30. apríl je deň, kedy sa v Púchove zapaľuje vatra pri príležitosti pripomenutia si odchodu nemeckých vojsk v roku 1945 z nášho regiónu. V tom čase zároveň prichádzala rumunská a sovietska armáda, pred ktorou Nemci ustupovali. No už v roku 1938 sa v celom tomto regióne začal formovať odboj, ktorý sa rôznymi spôsobmi snažil o diverzantskú činnosť.
Po 6. októbri 1938, kedy bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska a boli zakázané všetky politické strany, okrem Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a národnostných strán (maďarská a nemecká), prešli niektorí ich členovia do ilegality. V celom regióne sa konali domové prehliadky, pri ktorých sa zabavovali písomnosti rôzneho druhu – najmä pokroková a komunistická tlač. V roku 1940 bola v púchovskom dome Ladislava Molitora na Mudroňovej ulici založená ilegálna skupina. Stretli sa tu komunisti – už spomínaný L. Molitor a Miroslav Jelčic, ďalej Štefan Mako, Pavol Mozola, Štefan Vrábel, Anton Strážnický a Anton Lichtman z Považskej Bystrice. Organizačné stretnutie tejto skupiny sa zopakovalo medzi vŕbami pri rieke Biela Voda, toho sa zúčastnil i ďalší komunista – Pavel Fraňo z Lednických Rovní a Ondrej Chreňo z Lazov pod Makytou. Vznikli ďalšie ilegálne bunky, pre ktoré sa mali zabezpečiť technické zariadenia na rozmnožovanie letákov a tlače. Ladislav Molitor bol napojený na ilegálnu bunku KSS v považskobystrickej Zbrojovke, kde pracoval. V spolupráci s ďalšími spolupracovníkmi vyrábali a šírili odbojovú tlač: Hlas ľudu, Považské zvesti, Príbehy Janka Slovenského, Boľševická zástava a i. Okruh členov tejto bunky sa neustále zväčšoval až na jeseň roku 1940 vznikla v Púchove ilegálne okresné vedenie KSS, napojená na oblastný výbor KSS v Žiline, v zložení: J. Juršták, L. Molitor, M. Jelčic a P. Fraňo. Po udaní nastrčeného konfidenta gestapa Kmínka v považskobystrickej Zbrojovke v roku 1941 sa začalo v celej oblasti zatýkanie. Z Púchova boli zaistení, následne pred súd a do sústreďovacích táborov poslaný J. Juršták, M. Jelčic, L. Molitor, Herman Immerblum, Mikuláš Klein, Štefan Vrškovský, P. Fraňo. Po prepustení boli všetci pod neustálym policajným dohľadom. H. Immerblum a M. Klein boli židovského pôvodu, a tak boli transportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ sa už nevrátili.
Nástup Židov na železničnej stanici v Púchove v marci 1942 pred transportom do koncentračného tábora
Popri zmenách na fronte v roku 1943 sa obnovila ilegálna činnosť a začala sa spolupráca s občianskym odbojom. Ten sa v počiatkoch prejavoval ako tichý odpor – aktívnejšie najmä medzi evanjelickou mládežou a predstaviteľmi tejto cirkvi. V tomto „okruhu“ pôsobil aj evanjelický a. v. farár Peter Škodáček, ktorý bol napojený na nekomunistický odboj – na Dr. Jozefa Lettricha (v 1. ČSR – Agrárna strana). P. Škodáček spolu so svojou manželkou pomáhali utekajúcim a prenasledovaným občanom z Čiech a Moravy, ktoré boli nemeckým Protektorátom, cez hranice na Slovensko a do ďalších krajín. Tu boli nápomocní mnohí obyvatelia pohraničných obcí Púchovskej doliny, železničiari, notárski úradníci (Oldřich Beneš) a pohraničná stráž (Ján a Štefan Pajtášovci). Spomínaný farár v spolupráci s farárom Samuelom Peressenyim a jeho synmi Jánom, Jurajom a Lacom zo Záriečia vyrábali ilegálne letáky v pálenici u Marciňov. Nielen po celej doline ich šírili prostredníctvom Štefana Samka, Juraja Marciňu, Jána Brtiša, Štefana Marmana, Ondreja Jancíka, Štefana Janíčka a ďalších.
