Pri letných víkendových potulkách po regióne sme sa ostatnú nedeľu rozhodli navštíviť i Lednické Rovne, cielene areál kaštieľa a priľahlého parku. Priznáme sa, najbližšie okolie kaštieľa sme sčasti poznali, no to, čo sme „objavili za rohom“, keď sme zašli o kúsok ďalej, nás príjemne fascinovalo. Neverili sme vlastným očiam, keď sme vzhliadli symbiózu niekoľko storočí dlhej histórie a krásnej prírody. Pri čítaní týchto riadkov sa vám môže zdať, že používame množstvo superlatívov, no uvedomujeme si, že tomuto parku sa nepodobá žiadny na okolí, ani tie známe v Trenčíne, Dubnici, či pod zámkom Budatín pri Žiline. Neveríte? Skúste sa presvedčiť na vlastné oči. Ale najskôr pekne po poriadku:
Dejiny parku v Lednických Rovniach sa začali písať v období 16. – 17. storočia, kedy tu bol postavený spomínaný kaštieľ (presný dátum sa dodnes nepodarilo zistiť), ten bol v r. 1860 prestavaný z pôvodného renesančného a ponímaný skôr romanticky. Samotný park založil, resp. financoval koncom 18. storočia gróf Johann Aspremont-Linden – majiteľ Lednického panstva. Tvorcom je grófov záhradník Wenzel Wagner. Pri jeho výstavbe sa začiatkom 19. storočia realizoval i jeho osobný doktor, ale i botanik, riaditeľ univerzitnej botanickej záhrady v Budapešti – Anton Rochel. Park postupne získal tzv. anglickú úpravu. Svojho času bol svojou rozlohou (19,56 ha) najväčší v celej Trenčianskej župe, v roku 1885 bol dokonca ocenený medailou na výstave v Budapešti.
Súčasťou parkového areálu sú ruiny a pomerne zachovalá veža kostola, ktorý v r. 1648 dala postaviť Zuzana Lórantffyová, manželka Juraja I. Rákocziho a vtedajšia majiteľka Lednického panstva. V roku 1687 tu vraj ich pravnuk František II. Rákoczi zasadil 100 líp podľa vzoru aleje v Zborove, ktoré sa neskôr mohli stať súčasťou parku. Pri spomínanom kostole sa nachádza dnes zničený empírový náhrobok grófa Aspremonta z r. 1819 so sochou truchliacej ženy pri urne – tou ženou mala údajne byť jeho dcéra Mária Erdödyová podľa nápisu, ktorý bol kedysi umiestnený na ňom: TRISTISSIMA FILIA COMITISSA MARIA ERDÖDY. Neďaleko leží i náhrobný kameň barónky Františky Skrbenskej. Podľa literárneho diela „Ktorí dva razy zomreli“ maďarského spisovateľa Móra Jokaia tu je uložené len Aspremontovo srdce bez tela. Či je táto legenda pravdivá sa doposiaľ nepodarilo zistiť. Na okraji parku stojí i gotická brána s rotundovitou strážnicou s latinským nápisom MORIBUS ANTIQUIS a francúzskym IL NE VAUT LA PETINE DE VIVRE. Pod kaštieľom je v jazierku na ostrovčeku umiestnená socha Neptúna, ktorú „domáci“ nazývali „Rybár“. Na najvyššom bode parku sa nachádza zachovalý malý antický chrám bohyne Pallas Atény – Minervy. Sochu bohyne, ktorú obyvatelia obce volali „Barbora“, po I. svetovej vojne zhodili a zničili. Chrám obdĺžnikového pôdorysu je prístupný kamenným schodiskom z troch strán, štvrtú tvorí omietnutá tehlová stena s nikou. Plytkú sedlovú strechu nad trojuholníkovým tympanónom nesú štyri dórske stĺpy na štvorcových podstavcoch. V areáli sa nachádza i tzv. šibenica, ktorá je tvorená kamenným portálom na dórskych stĺpoch ponad chodník. V parku boli aj romantické umelé zrúcaniny s hradom. Zrúcaniny, besiedky, jaskyne, zlomené stĺpy, obelisky a podobné artefakty sú súčasťou parkovej slohovej úpravy z konca 19. storočia, z ktorých vo väčšine prípadov dnes nezostali ani torzá.
V roku 1873 majetok zdedil posledný z rodu – grófov pravnuk Filip Skrbenský, ktorý svoje dlhy vyplatil z peňazí, získaných jeho predajom v roku 1890 továrnikovi Jozefovi Schreiberovi, majiteľovi sklární. Osud už zanedbávaného parku nebol Schreiberovi ľahostajný, a tak sa postaral o jeho obnovu. Na najkrajšom mieste v parku – na hornej lúke – dal v r. 1890 postaviť mauzóleum, kde je aj od r. 1902 pochovaný. Neoklasicistické mauzóleum štvorcového pôdorysu stojí na podstavci so schodiskom po celom obvode. Kupolová strecha s vežičkou je pokrytá medeným plechom s naznačením šupín, jednoduchým plechovým krížom a 4 vikiermi. Fasády tvoria predsunuté stĺpové portikusy, zakončené trojuholníkovým tympanónom. Do mauzólea sa vstupuje atypickými dvojkrídlovými drevenými oplechovanými dverami s ornamentálnym motívom kovania. Z pôvodných okenných výplní, zasklenými farebnými vitrážami vsadenými do olova, sa na bočných fasádach zachovali pôvodné iba kovové mreže.
Dnes je park pomerne zanedbaný a na niektorých miestach neupravený a zarastený. Tomu však neuberá na jeho kráse i v súčasnej podobe, ku ktorej prispela i veterná kalamita z r. 2004. Obrovský potenciál tohto miesta zostáva vo veľkej miere nevyužitý a perla regiónu je tak z časti ukrytá pred návštevníkmi. No postačí len malý kúsok fantázie a každý si dokáže predstaviť toto miesto v plnej kráse, v časoch, kedy sa po chodníku prechádzala šľachta, pomedzi stromy cválali kone a na lúke rozvoniaval piknikový kôš.
Na záver vám môžme návštevu parku len vrelo odporučiť, potešíte určite oko i dušu, a tento náš tip na výlet zakončíme slovami známeho cestopisca Alojza Mednyanského, keď na svojej „Malebnej ceste dolu Váhom“ opísal v r. 1824 dedičstvo grófa Aspremonta: „…premenil Lednické Rovne skvele upraveným parkom veľkého štýlu na jedno z najkrajších vidieckych šľachtických sídiel v Uhorsku. Vkročili sme do nádherného parku a na každom kroku sme sa presvedčili o tom, že dokonalé dielo sa vytvorí len spojením prírody a umenia. Príroda dáva hmotu a umenie formu. Príroda tu poskytuje vrch i dolinu, les i vodu a predovšetkým prekrásny rozhľad na utešený malebný kraj zôkol-vôkol na niekoľko míľ. Umelecká zložka prispela budovaním ciest a chodníčkov, jazier a vodopádov, umne porozdeľovala kvety, kríky i besiedky a všade výstižne zvolila najúčelnejšie miesto pre útechu oka…“
Pavol Makyna