KNIŽNÉ SPOMIENKY NA NIČENIE STARÉHO PÚCHOVA

Mesto Púchov prišlo o svoje historické jadro pomerne dávno – pred 30 rokmi. Nachádzali sa v ňom mnohé unikátne stavby, ktoré mali nevyčísliteľnú hodnotu nielen pre dejiny Púchova – Slovenska, ale aj pre jeho genius loci. Prostredníctvom tohto príspevku sa snažíme zaspomínať na centrum, ktoré sprostredkovali dve publikácie.

Prvou z nich je 10. pokračovanie kultovej knihy „Stopy dávnej minulosti“ s podtitulom „Nenapísaná kniha“, ktorej autorkou je Daniela Dvořáková – manželka historika Pavla Dvořáka. Ten nás nečakane opustil tesne pred Vianocami 2018, no zanechal nielen historiografii Púchova úžasné dielo. A vlastne je spoluautorom aj knihy, z ktorej sme s láskavým dovolením „spoluautorky“ čerpali nasledujúce riadky:  

stopy

… Celý rok 1987 sa (Pavel Dvořák – pozn. p. m.) intenzívne zaoberal príbehom baróna Hoenninga, ktorý ho fascinoval. Študoval v archívoch, knižniciach, oslovoval ľudí, ktorí mohli o Hoenningovi niečo vedieť. Cez Hoenninga sa dostal k mestu Púchov. To, čo videl v Púchove, ho hlboko zarmucovalo. Mesto bolo zdevastované socialistickou prestavbou, historické pamiatky mizli jedna za druhou a nahrádzali ich ohyzdné paneláky. Práve v roku 1987 padlo rozhodnutie zbúrať jednu z posledných púchovských pamiatok, kaštiel Marczibányiovcov. Na stretnutí historikov a členov Zväzu slovenských spisovateľov v júni 1987 v Budmericiach Pavel upozorňoval na neľútostné ničenie historických pamiatok vrátane púchovského kaštieľa, ako aj na beztrestnosť vinníkov: „Celé Slovensko sleduje v súčasnosti boj o Marczibányiho kaštieľ v Púchove. Bude sa rúcať, aj v Novom slove to bolo uverejnené. Ministerstvo kultúry už dalo súhlas. Vraj by bolo neefektívne kaštieľ opravovať. A potom, prepáčte iróniu, sláva zodpovedným, nezrúcajú niekdajší župný dom (dnes archív). A v pláne je opraviť aj napoly spadnuté kaštiele (napríklad v Mednom). A keby neopravili? Nuž, zbprajú sa ako neefektívne… Veď aj na opravu Marczibányiho kaštieľa už jestvovali plány a projekty. Skutočne, nepamätám sa ani na jediný prípad, aby sa skúmalo, kto zavinil taký stav, že sa kultúrnu pamiatku už neoplatí opravovať. Naopak, vinníci otáčajú palicu, ktorou mali dostať výprask, a bijú ňou tých, čo volajú po ochrane národného dedičstva. Úbohý Púchov, kedysi druhý Martin, významné stredisko slovenského národného obrodenia, mesto ktoré sa nikdy nepodarilo maďarizovať, dnes pobúraný od základu bez ohľadu na Komenského, Roya, tradície česko-slovenskej vzájomnosti (Moravská ulica s pamätným domom vynikajúceho človeka, baróna Hoenninga, objaviteľa skvelej archeologickej púchovskej kultúry), premenený na panelákovo-vežiakové sídlisko, ktoré by bolo možné priradiť ku ktorémukoľvek sídlisku iného väčšieho mesta, a vari by si nik ani nevšimol…“ 