Hraničný priechod pri obci Střelná v roku 1943
V auguste 1944 sa v Zárieči v dome Ondreja Jancíka stretli farár P. Škodáček, sklár Arpád Vladár, učiteľ zo Súľova-Hradnej J. Podhorányi, úradník z Púchova Anton Višňovský, Štefan Mako zo Záriečia a kamenár František Milko z Lysej pod Makytou. Tu založili Okresný revolučný národný výbor (ORNV) pre okres Púchov. Po vyhlásení SNP sa síce tento región nestal súčasťou tzv. oslobodeného povstaleckého priestoru, no jeho význam bol najmä v dislokácií partizánskych zoskupení a jednotlivcov, ale i pri bojových úlohách v tyle nepriateľa. Partizáni využívali hornatú oblasť regiónu, dôležité cestné a železničné komunikácie a zbrojárske podniky v Považskej Bystrici a Dubnici nad Váhom. Tie zo strategických dôvodov obsadila nemecká okupačná armáda. Po potlačení povstania odbojová činnosť neustala, ale napríklad Emil Kováč, Jozef Sladký, Vladimír Suttner, Jozef Nemček, Ján Pajtáš a Ján Bizoň (všetci z Púchova) pomáhali vytvárať spoľahlivé zázemie partizánom v okolitých horách. Zbierku pre ranených a vystavovanie falošných dokladov organizovali František Sobolčík, Ondrej Šikura (notár) a Ján Pajtáš. Mnohí obyvatelia boli priamymi súčasťami partizánskych skupín. Napríklad v Lazoch pod Makytou viedol jednu učiteľ z Púchova Jozef Vávra a druhú sovietsky utečenec z koncentračného tábora v Nemecku Vasil Minič.
Púchovský evanjelický a. v. farár Peter Škodáček (1937-1951)
Pri prenasledovaní a presune partizánskych skupín dochádzalo často ku kontaktu s civilným obyvateľstvom, s čím súvisí i najväčšia tragédia v oblasti – zavraždenie 16. obyvateľov osady Mladoňov (budeme sa jej podrobnejšie venovať v inom príspevku). V tomto priestore operovala i partizánska skupina Moravan pod vedením Františka Mézla a brigáda Jana Žižku, ktorej velil Janko Ušiak. V marci 1945 prichádzajú k Zubáku a Lednici spojené partizánske oddiely 2. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina, ktoré mali organizovať formovanie zoskupenia z miestnych obyvateľov, zásobovanie, rekviráciu majetku, spoluprácu s ilegálnymi odbojovými hnutiami. K 1. máju 1945 mali tieto oddiely už 276 príslušníkov, z Lednických Rovní to boli Jozef Novosad, Ján Lálka, Ján Hanták, P. Fraňo, Vladimír Fraňo, Vojtech Ondrka, Ján Šlesár, Ján Wollschláger, Ferdinand Adamec, Felix Blažej, Ján Šafránek, Vojtech Baracka, Anton Kos, Ladislav Čermák a ďalší. K skupine sa pridali i Anna Fraňová (manželka P. Fraňa) a dcéry Anna a Emília, ktoré mali funkciu zdravotníčok. V oddiely boli i obyvatelia Lednice, Lysej pod Makytou, Záriečia a v marci 1945 sa k oddielu pridali i od nemeckej armády zbehnutí maďarskí vojaci.
Výstavba mladoňovského pamätníka v roku 1952
Ako príslušníci I. čs. armády v SNP z Púchova pôsobili: Jozef Chano, Stanislav Kucej, Štefan Crkoň, Pavol Rosina, Jozef Migát, Augustín Pastorek, Jozef Pupák, Martin Luhový, Pavol Valentíny, Michal Kačík, Jozef Mikušík, Štefan Mazák, Rudolf Gajdošík, Miloš Štecko, Koloman Popovič a Jozef Rosina. V zahraničných armádach protinacistickej a protifašistickej koalície bojovali: Ján Coma, Pavol Dubnický, Ondrej Jozefík, Martin Luhový, Martin Majorov, Anton Pagáč, Jozef Rosina, Ondrej Pastorek, Pavel Škripec, Ondrej Urban. V období SNP sa vytvoril Revolučný národný výbor (RNV) v Púchove pod vedením Antona Višňovského, ktorý zasadal v jeho byte.
Einsatzkommando pri poprave v roku 1942
Ku koncu vojny nastal v celom regióne veľký chaos. Nacisti sa pri odchode vyvršovali na obyvateľoch. V Nimnici vykonala jednotka Einsatzkommanda 13 popravu piatich osôb, ktorých obvinila z pomoci partizánom (bratia Kvocerovci z Dolných Kočkoviec, Lajoš Zbín z Lednických Rovní, Ľudovít Holička z Čepčína a jeden neznámy občan). Jednému z bratov Kvocerovcov sa podarilo prežiť, keď mu strelili cez zátylok pod oko a vyhrabal sa spod slabej vrstvy hliny a lístia. V obci Záriečie nacisti pri odchode zabili sedem občanov: Ondreja Chovanca, Jána Pustého, Ondreja Hettu, Štefana Papalu, Jozefa Krátkeho, Štefana Brtíša a Štefana Hrančíka. Púchov zostal bez bojov, pričom boli „iba“ vyhodené do vzduchu cestný a železničné mosty cez Váh (viac o mostoch tu).
Zo spomienok V. Fraňa spracoval Pavol Makyna