MILAN GABČAN – PROTIKOMUNISTICKÝ ODBOJÁR Z PÚCHOVSKEJ DOLINY

Poznáte pána Milana Gabčana, ktorý prežil nielen svoje detstvo v Púchovskej doline? Nie?! Priznáme sa, že donedávna sme o ňom nepočuli ani my. V tomto príspevku sa dozviete i viac o praktikách komunistického režimu na ľuďoch, ktorí sa nedali zlomiť a bojovali do konca a možno bojujú i dodnes.

Pán Milan Gabčan sa narodil v roku 1932 v obci Vydrná v Púchovskej doline. Prežil tu i svoje detstvo. Spomína najmä na jednu príhodu z obdobia Slovenského štátu (1939 – 1945), teda v čase 2. svetovej vojny. Ako nezbedný chlapec neobľuboval práve sedenie v školskej lavici a veľa času trávil na okolitých lúkach a v horách. Raz prišiel domov s bratom a po čase si ich mama všimla, že nemajú nohavice. Na otázku, kde majú nohavice, Milan úprimne odpovedal, že ich hodili pod posteľ. Následne im zhrozená matka našla vo vreckách tzv. vajíčkové granáty, ktoré našli na svojich potulkách. Na príkaz rodičov ich museli odniesť do stodoly a dobre ukryť. Podobným výmyslom však nebol koniec. Keď prechádzala nemecká armáda na východnú frontu, tak sa na čas zastavila i pri nich. Vojaci vystúpili z auta, zapálili si cigaretu a rozprávali sa. Tento moment využili chlapci na to, aby vyrazili drevené latky na plote a z auta naplneného muníciou odniesli v košeliach a bundách všetko, čo len mohli. Muníciu nosili údajne celú noc do stodoly a počas tejto „hry“ ich nemeckí vojaci nechytili pri čine. Neskôr sa o tejto udalosti zmienili pre bratrancom, ktorý mal následne muníciu odniesť partizánom do hôr.

milan gabcanMilan Gabčan v mladosti

Po vojne odišla celá rodina do bývalej nemeckej obce Litrbach pri Litomyšli, dnes Čistá, kde dostali na základe dekrétu čiastočne zdevastované hospodárstvo po Nemcoch, v ktorom sídlila i sovietská poľná kuchyňa. Keďže po vojne bol veľký nedostatok potravín, každá tzv. zabíjačka sa musela hlásiť úradom, aby sa časť mäsa odovzdala štátu. Rodina s nemeckým obyvateľstvom vychádzala dobre a navzájom si pomáhali i pri sezónnych prácach za stravu. Otec Milana Gabčana sa dohodol s mäsiarom na zabití jedného prasaťa, pričom niektoré chovali legálne, no niekoľké oddelene i načierno. Tie legálne mala kontrola spočítané, tak to jedno zo „zatajených“ strčili medzi oficiálne ošípané, kde ho v noci mäsiar zabil. Vôňu z výrobkov, ktorá sa mohla šíriť z kamennej komory, prekrývali rozlievaním močoviny zo žumpy po dvore.

Po komunistickom puči v roku 1948 boli domáci hospodári nútení štátom k vstupu do jednotných roľníckych družstiev. Otec pána Milana Gabčana sa rozhodol s celou rodinou emigrovať na západ. Pri prieskume terénu na hraniciach zablúdil a omylom sa vrátil späť, kde ho zadržala pohraničná stráž. Následne prešiel niekoľkými okresnými väzeniami až sa dostal do väzenia v Uherskom Hradišti. To preslávilo najmä brutálne vyšetrovanie Aloisa Grebeníčka, otca bývalého predsedu Komunistickej strany Čiech a Moravy v rokoch 1993 až 1995 – Miroslava Grebeníčka. Pani Anne Gabčanovej sa podarilo po pol roku uplatiť jedného z väzniteľov bravčovým stehnom a jej manžel sa dostal domov, kde od radosti pobozkal zem. Počas pobytu otca rodiny vo väznici komunistickí funkcionári v Čistej doslova šikanovali Gabčanovcov rôznymi vyhrážkami a neustálymi domovými prehliadkami. Nakoniec celá rodina musela opustiť statok a ocitli sa v skladisku vo Svitavách. 

Potom, čo v roku 1950 pán Milan Gabčan nastúpil na pracovné miesto elektrikára v štátnych kúpeľoch v Karlových Varoch, prisťahovala sa sem i celá rodina. Keď sa raz v neďalekých Daloviciach konali závody, pán Milan odfotil holandského plochodrážneho motorkára ako vychádza z depa. Vysvitlo, že depo bolo súčasťou kasární a za to ho zatkla, odviedla a vypočúvala ŠtB. V čase matkinej smrti sa s bratom Stanislavom rozhodli vrátiť do Svitav, kde Milan pracoval ako elektrikár v podniku Vigona a mladší brat chodil na gymnázium. Tu sa okolo nich zhromaždila skupina mladých ľudí. Spoločne vyrábali a rozmnožovali letáky na cyklostyle, ktoré mali vyburcovať iba prizerajúce sa obyvateľstvo. Obaja odhodlaní bratia si ešte pred tým spravili výsadkársky kurz v Blansku a v Brne. Operáciu s letákmi nazvali „Lazy sa pohli“ (podľa obce Lazy pod Makytou, ktorú poznali z detstva) a roznášali ich do schránok, kín, divadiel, vlakov a rozhadzovali po uliciach. Zlom nastal až vtedy, keď leták hodili do schránky náčelníkovi ŠtB Kočvarovi. Po celých Svitavách sa začali bytové prehliadky, bratia sa snažili zničiť všetky dôkazy a Milan Gabčan odniesol zbrane z bytu do podniku Vigona, kde ich ukryl do rozvádzača pod stropom i s ďalšími vecami. O týždeň neskôr dostal od majstra z podniku echo, že v noci ho majú zatknúť. Ostatným dal inštrukcie, z podnikového úkrytu vybral schované veci a pri ceste ho už čakal kamarát na motorke, ktorý ho zaviezol na železničnú stanicu. Milan Gabčan následne pokračoval smerom na Slovensko.

