky úsek cesty a dedín smerom do Banskej Bystrice. So strachom som potom čakal, či nerobí špióna. Viac som ho nikdy nevidel.)

Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že v celom meste som nevidel ani jediný obchod, nijakého druhu. Civilné obyvateľstvo bolo teda odkázané samo na seba. Žite z čoho chcete a ako chcete. Stretali sme len ženy, deti alebo starcov. Najväčšiu hrôzu predstavoval nedostatok potravín a tým hlad. Deti nechodili do školy. Nebolo palivo, nebolo papieru ani ceruzky. Nebolo mlieka. Každý mal len to, čo mu pri prechode frontu ostalo. Starousadlíkom ostalo aspoň dačo. Najhoršie boli na tom tí, čo ich front predbehol na úteku. Ostalo im zväčša len to, čo mali na sebe. Ubytovali ich v domoch utečencov. Vždy som mal súcit s chudákmi. Ale toto rvalo srdce, pohľad na týchto úbožiakov vyvolával prvé nedorozumenia medzi vojakmi. Jedni za to vinili okupantov, iní hovorili, „čo nás do toho“. Ja som sa dostal do prvých hádok možno s jedinými oddanými vojakmi, Bezákom a Seleckým. Selecký mi aj pohrozil, že ak s tou propagandou neprestanem, oznámi ma veliteľovi. 25. marca nás presťahovali do budovy bývalého gymnázia. Deň predtým odtiaľ odišli Nemci. Že bol všade svinčík, to sa dalo pochopiť. Ale vyšpinenie sa v miestnostiach, na chodbách, i na schodoch, to nemalo s kultúrou nič spoločné. Na naše šťastie sa našli chudery ženy, ktoré za trochu stravy pre seba a deti urobili všade poriadky. Ale aj z predstavy, kde všade boli hovná, dvíhal sa mi žalúdok. No to, s akou dôkladnosťou nám ubikácie vyčistila a potom udržiavala Vasilena, rýchle pomáhalo prekonať počiatočný odpor k budove.

V strážnej službe pri Kyjeve

2. apríla sme sa dozvedeli, že ráno bude presun. Večer prišlo oficiálne upozornenie, aby sme sa pripravili. A tak ozaj, ráno 3. apríla 1942, na Veľký piatok, odchádzali sme smerom na Kyjev. O 4.00 budíček, o 5.00 čajíček a chleba, o 6.00 odchod. Zrána bola cesta umrzlá. Čo krok, to šmyk na ľade. Okolo deviatej sa oteplilo a tanec na ľade prestal. Cesta to bola priama a úplne sa strácala za štyrmi či piatimi malými vyvýšeninami. Čím bližšie ku Kyjevu, tým výraznejšie stopy bojov. Stále bolo vidno delové jamy. Rozbité ťažné traktory, autá, opustené mínomety, kanóny, hromady munície. Strašidelne vyzeral les blízko Kyjeva. Často to boli len a len zo zeme trčiace pahýle bez vetví. Veľa rozhádzaných ruských aj nemeckých hrobov, iba s troškou zeme na mŕtvolách. Niekde z toho vyčnievala topánka, niekde ruka, niekde hlava. To nám vykresľovalo predstavy o tom, čo nás asi čaká. Tu už iste sťahovalo dušičku aj hlinkovcom Bezákovi a Seleckému. Sem-tam mŕtvoly psov a koní, z ktorých už boli často iba kosti. Čo sa dalo, obrali z nich potravu zháňajúci chodci, ktorí za ňou šli z vyhladovaného mesta na dediny. Videli sme pri ceste aj zo troch mŕtvych starcov, ktorí iste vysilení od hladu odpadli, keď potraviny nezohnali. Videli sme vypálené domy, zrúcaniny tovární. Okolo 19. hodiny sme dosiahli okraj mesta. Okrajové ulice boli značne rozbité. Ešte tu boli protitankové prekážky. Po prechode veľkého mostu bolo mesto postupne krajšie. Celé je na mierne zvlnenom teréne. O 5. hodine sme došli do cieľa. Unavení, bez obeda. Všetci, ktorí mali voľno zaľahli a nečakajúc na večeru, spali sme do rána. O to lepšie nám chutili raňajky. Tu bola časť šiestej roty 4. apríla 1942 bola preložená ku piatej rote a opačne. Hlavný zmysel toho sme videli v tom, že keď sa nebudeme vzájomne poznať, nedovolíme si púšťať huby na špacír a viesť nedovolené reči. Veliteľom roty bol npor. Štefek. Bol prehnane prísny a preto na osobnú ochranu mal pri sebe psa. Ten mu nahrádzal každého priateľa.

