O tragédii v osade Mladoňov v obci Lazy pod Makytou sa toho v historiografii nepopísalo mnoho. Väčšina literatúry ju spomenie iba jednou alebo dvoma vetami. Výnimkou je azda útla kniha Emílie Šipulovej – „Dedinôčka moja rodná“, ktorá zažila krvavé udalosti ako trinásťročné dievča. No mnohé interpretované výpovede tých, ktorí prežili, si v knihe odporujú a môžu zavádzať. Podobne sú na tom aj napr. niektoré nepresné údaje priamo v Archíve SNP v Banskej Bystrici. A čo sa vlastne stalo?
Začiatkom októbra 1944 sa v oblasti Myjavy a Starej Turej sformovala 2. československá partizánska brigáda J. V. Stalina z miestnych partizánov a výsadkárov zo Sovietskeho zväzu, vysadených skôr pri martinských Žabokrekoch. Po niekoľkých akciách tejto skupiny, ako napríklad nahádzanie granátov do školy v Myjave, kde spali Nemci, bola postupne vytláčaná cez Biele Karpaty smerom na sever k Javorníkom. Pri Lysej pod Makytou utrpela partizánska jednotka ťažké straty v bojoch s nemeckými jednotkami a jej zvyšky sa rozpŕchli. Skupina partizánov unavená po boji a úteku, ktorú tvorilo asi 200 – 300 mužov vošla v noci z 28. na 29. október 1944 do osady Mladoňov v dnešnej obci Lazy pod Makytou. Ozbrojení sebavedomí partizáni vošli do domov miestnych obyvateľov, ktorí im vo veľkom strachu dali najesť. Následne sa uložili priamo u nich, ale i v okolitých hospodárskych stavbách a dvoroch, k spánku. Nie je pravdou, ako uvádza najmä marxistická literatúra a E. Šipulová, že im obyvatelia Mladoňova už skôr pomáhali a mali s nimi dobré vzťahy. Naopak, veľmi sa obávali toho, čo partizánska prítomnosť v osade môže v tom čase priniesť, keďže bolo známe, že akákoľvek pomoc týmto ozbrojencom sa môže skončiť smrťou na popravisku. Na základe informácií o presunoch partizánov na území Slovenskej republiky od miestneho konfidenta sa presúvali z Protektorátu Čechy a Morava príslušníci SD (Sicherheitsdienst) z obce Horní Lideč v okrese Vsetín. Cez Lazy pod Makytou sa na dvoch autobusoch a troch osobných autách prepravili o 5.15 hod. k osade Mladoňov. Cez ňu malo asi 100 Nemcov podľa nariadenia nemeckého veliteľa prejsť potichu husím krokom k osade Bučovec na rozhraní Lazov a Marikovskej doliny, kde sa partizáni mali nachádzať. Nemecké vojenské jednotky netušili, že partizáni sa už presunuli do nižšie položeného Mladoňova. Prvé výstrely prinútili jednotky SD k ústupu, no partizáni sa dali na útek smerom k Bučovcu. Pri úteku za sebou zanechali guľomet, vysielačku, 11 vojenských a žandárskych pušiek, ktoré za sebou zahadzovali v dvoroch a ich nález Nemcami naplnil aj tie najhoršie obavy obyvateľov. Zbrane poslúžili nemeckým vojenským jednotkám ako dôkaz pomoci domácich obyvateľov Mladoňova partizánom a nepomohlo ani vysvetľovanie. Na mieste zavraždili 14 miestnych mužov, dve ženy a jedného asi zraneného partizána. Po svojom návrate do Protektorátu Čechy a Morava sa Nemci chválili krvavým oblečením, nakradnutými potravinami, hydinou a dobytkom pred kolegami. Všetky obete boli napriek zákazu pochované do hrobu na cintoríne vedľa kostola v obci Lazy pod Makytou.
Po masovej vražde jednotkami SD je potrebné zodpovednosť pripísať aj partizánom 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorí napriek početnej prevahe utiekli a takýmto nezmyselným spôsobom zatiahli nevinných ľudí do svojej činnosti. Paradoxom je azda fakt, že dodnes sa konajú spomienkové udalosti a kladú vence pri pamätníku s podobou partizána, ktorý bol v roku 1952 postavený pri vstupe do osady Mladoňov.
Autor:
Mgr. Pavol Makyna, PhD.
Ústav pamäti národa
Pri písaní textu vychádzal autor z archívnych materiálov, príspevku K. Janasa v Zborníku MS 2/2004 s názvom „Druhá československá partizánska brigáda J. V. Stalina a jej podiel na mladoňovskej tragédii“ a spomínanej knihy E. Šipulovej z roku 1998. Príspevok so slávnostným príhovorom starostu obce Lazy pod Makytou pri príležitosti pripomenutia si 70. výročia tejto tragédie nájdete tu (stačí kliknúť).