Hoci Ladce nie sú súčasťou okresu Púchov, i tak je lom cementárne výraznou dominantou celého regiónu. Vidieť ho už z hraníc z ČR a hranica okresov Púchov a Ilava ho rozdeľuje na 2 polovice.
Podnikanie na báze ťaženia nerastných surovín a ich následný predaj sa začali v roku 1890 aj v Ladcoch. Viedenský bankár Adolf Schlenk von Lédecz dal na svojom panstve vo vrchu Butkov v roku 1889 preskúmať výskyt vápenca, jeho množstvo a kvalitu. Výsledok ho utvrdil v podnikateľskom zámere vybudovať tu cementáreň, ktorá vyrábala cement najmodernejšou technológiou na dnešnom území Slovenska, pod názvom „Lédeczer portland-zement fabrik des Adolf von Schenk-Lédecz“.
Pôvodný podnikateľský zámer Adolfa Schenka von Lédecz sa na konci 19. storočia ukázal ako veľmi prezieravý a do dnešných dní vďaka nemu profituje nielen firma Považská cementáreň, a. s. so sídlom v obci Ladce. Ako sme už skôr uviedli, prvý cement tu bol vyprodukovaný v roku 1890 a stal sa prvým, ktorý bol v na dnešnom území Slovenska vyrobený moderným spôsobom. Náklady na ťažbu vápenca v lome, ktorý dostal názov podľa vrchu Butkov, boli spočiatku pomerne vysoké. Rýchlemu zisku alebo aspoň návratnosti z vybudovania podniku nepomáhali ani vtedy nízke ceny tejto suroviny a to najmä z dôvodu, že odpadli náklady na dovoz z Nemecka a Anglicka. Čo sa na jednej strane javilo ako nevýhoda, sa na druhej strane stalo prednosťou. Kvalitný portlandský cement produkovaný v Ladcoch sa používal v celej Rakúsko-Uhorskej monarchii. Využívaný bol na rôznych druhoch stavieb v širokom i ďalekom okolí. Spomeňme aspoň prvý most v neďalekom Púchove, ale i ďalšie v Šarišskej župe, výstavbu kanalizácie vo Viedni, železnice v Novohrade, či železiarní v Třinci, vojenských pevností, kasární, vodných stavieb na Váhu. Z množstva zákaziek a následných dodávok začala Cementáreň okamžite profitovať.
Cementáreň Ladce v roku 1900 – založená v r. 1889 pod názvom „Lédeczer portland-zement fabrik des Adolf von Schenk-Lédecz“
Ročná kapacita produkcie portlandského cementu bola na začiatku prevádzky stanovená na 30 000 ton. Tieto kapacity sa však až do vzniku ČSR nepodarilo naplniť. Pri jeho výrobe sa používal surový vápenec a slieň, ktoré sa po upravení zbavili vlhkosti v tuneloch sušiacej pece, prípadne sušiarňach. Následne bola surovina dopravovaná ručne do drviacich strojov. Pomer vápenca a slieňa pri výrobe cementu určovalo prvé laboratórium. Celý výrobný proces sa vykonával na vtedy technologicky dostupných zariadeniach. Po rozdrvení bol materiál dopravený valčekovými dopravníkmi do mlynice na surovinu. Tu získaný prášok bol osiaty na ôsmich žľabových sitách a uskladňoval sa v zásobníkoch. Surovinová múčka sa pomocou elevátorov dopravila k tzv. sieťovým šnekom, tu sa navlhčila a plastická masa, ktorá z nej vznikla bola presunutá k lisom. Tie produkovali za 24 hodín asi 60 000 kusov ťažkej tehly o váhe 2,5 kg. Tieto tehly sa sušili v už spomínaných tuneloch a následne sa vypaľovali v etážových peciach na slinok. Cement sa nakladal do pristavených železničných vagónov alebo sa balil do vriec po 50 kg, prípadne do drevených sudov po 50, 100, 180 a 200 kg, a to podľa želania zákazníka. Sudy boli vyrábané v sudárskej dielni priamo v závode. Záujem o cement rástol a tým sa zväčšovala i kapacita výroby, v roku 1896 bolo v prevádzke už 6 pecí. V roku 1890 sa v Ladcoch vyrobilo 2367 t cementu, v nasledujúcom roku to bolo 7300 t, v roku 1894 už 15 000 t, v roku 1895 19 702 t, v roku 1900 21 400 t, v roku 1905 22 000 t a v rokoch 1913-1918 spolu 177 830 t portlandského cementu. Vplyv na dopyt mala napr. celková geopolitická situácia, hospodárske problémy monarchie, ale aj zavádzanie nových technológií do výrobného procesu. Kvalita výrobku bola veľmi vysoká a tá sama mu robila dobrú reklamu. Po prvej svetovej vojne, teda v 1. ČSR, sa výroba cementu postupne zvyšovala, ale neprekročila objem 100 000 t ročne. Vtedajšie maximum, 93 418 t, vyrobili v roku 1935 a najmenej, 39 000 t, v roku 1933. To sa už v stavebníctve odrážal dopad veľkej hospodárskej krízy. Po smrti zakladajúceho majiteľa Adolfa Schenka v r. 1896 sa často menili majitelia firmy. Zo všetkých je potrebné spomenúť rok 1911, kedy sa majiteľom stala „Zolnauer Zement und Kalksfabrik – Akciengelschaft“ (Žilinská účastinárska spoločnosť na výrobu cementu a vápna). Nový majiteľ prevzal akcie na 100%, pričom celková hodnota cementární v Ladcoch bola 1 167 000 korún.
Mapa z druhej polovice 19. storočia zachytáva stav pred povrchovou ťažbou pri Ladcoch
Na počiatkoch ťažby dodával lom Butkov v Ladcoch 200 – 250 t suroviny denne. Už vtedajšími rozmermi bol rozsiahly. Na dĺžku meral 720 m, široký bol 136 m a vysoký 45 m. Z lomu sa vápenec dopravoval 110 m dlhou zvážnicou a potom asi 2 km úzkokoľajkou do závodu. 12 vozíkov kameňa naložilo dvaja chlapi, ktorý ho následne rozlámali na veľkosť hlavy. Z lomu sa vozíky púšťali samospádom tak, že chlapi na nich stáli a brzdili. Po rovine a späť ťahal 2 vozíky jeden kôň. Po vzniku ČSR bola v roku 1921 ladecká cementáreň spolu s cementárňou v Lietavskej Lúčke zapísaná pod spoločným názvom ako „Žilinské a Ladecké portlandcementové továrne, účastinná spoločnosť“. Noví majitelia výrazne investovali do modernizácie spracovania vápenca i do vedeckého výskumu priamo v cementárni. Tým sa produkt neustále skvalitňoval a zväčšovala sa kapacita výroby. Vybudovala sa zvážna reťazová dráha, ktorú neskôr prestavali na lanovú zvážnu dráhu alebo aj továreň na výrobu hlinitanového cementu značky Bauximent. Pokračovanie nabudúce…
Satelitná fotografia zo začiatku 21. storočia zachytila lom Butkov pri Ladcoch
Autor: Pavol Makyna