O sedem rokov, v roku 1994, napísala Pavlovi list pani Belánová-Royová, dcéra básnika a evanjelického farára Vladimíra Roya, ktorý dlhé obdobie žil a tvoril v Púchove. K listu, ktorým mu gratulovala k vydaniu knihy o barónovi Hoenningovi, pripojila aj list napísaný v decembri 1990, adresovaný mestu Púchov. Pani Royová vtedy navštívila po dlhšom čase rodný Púchov a bola zdesená: „A tak vybrala som sa v jesenný novembrový deň do svojho rodiska. Keď som kráčala peši zo stanice do mesta (kedysi sa to absolvovalo i na koči), zostala som ako bleskom zasiahnutá, bola by som vari zalkala – ako starí Izraeliti, keď sa vracali do spustošeného Jeruzalema. Nechcela som veriť vlastným očiam. Veď pred piatimi rokmi stála celá dolná časť Moravskej ulice, hotel s reštauráciou, synagóga, súkromné domy, marczibányiovský kaštieľ, časť mesta smeromk Váhu – a teraz PÚŠŤ – celkom zničené staré historické jadro Púchova – len z úzadia zdali sa mi akoby s výsmechom pyšnejúce sa obry –  vežiaky… Bola by som vtedy najradšej utekala späť k nádražiu, prečo od tohto pustého, bagrom zdevastovaného priestranstva. Ani som nemala síl ísť ďalej na Námestie slobody, kde môj otecko v roku 1919 plný šťastia a radosti sadil lipu slobody, keď sa vrátil z talianskeho bojiska… Nevedela som pochopiť, čo sa vlastne stalo v priebehu tých piatich rokov (1985 – 1990), stále som si kládla otázku, kto vlastne je vinný. Pamiatkári, mesto, architekti so svojimi plánmi, evanjelická cirkev či ministerstvo kultúry?“

Viac z knihy STOPY DÁVNEJ MINULOSTI 10 i ďalšie publikácie z pera Pavla Dvořáka a jeho manželky Daniely, týkajúce sa nielen dejín Púchova, nájdete vo Vydavateľstve RAK, kde si ich môžete objednať aj online. Stačí kliknúť tu.

Druhou knihou, ktorej autor opisuje dnes už neexistujúce zákutia starého Púchova, je publikácia s názvom „Medzi kniha“. Napísal ju Peter Sorát. Uvedené meno asi väčšine z vás nič nepovie, a to preto, že je to pseudonym. Civilné meno autora je Peter Zaťko – syn evanjelického farára, pôsobiaceho v Púchove v rokoch 1970 – 1993. V uvedenom diele si spisovateľ spomína na svoje detstvo i pubertu medzi stavbami historického jadra:

big_medzi-kniha-JmB-392730

… Vyrastal som (Peter Sorát – pozn. p. m.) v centre, na historicky významnej, Moravskej ulici. Tú založili emigranti z Čiech. Po bitke na Bielej hore. Prechádzal sa po nej aj Ján Ámos Komenský. Ja som po nej chodil do základnej školy. Bola dlhá, s mnohými starými domami. Ako som vyšiel z brány na ulicu, hneď som sa ocitol v blízkosti legendárnych krčiem. Sor bol hneď vedľa fary a Hotel Javorník oproti. Moje uši milovali zvuky starých, hliníkových sudov s pivom. Ako ich zhadzovali z nákladného auta a potom gúľali do pivnice. Niekedy nám ožrani vybuchovali na okná, ktoré boli do ulice. Opilci ma od malička fascinovali. Rád som pozoroval ako sa tackajú. Niekedy ma otec poslal s džbánom na pivo. Chodil som najradšej do Javorníka. Vtedy som bol nadšený, že vojdem do zafajčenej miestnosti. Vždy tam bolo plno, od dymu zažltnuté záclony. Neustála krčmová vrava. Pripadal som si tam ako v raji a tešil sa, keď som musel stáť pri pulte v rade. Bol som tam dlhšie. Páčilo sa mi aj púchovské nárečie. „Dajce mi kľud, nič vám nezeberem. Vidzia na cebe že máš srdiečko dobré a už ci nedajú pokoj. Neobťažujce! Tu máce, dajce si poldeci, ľebo pivo a dajce mi pokoj. Vidzia na cebe, že sedzíš sám a už…“ To boli nádherné časy. Malý chlapec ide kúpiť otcovi pivo do džbanu. Popritom si uchlipne. Z hustej peny, aj zlatého, príjemne horkého moku. …Keď som kráčal ďalej po Moravskej ulici, cítil som vôňu dymu a piva aj zo Včelína. Ďalšej klasickej krčmy. Potom bola budova starej evanjelickej školy s takou vežičkou. Tam v časoch môjho detstva bývali cigáni. Tých som sa najprv trochu bál. Postupne však strach zmizol a rád som ich pozoroval. Hlavne keď niekedy po sebe kričali. Bolo to nahlas, živelne a energicky. Veľmi sa mi ich hádky a bitky páčili. No a v závere Moravskej ulice stál domček, v ktorom žil a zomrel archeológ, barón Hoenning. Pôvodom rodák z Hannoveru, ale v skutočnosti starý Púchovčan. Tu je aj pochovaný. Z domčeka, kde býval, to mal veľmi blízko na cintorín. …