V nedeľu 5. apríla bola Veľká noc. Hodne sme spomínali na domov, ale ináč deň, ako každý iný. 9. apríla som sa stal spojkou a posluhom v kancelárii u rotníka Bednárika. Aj ma ubytoval v kancelárii. Ubytovaní sme boli v kasárňach postavených do štvorca s nádvorím asi 300 x 300 x 500 m. Pod oknami boli vyhádzané hromádky uniforiem sovietskych vojakov. Boli sme na miernej vyvýšenine. Na protejšej strane bolo iste centrum mesta s vežami aj súbor „Sviataja Sofia“. Bol som pozrieť na stanicu. Popri ceste bol cintorín. Mŕtvoly sem vozili veľmi často. Jesť nemali čo, bol hlad, palivo nijaké. Mŕtvola na vozíku bola spravidla doprevádzaná jedným až tromi ľuďmi, prikrytá kúskom handry. Ani neplakali. Smrti sa vraj neboja. „Vsio rovno, pomriem sivodnia, ili zavtra“ – hovorili.[4]

Tu som si napísal báseň z „Evanjelického posla“:

VÝCHOD V PLAMENI

Zimné dni sa dĺžia.

Južné z jara vetry povievajú.

Však nad východom, v diaľke,

mraky sa zrážajú.

Od západu na východ,

ľudia hlavy krútia,

jak slovenské vojská

na východ sa rútia!

Války sú plné noviny.

Na frontu ženú ľud nevinný.

Vo vzduchu zvuk motorov

strašnú pieseň hrá.

Bomba letí k zemi,

prišla chvíľa osudná!

Plač a nárek v mestách.

Prečo sa to robí?

Páni zo západu na to:

To nič, to len východ horí !

 

Táto báseň sa nám celkom páčila. No menej nadchnutí sme boli napríklad touto básňou

ZBRANE OVENČENÉ

(k 14. marcu) por. let. Jozef Varinský

V jedinom dni slávnom stretajú sa veky.

V jedinom len venci skutok – sen odveký.

V jedinej ozvene všetky kvety hôrne.

V jedinom sme šíku nastúpili svorne!

Na vďaku, že nám Boh dožičil ja rána,

že práve nám k jarku otvára sa brána,

na vďaku, že voľné žiaria Tatier tróny,

pod zástavy tôňou, čo slobodu zvoní!

Dnes modlitbou otcov modlíme sa, Pane,

za zhojené rany, vekmi dodriapané,

dnes nám letia túžby sťa tátoše vrané,

keď vencami sily venčíme si zbrane!

Pre majestát chvíle, čo v nás sviatkom vsiala,

zmocneli sme vôľou, tvrdí ako skala,

pod oltármi vrchov ako v božom chráme,

my, vojaci, vlasti vernosť prisaháme!

V nás mladosti pieseň, ako v strune, drieme,

akúkoľvek ťarchu úloh unesieme,

sme sťa hôr reťaze, žulou vedno spiatí,

sme šík oceľový, pružný, jednoliaty!!

V jedinom dni slávnom, hľa, veky sa menia,

po nás takto pôjdu nové pokolenia,

a budú sa modliť, i prisahať, Pane,

a vencami slávy zdobiť svoje zbrane!!

…(pokračovanie nabudúce)

[1]              Dobové dehonestujúce marxistické názvy armády či štátu spojené s prívlastkom „takzvaný“, nechávam v originále, tak ako ich písal autor roku 1986.

[2]              V skutočnosti veliteľstvo slovenskej armády takýto dokument nevydalo. Trestom smrti sa hrozilo až od roku 1943, po vyhlásení stanného práva ministrom národnej obrany gen. Čatlošom. V praxi však žiaden rozsudok realizovaný nebol.

[3]              Išlo o straty z decembra 1938 (221 km2, temer 10 000 obyvateľov). Lesnica, Javorina na Spiši, Hladovka a Suchá Hora na Orave ako aj časti obcí Skalité, Čierne a Svrčinovec.

[4]              „Je jedno, či zomrieme dnes alebo zajtra“.

Related Images:

This entry was posted in FOLKLÓR, HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.