NENÁVISTNÝ DOKUMENT PÚCHOVSKEJ RADNICE Z MÁJA 1919

   Koniec 1. svetovej (Veľkej) vojny priniesol na územie celého Slovenska chaos a neistotu. Z dlho trvajúcej ťažkej sociálnej situácie boli obviňovaní najmä židia, ktorí vlastnili množstvo obchodov a pohostinstiev. Negatívne zmýšľanie dlhodobo strádajúcich ľudí mala podporovať aj lojálnosť mnohých židov k štátnej správe prouhorsky orientovanej. Hlad a chudoba prinútili mnohých k rabovaniu, pričom hlavným terčom takýchto akcií sa stala spomínaná skupina obyvateľstva.

3678142_1000x

   Známou udalosťou je aj rabovanie v Púchove na začiatku novembra 1918, ktorého sa popri dave z Marikovskej a Papradnianskej doliny zúčastnili aj domáci obyvatelia. Rabovačka si tu vyžiadala jednu obeť, ktorou sa stala manželka žida vlastniaceho obchod so strižným tovarom. To ale nebolo všetko. Napätie a nenávisť voči židovskému obyvateľstvu v regióne a mestečku Púchov pretrvávali ešte aj na jar roku 1919. Dôvodom boli aj židovskí utečenci, ktorí opustili svoje domovy v oblasti Haliče pred pogromami a vojnou, ktorá tu prebiehala až do júna 1919 medzi Poľskom a Západoukrajinskou ľudovou republikou. Židia z Haliče sa podľa dostupných dokumentov zo Slovenského národného archívu vyskytovali na Slovensku aj v oblasti Liptova, v Nových Zámkoch a Púchove, hoci sa na území Slovenska, napr. narozdiel od českých zemí, nenachádzali utečenecké tábory. Ministerstvo Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska židom – utečencom niekoľkokrát predlžovalo možnosť pobytu na svojom území. V Púchove sa na prelome apríla a mája 1919 zdržiavalo asi 10 – 15 židovských rodín z Haliče, pričom niektorí z nich sa v mestečku zdržiavali ešte počas Veľkej vojny, no po návrate domov opäť utiekli pred vojnou a násilnosťami do Púchova. Predstavitelia miestnej samosprávy nariadili haličským židom v apríli 1919 do troch dní opustiť Púchov, pričom Ľudový zväz židov pre Slovensko sa za nich prihováral listom s dátumom 30. apríl u ministra Šrobára. Ešte v ten istý deň Ministerstvo Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska poslalo županovi v Trenčíne list, podľa ktorého mala byť situácia s haličskými židmi v Púchove riešená tak, že čas do vysťahovania mali dostať do 15. júna 1919. List bol ďalej odoslaný do Púchova 5. mája. Nasledujúci deň naň reagovali najvyšší predstavitelia mestečka nenávistnou odpoveďou:

„Od predstavenstva obce Púchov.

č. 802/1919.

sl. Služnovský úrad v Púchove.

   Na č. 1868 Vášho nariadenia oznamujem:

   V Púchove žije 60 rodín židovských ku ktorým došlo z okolia asi 10-15 rodín do Púchova nie príslušných. Tieto rodiny sme vypovedali behom 3 dní stým úmyslom, aby sa snažili svoje byty do poriadku uviesť a do príslušných svojích obcí navrátiť. Vedeli sme, že sa behom 3 dní odsťahovať nemôžu, práve preto sme jednotlivcom, ktorí predlženie žiadali, to i povolili. 

   No toto povolenie nemôžeme viesť ad infinitum. Núdza o byty je veľká. Sú pády, že majitelia bytov v ktorých sú árendátori, chcú stavať a to sa stane nemožným, keďže sa árendátor nemá kam pohnúť. 

   Ceny potravných článkov stále stúpajú preto, že hmotne dobre stojace židovské rodiny preplatia všetko, kdežto – vyjmúc niekolkých – kresťania k ničomu nedôjdú, keď cenu taj veľkú zaplatiť nemôžú. 

   Sem nepríslušných židov sme vypovedali, na základe županského nariadenia. Ale i sem nepríslušných kresťanov, ktori by sa stali obciam na ťarchu, alebo sú nespoľahlivý. 