cyklostylPrístroj cyklostyl, ktorý Milan Gabčan úmyselne v práci pokazil, aby ho následne využíval na tlač letákov

Ukryl sa na lazoch pri Mostišti (dnes súčasť obce Dohňany), ktoré poznal z detstva. Domácim obyvateľom tvrdil, že je na dovolenke a zatiaľ si v lese vybudoval zemľanku, kde sa po niekoľkých dňoch ukryl. Zásobovacia spojka z Mostišťa mu oznámila, že ho niekto hľadá. Bol to Zdeněk Havlíček, ktorého Milan Gabčan poznal z výsadkárskeho kurzu v Brne. Priniesol mu mapu, kompas a ďalší materiál na tlač letákov. Keď ho však odprevádzal na vlakové nástupište, zatkla ho tam pripravená ŠtB. Nakoniec sa ukázalo, že Zdeněk Havlíček bol s ŠtB dohodnutý za pracovné miesto vedúceho železiarstva v Litomyšli. Milan Gabčan následne videl ešte svojho udavača v družnej debate na gauči s vyšetrovateľmi v Púchove, odkiaľ ho odviezli do Žiliny a s koženými klapkami na očiach do väznice v Brne na Orlej ulici. Tu sa na základe morseovej abecedy na stenách väznice dozvedel, že takmer všetkých z akcie „Lazy sa pohli“ zatkli 19. marca 1953, 5 dní po smrti Klementa Gottwalda. Milan Gabčan musel  neustále v rôznych intervaloch písomne zdokumentovať svoju výpoveď a tie boli vyšetrovateľmi ŠtB porovnávané. Vyšetrovateľ ho bil pravítkom, dávali ho do kobky ihlanovitého tvaru, kde sa nedalo stáť ani sedieť. Keďže po smrti Stalina a Gottwalda udeľovali súdy menšie tresty, tak Milan Gabčan bol 10. septembra 1953 odsúdený na 3 roky odňatia slobody, prepadnutie polovice majetku a stratu občianskych práv na 3 roky. Jeho brata Stanislava odsúdili na 1 rok väzenia a ďalších zo skupiny na 2 roky až 8 mesiacov. Milanovi priťažil útek a držanie zbrane.

Milan Gabčan bol po súde odvezený do väznice na Pankráci, následne do zberného tábora v Ostrove pri Karlových Varoch a odtiaľ do tábora Barbora na Slavkovsku. So spoluväzňom Ing. Trojanom si museli na jedlo zarábať tak, že pomocou vidiel hádzali potravinársky odpad na nákladné auto, pričom na nich z tej „pohyblivej hory“ padali rôzne červy. Následne dostali trochu rajčinovej omáčky, ale ani jeden z nich na ňu už nemal chuť. Po rôznom väznení sa Milan Gabčan dostal aj do pracovného tábora Svatopluk pri Jáchymove, ktorý svojim zabezpečením a podmienkami pripomínal nacistický koncentračný tábor. Po ťažkej práci v rádioaktívnych doloch a nízkom prísune potravy dostal i Milan Gabčan týfus a vážil niečo málo cez 40 kg. Pre svoj neustály odpor k príkazom dozorcom bol trestaný. Za nesplnenie výkonu dostávali väzni biele lístky na stravu, čo znamenal nízky prídel jedla. Milan Gabčan si zohnal červenú farbu, ktorou lístky prefarboval a zabezpečoval si tak väčší prídel stravy. Po smrteľných nehodách boli telá väzňov v táboroch iba hodené na nákladné auto a odvezené preč. Po preradení do Ležnice bol označený za „utekára“. Tu dostal väzenské oblečenie so zeleným terčom na chrbte. 2-3 mesiace každú sobotu o desiatej večer musel ísť s niekoľkými ďalšími väzňami do tzv. ostreľovacieho pásma medzi strážne guľometné hniezda a tu ich rovnomerne zamkli o ostnatý drôt. Ráno pred piatou ich dozorca odomkol a išli opäť pracovať. Neskôr sa dostal do dielne, kde pracoval ako elektrikár a podmienky tam boli oveľa lepšie. V apríli 1955 bol Milan Gabčan na základe amnestie prepustený z „jáchymovského pekla“.

milan gabcan 3Milan Gabčan s vyznamenaním v súčasnosti

Po prepustení bol Milan Gabčan neustále pod dozorom, chodil na vypočúvanie k ŠtB a v práci bol šikanovaný. Počas obdobia komunizmu sa nedal zlomiť, no „odniesli si to“ i jeho deti pri prijímaní na štúdium. Ešte aj v roku 1990 bol vyhodený z práce v ČKD Choceň za to, že odmietol vstúpiť do spolku jakešovskej brigády. Dnes žije v obci Choceň, kde je miestopredsedom Konfederácie politických väzňov Orlickoústecka. V máji 2014 prevzal od českého ministra obrany Martina Stropnického odznak a osvedčenie za účasť v odboji a odpore proti komunizmu.

Osud pána Milana Gabčana zdokumentovalo stredisko Post Bellum. Za tip ďakujeme pánovi Petrovi Mikšíkovi!

autor: Pavol Makyna

This entry was posted in HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.