Marczibányiovci – tak často skloňované meno rodu v súvislosti s dejinami Púchova, a tak málo o nich vieme, historikov nevynímajúc. Väčšina obyvateľov a návštevníkov regiónu si ho v súčasnosti spojí so záhradou vo vnútrobloku medzi Námestím a Moravskou ulicou. Pri akomkoľvek čítaní o dejinách mesta sa mu priam nie je možné vyhnúť. V žargóne dnešnej mládeže by sme mohli povedať, že tu „viac ako 600 rokov tvrdili muziku“. Aj preto sme sa rozhodli zosumarizovať možno známe fakty a doplniť ich o ďalšie výsledky nášho bádania.
NAJSTARŠIE ZMIENKY
Vieme, že súčasný Púchov vznikol spojením dvoch osád dvoch rôznych vlastníkov, pričom obe používali jeden názov. Dejinný vývoj oboch častí sa veľmi líšil. Názov mesta je odvodený od prvého známeho osadníka a majiteľa – Pucha, ktorého v roku 1243 nepriamo spomína listina Bela IV. Prvým známym vlastníkom druhej osady je majiteľ Lednického panstva – Marek z Lednice, uvedený v listine Bela IV. z roku 1259. Kladiete si otázku: „Čo to má spoločné s Marczibányiovcami?“ Odpoveďou je listina Mateja Korvína z roku 1469. V nej je uvedené, že Marczibányiovci vlastnia pozemky, ktorých bol majiteľom spomínaný Puch. Martin Marczibányi v listine tvrdí, že darované pozemky a stavby užívali spokojne v dávnej minulosti už jeho predkovia a z toho usudzujeme, že spomínaný rod je Puchovým potomstvom. Tvrdiť to môžeme aj na základe faktu, že spomenutý Martin mal otca Štefana a synov Ondreja a Štefana, a všetci používali prímeno – Púchovský. Podľa jednej teórie dal rodu meno spomenutý Martin, ktorý bol v tom čase tzv. dzekaním volaný „Marci“ a oslovovaný ako „pán“. Spojením „Marci“ a „pán“ malo vzniknúť pomaďarčené „Marczibán-yi“. Martinov syn Ondrej dostal listinou v roku 1467 právo používať šľachtický erb.
Pôvodný erb rodiny Marczibányiovej, na ktorom držal medveď v papuli šabľu.
KDE LEŽALA PÔVODNÁ OSADA A RODOVÉ POZEMKY?
Týmto sme ozrejmili prvé súvislosti s rodinou Marczibányi. Neuviedli sme však miesto stotožnené s prvou osadou na území Púchova a pozemkami, kde boli Marczibányiovci zemepánmi. Pri zakladaní pozemkovej knihy v Púchove v roku 1868 uviedli Vavrinec a Anton Marczibányiovci za svoje pozemky parcely s číslami 186-193 a 202. Tie boli z dnešného pohľadu ohraničené ulicami: Námestie slobody, Komenského, Moravská a uličkou, ktorá spája Námestie s Moravskou ul. popri detskom ihrisku v tomto vnútrobloku (viď. obrázok). Na parcele č. 202 stál kaštieľ spomínaného rodu. Chátrajúca budova bola asanovaná v roku 1988. V šľachtických kruhoch vo vtedajšom Uhorsku začal rod podľa známych faktov vynikať až v 18. storočí, a to funkciami vo verejnej správe. No pre dejiny Púchova bola rodina významným vlastníkom marczibányiovskej časti od založenia prvej osady, cez celé obdobie feudalizmu, až do roku 1848, kedy bolo zrušené poddanstvo.
Vyznačenie Puchovej osady a pozemkov rodiny Marczibányiovej v katastrálnej mape
HMOTNÉ DEDIČSTVO V ULICIACH MESTA
V meste zostalo len veľmi málo hmotných pamiatok, keďže historické jadro bolo zbúrané v priebehu 80. a 90. rokov minulého storočia. Napriek malému množstvu dochovaného hmotného kultúrneho dedičstva sa v Púchove paradoxne zachovali práve pamiatky, ktoré dali vybudovať Marczibányiovci. Najstaršími sú hruškovitý podstavec a na ňom socha sv. Jána Nepomuckého z roku 1773, ktoré dal rod postaviť pred svoj kaštieľ. Pôvodne bolo toto sochárske dielo obkolesené malým kamenným múrikom. V roku 1931 bola socha premiestnená do súčasnej polohy a o 6 rokov neskôr boli okolo nej vysadené 4 lipy. Na podstavci vidieť obmenu erbu Marczibányiovcov.
Socha sv. Jána Nepomuckého, ktorá v rukách pôvodne zvierala zlatý kríž a zlatú palmovú ratolesť
Za Marczibányiovskú pamiatku považujeme aj najstaršiu budovu v meste. Tzv. Župný dom na dnešnom Nábreží slobody bol postavený na konci 18. storočia v barokovo-klasicistickom štýle s manzardovou strechou a pruskými klenbami v interiéri. Presný rok výstavby nám nie je známy (zrejme 1795), ale od roku 1896 v tejto krajinskej budove sídlil okresný úrad. Stavbu dala pôvodne vybudovať Trenčianska župa pod vedením župana Jána Baptistu Ilešháziho (župan v r. 1766-1799). Budova bola sídlom úradu podžupana Imricha Marczibányiho (nar. 1763 – zomr. 1814), ktorý dal podnet na jej výstavbu. Ten sa stal známym i tým, že prispel najväčšou čiastkou na založenie Vojenskej akadémie vo Viedenskom Novom Meste za vlády Márie Terézie. Imrich Marczibányi je zrejme od roku 1814 pochovaný spolu so svojou ženou Annou Huszárovou pri katolíckom kostole, kde sú umiestnené ich náhrobné kamene.
Pravdepodobne náhrobný kameň Imricha Marczibányiho a jeho ženy Anny Huszárovej za plotom katolíckeho kostola, dnes je čitateľný iba Imrichov náhrobok
Asi najzachovalejšou pamiatkou tohto rodu je Kaplnka tróniacej Madony s dieťaťom na tzv. C-éčku v dvore domu č. 659. V roku 1833 ju dal postaviť Anton Marczibányi (Trenčiansky župan v rokoch 1845-1849). Kaplnka je kultúrnou pamiatkou od 7. novembra 1963 na základe rozhodnutia so signatúrou SKK ONV Považská Bystrica 70/63.
Kaplnka tróniacej Madony s dieťaťom pri tzv. C-éčku, ktorú dal postaviť posledný muž z rodu: Anton Marczibányi
KONIEC RODINY V PÚCHOVE
… už pripravujeme 🙂
Autor: Pavol Makyna