Okrut je názov obce, ktorú už na súčasných mapách nenájdete. Prehradenie Váhu pri Nosiciach v 50.-tych rokoch minulého storočia znamenalo pre všetkých jej obyvateľov zmenu bydliska a zánik obce po viac ako 600 rokoch jej existencie.
Vstup do miestnej časti Udiče, ktorá nesie rovnaký názov i symboliku ako zatopená obec
Najstaršie dejiny
Prvýkrát sa obec Okrut spomína v roku 1408 pod názvom „possessio Okruth“. Názov jej dala zrejme krajina, a to konkrétne rieka Váh stáčajúca svoje koryto medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Obec sa nachádzala na pravom brehu Váhu približne v miestach medzi rekreačným strediskom vodných športov na Priehrade mládeže známym aj ako „Zlaté piesky“ a odbočkou do Upohlavu. Množstvo jej pôvodných obyvateľov nieslo priezvisko Okrutský/Okrutská, čo možno datovať až do 15. storočia, kedy väčšia časť obce patrila lednickému panstvu a menšiu vlastnil rod Okruckovcov. Bola to šľachtická rodina a z dejín nám je známa listina kráľa Vladislava z roku 1495, v ktorej Matúš, Ondrej a Juraj získavajú späť práva na držbu majetku neoprávnene predtým odňaté vlastníkom Lednického hradu Petrom Nehézom. Na Okruckovcov sa tomu istému panovníkovi v roku 1500 sťažoval bystrický zemepán Ján Podmanický, že Matej, Michal a Beňadik páchajú násilnosti na jeho poddaných v neďalekom Prosnom. Kráľ Vladislav nariadil Turčianskemu konventu, aby od Okruckovcov vymáhali pokutu 25 hrivien. Domáci rod vlastnil v obci i kúriu, no musel sa vysťahovať do inej v Pominovci (dnes súčasť obce Sedmerovec, okres Ilava), pretože Ján Podmanický bol na nariadenie panovníka uvedený do okrutskej kúrie i s príslušenstvom ako záložný pán. Právo zálohu si Podmanický uplatnil i v kúrii v Pominovci. Neznamenalo to ale, že Okruckovci opustili Okrut. Žilo ich tu množstvo a v roku 1571 im tu Trenčianska župa dala do držby ďalšie majetky. I v roku 1617 bol richtárom obce Rafael Okrucký a Okrut bol filiálkou farnosti v Udiči. Napriek tomu, že obec bola na chvíľu pripojená k lednickému i považskobystrickému panstvu, vlastníkmi Okrutu bol takmer rovnomenný rod, keďže poddaný podľa urbárov neodvádzali panstvám peňažnú ani naturálnu rentu.
Malá obec Okrut ležala na brehu Váhu a na túto mapu bola zakreslená ešte na konci 19. storočia
Padlo rozhodnutie „Presťahovať!“
Ešte v polovici 20. storočia sa živilo asi 170 obyvateľov tejto obce chovom dobytka, hydiny a poľnohospodárstvom, pričom si väčšinu plodín dopestovali na úrodnej terase na brehu rieky. Množstvo ľudí z Okrutu pracovalo i v najväčších púchovských fabrikách ako Gumárne, Makyta, Syenit alebo považskobystrických strojárňach. Väčšina obyvateľov Okrutu bola pomerne chudobná a žila v malých dreveniciach bez elektriny. Pri výstavbe Priehrady mládeže padlo rozhodnutie nielen o zatopení časti Nosíc a Milochova, ale aj o zbúraní všetkých viac ako 30-tich domov v Okrute. Už v marci 1950 bola vytvorená tzv. Presídľovacia komisia, ktorá sa mala postarať o prípravu a realizáciu tzv. „Akcie P“. Podľa archívnych materiálov mali obyvatelia všetkých dotknutých obcí len málo informácií o svojom budúcom presídlení. Najskôr o pridelení nových náhradných domov rozhodovali úrady, no neskôr si mohli obyvatelia sami vybrať, kde chcú ďalej bývať. Celá nová ulica s 19 domami vznikla vtedy ešte v Malej Udiči a sem bola presťahovaná väčšina Okrutčanov. Náklady na jej vybudovanie dosiahli údajne výšku 2,7 milióna Kčs.
Jeden z pôvodných domov v obci Okrut
Postupný zánik Okrutu
V januári 1957 odporúčala Rada Okresného národného výboru v Považskej Bystrici (ďalej len ONV v PB) presídľovacej skupine, aby presídlencom z Okrutu postavili i spoločné hospodárske budovy pre chov domácich zvierat „…pretože si plánujú založiť JRD“. Udičský kronikár o tejto udalosti napísal:„…váhali so vstupom do družstva a neboli vôbec naklonení myšlienke spoločného hospodárenia.“ Jednotné roľnícke družstvo v Udiči nakoniec vzniklo 29. augusta 1958. Pred zbúraním domov pod záplavovou kótou 280 m. n. m. nariadil Odbor školskej rady ONV v PB vo februári 1957 Slovenskému národnému múzeu ešte zdokumentovať čoskoro zaplavenú obec Okrut z historickej, národopisnej a prírodovedeckej stránky. V apríli toho roku dostali obyvatelia Okrutu informáciu od „Štátnej stavebnej správy pre stavbu vodného diela v Nosiciach“ o tom, že si majú vyrúbať svoje stromy a drevo z nich použiť ako palivo. Hodnota jednotlivých domov v Okrute bola nakoniec vyčíslená v rozmedzí 2 860,80 Kčs a 21 787 Kčs.
Nad cestou pred Upohlavom : Miesto zaniknutej obce pripomína kríž s Ježišom Kristom a pamätnými tabuľami osadenými pri príležitosťami 40. a 50. výročia zatopenia Okrutu.
Z dreveníc do „palácov“
Namiesto nich získali Okrutčania nové typizované domy z červených tehál, omietnuté bielou farbou, s oploteným dvorom, vodovodom, elektrinou a kanalizáciou. Na spodnom podlaží sa nachádzali 3 obývacie miestnosti, kuchyňa, kúpeľňa, potravinová komora, WC a chodba. Do podkrovnej izby sa vchádzalo po drevených schodoch. Vchod do domu bol vždy situovaný z ulice. Ešte i dnes je možno rozpoznať „novú“ výstavbu v Udiči i Milochove, no mnohé z domov sú už značne prebudované. Hodnota nových a moderných domov niekoľkonásobne prevýšila cenu tých pôvodných, o čom svedčia i kronikárove slová:„Postavené náhradné rodinné domky v porovnaní so zbúranými boli ako paláce, takže obyvatelia dlho neverili, že sú opravdu ich. Neišla im do hlavy taká „nevýhodná“ výmena zo strany štátu, veď si boli vedomí, čo opustili.“ Posledné zvyšky Okrutu začali miznúť pod vodami Váhu v auguste 1957. Zaniknutú obec pripomína cintorín pri vjazde do Upohlavu a azda i erb pri vstupe do Okrutskej ulice v Udiči. Pri zníženej hladine vo vodnej nádrži je ešte i dnes možné pozorovať základy okrutských stavieb a nad cestou stojí na pamiatku oplotený kríž s Ježišom Kristom a pamätnou tabuľou.
Pavol Makyna