   Sme pri nútený vypovedať zvlášte sem nepatriacich židov preto, že ľud stále hrozí, že jestly mi poriadku nevieme, srobia ho oni. Súdobné prehľadávanie rabovaných vecí sa započalo, hrozí veľmo. Ľud vraví: „Doteraz sme im odobrali len to čo s figlámi, zdieračstvom a falešnosťou nahromadili z našich otcov, dedov. V najbližšej príležitosti nebudeme šetriť ani život.“

   Že okolie nechce nazad prijať , s tým nemôžete prinútiť nás, aby sme ich mi trpeli. Nebudeme ich trpieť tu preto, že sa spravedlivému obchodovaniu a práci poctivej nenaučili ani z novembrových pogromov. 

   Ako sa dá zamedziť to, aby figliarským spôsobom nekonkurovali kresťanom? Nakoľko národ židovský poznáme, je v stave dávať tovar za 1/2 roka za kúpnu cenu, len aby si získal odberateľov. Hmotne je tak mocne postavený a tak zorganizovaný, že podobnú protikonkurenciu, nemajetní kresťani zaviesť nemôžu. A keď im neodolá, padne a sme znova v jejich úžerných pazúroch.

   Ľud náš je ešte nie na toľko vzdelaný, aby tomu porozumel. A keď u žida dostane tovar len o grajciar lacnejšie, pôjde k nemu. 

   A prečo ich máme podporovať? Či sú alespoň, len neutrální oproti Československej republike? Nie. Štvú stále proti nám, vyzyvave sa presmrádzajú po ulici s jejich maďarčinou, kdežto slovenský vedia. To im je ale poníženosť , slovenský hovoriť. Čakajú snáď na zázrak Mojžišov, aby maďarčinu a starý režim priviedol cez Červené more? Nuž prečo ich trpieť? Či snáď stojí o 3 stupne vyše, kto maďarsky hovorí? – Von s nimi! – 

   Keď nás prinútili bojovať za ochránenie jejich srsti, oni sa prechádzali doma. A ktorý bol vojakom, kdeže slačil? Všade, len nie tam, kde hrozilo nebezpečie. A preto majú i na ďalej  oni viesť? 

   Že prečo sú prenasledovaný, to nech hladajú medzi sebou a držia sa jejich bratov židov v Čechách povedomia. Keď ale chcú český židia poznať bratov židov na Slovensku, odporúčam im, aby vysvetlenie žiadali od nás a tu sa im správna informácia podá. 

   Naše političné úrady nepotrebujú poučenia od pána Waldsteina! Že čo nás bolí, tomu si sami rozumieme a liečenie toho budeme si pohladávať sami. 

   Pre tieto dôvody chceme zamedziť prisťahovánie židov do Púchova a pri tomto nám musí byť na pomoci i naša Vláda. A že bude nám na pomoci to veríme a čakáme.

   Prosíme náš oznam i na patričné miesto ďalej predostrieť. 

   v Púchove, dňa 6. května 1919

(podpísaní pod) Dočasné maďarské razítko

Michal Višňovský (podnotár), Jozef Trnka (výborník), Andrej Višňovský (rychtár), František Vatral (notár)“

   Ako a kedy presne sa haličskí židia z Púchova vrátili domov sa doteraz zistiť nepodarilo. ČSR opustili pravdepodobne do konca roka 1919, kedy v novembri t. r. vydali jednotlivé okresné politické správy vyhlášku vzťahujúcu sa k repatriácii vojnových utečencov z Haliče. Situácia v nasledujúcom období v ich domovine nebola naďalej priaznivá. Nepoznáme presné detaily ich odchodu, no ak sa naplnili slová z telegramu vlády adresované župám, tie židom poskytli vlakové vozne. Na základe uvedeného môžeme tvrdiť, že to bola prvá skúsenosť slovenských obyvateľov s deportáciami židov z tohto územia. Tie o 23 rokov predbehli známe násilné vysťahovanie Židov zo Slovenského štátu, ale hovoríme o kvalitatívne inom odsune obyvateľstva v porovnaní s tými, ktoré prebiehali v rokoch 1942 a 1944/1945.

Autor: Pavol Makyna

This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.