Treba spomenúť aj naozajstný klenot. Poslednú krčmu, ktorá veky stála na konci Moravskej ulice. Priamo oproti vstupnej bráne na cintorín. Mŕtva kosť. Už len ten názov je geniálny. Ešte raz. Mŕtva kosť. To bola kčma! Raz som fascinovane hľadel na zástavu, ktorá viala nad vchodom na tyči. Na čiernom podklade, biela lebka s prekríženými hnátmi. Paráda! Naozaj kultová nalievareň. Niekto mi rozprával, že do nej chodil môj milovaný básnik, Vladimír Roy. Niekedy pred pohrebom, niekedy po pohrebe a niekedy aj inokedy. Aj kvôli tomuto, som ňou bol vždy fascinovaný. … Nemohol som sa v nej nikdy opiť, pretože keď som sa menil z chlapca na pubertiaka, tak ju zbúrali. Nielen Mŕtvu kosť. Zbúrali celú Moravskú ulicu. Takmer všetky domy, aj domček, kde býval barón Hoenning. So smútkom som pozoroval ako mizne moja ulica a ostáva po nej len blato a prázdnota. Veľmi dobre si to pamätám. Všetky tie pocity zúfalstva. Prečo to robia? Prečo tak vrchnosť rozhodla? Padol Sor. Padla cukráreň. Padol Hotel Javorník. Padol Zelovoc (zelenina a ovocie), ktorý bol vedľa nášho domu. Evanjelickú faru sa podarilo zachrániť. Okrem nej ešte zopár domčekov. V jednom z nich bývala moja obľúbená teta Milka. Veselá organistka z nášho kostola. Zázrakom ostala stáť krčma Včelín, ktorá bola blízko tety Milky. Tú asi nechali preto, aby nebola medzi ľudom vzbura. Stála zhruba v strede Moravskej ulice. Možno by toto bolo už pre štamgastov, ktorým zbúrali ich krčmy, priveľa. Púchovčania a ľudia z jeho okolia, majú riadne tvrdé pasce (päste). … Keď sme boli maturanti a vybrali peniaze do klobúka, išli sme tiež do Včelína. Nakoniec aj ten padol a aj domček tety Milky. Z celej historicky významnej Moravskej ulice, ostala stáť do súčasnosti len evanjelická fara… Dom, kde som vyrastal a býval ešte ako študent gymnázia. Potom sa fara predala a je v nej nejaký obchod. V tom som nikdy nebol. My sme sa presťahovali do budovy novej evanjelickej fary, na Royovu ulicu. Tam zomrel môj otec. Bagre sa však po zbúraní Moravskej ulice nezastavili. Postupne zbúrali celé centrum Púchova. Veľkú židovskú synagógu, kde bola predajňa nábytku. Nikoho vtedy nenapadlo, že by sa mohla v budúcnosti využívať ako koncertná sála a galéria. Napríklad. Zbúrali aj moje obľúbené potraviny u Urbana (doteraz si pamätám príjemnú vôňu tej predajne). Tie boli oproti katolíckemu kostolu. Zbúrali celé námestie Slobody. Spolu s kaštieľom. Všetky domy čo tam boli. Nerád počúvam to, keď niekto hovorí: „Veď aj ten kaštieľ, aj mnohé iné domy tam, boli v dezolátnom stave.“ Keď je vôľa a chuť, aj ruine sa dá vdýchnuť nový život! Po zbúraní historického centra mesta, všade postavili paneláky. Ak by tie budovy postupne opravili, paneláky postavili inde, Púchov mohol mať doteraz nádherné centrum. Keď búrali Mŕtvu kosť, často som tam stál a díval sa. Aj teraz to akoby vidím. Veľmi dobre si pamätám aj to, ako vyzerala z vonku. Už si však len matne spomínam, aká bola vnútri. Len také hmlisté obrazy, útržky. Ako tam vchádzam s bratom. Ako mi objednáva malinovku a horalku. Sebe pivo. Trochu mi dá uchlipnúť. Keď búrali Mŕtvu kosť a ostatné budovy, vnútorne som cítil, že tým búrajú aj môj svet. Že tu už nechcem byť. Že budem musieť v budúcnosti vandrovať mimo Púchov….

Knihu Petra Soráta Zaťka, resp. „Medzi knihu“ a jeho publikáciu „Pouličný diviak“ si môžete objednať priamo u autora na mailovej adrese: peter.sorat@post.sk.

Spracoval a za možnosť spomienky publikovať ďakuje Pavol Makyna

This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.