Niektorým prírodným katastrofám, najmä povodniam, ktoré zasahovali Púchov pomerne často, sme sa venovali už viackrát. Dokonca sme spomínali i zemetrasenie. No mestečko sa v minulosti taktiež častokrát ocitlo v plameňoch.
Občas ho zapaľovali rôzne vojská a bandy, ktoré tadiaľto prechádzali, inokedy horelo z neopatrnosti obyvateľov, prípadne do jedného z drevených domov udrel blesk. Požiare sa šírili veľmi rýchlo najmä za veterného počasia, keďže (z časti alebo celé) drevené domčeky stáli blízko seba a protipožiarna ochrana nemala vysokú úroveň. V roku 1702 vyhorel dom i s pivovarom Jána Chrastinu, v roku 1779 zničil požiar dom Štefana Kubana, ďalej „roku 1780 dopustil Pan Boh neštesti ohna kde všetko mesto v plamenoch do skazy vyšlo, kostel, vežu, zvony skazu vzali skrz neopatrnosti gazdu isteho siračnika menom Štefan Hulika“ alebo „roku 1807 dne 25. augusta obrateno jest v popel mestečko, kdežto krom domov a chalup censualskych pod osvicenost grofa Aspremonta Linde a Rekheim jak v meste a ulici Moravskej.. tež take chram Pane spolu i ze zvonmi (Fara, pet domov jeho excelencie p. grofa i dom p. veľkomožného vicišpána Marcibany polovice jeho kurie)“.
Križovatka Moravskej a Moyzesovej ulice v roku 1910
Jeden z najväčších a najrozsiahlejších požiarov vypukol v roku 1865, kedy zhorel celý Chmelinec, kde sa sústredilo židovské obyvateľstvo. Nachádzala sa tu i drevená synagóga, ktorá úplne zhorela. Stál tu i pivovar, od ktorého je zrejme odvodený názov tejto časti mesta, no i ten celý ľahol popolom. Po spomínanej katastrofe sa začala nová výstavba námestia – pribúdali nové obchody a hostince (napr. aj budova – tzv. Nathanov hostinec (neskôr tiež učňovská škola) na rohu Námestia a dnešnej Moyzesovej (pešej) ulice ), začalo sa aj s budovaním novej murovanej synagógy. V 19. storočí bol tiež často opravovaný katolícky kostol v dôsledku ničenia ohňom. Požiaru v roku 1865 úplne podľahol aj evanjelický kostol, ktorý bol vystavaný od roku 1784.
Nová murovaná synagóga, ktorá bola vystavaná po zničení drevenej
Opis požiaru zo začiatku 20. storočia, konkrétne z 15. júla 1904 sa zachoval vďaka rukopisu evanjelického pána farára Zambokréthyho, ktorý nám poslal pán J. Mitana. Text sme neupravovali, kvôli jeho autentickosti a zachovaniu dobovej slovenčiny. Myslíme si, že nepotrebuje ani ďalší komentár.
„Dňa 15ho júla 1904 – práve o polnoci vypukol z ktoréhosi vyše fary v najbližšej blizkosti stojaceho domu požiar – určite sa nevie z ktorého – ktorý zachopil faru i chrám Boží a ešte len 1880 roku dostavaný nový chrám i faru v popol obrátil. Farárovu rodinu zbudili až keď už strecha na fare shorela – farárka s dcérou vybehli von – farár bosí v gaťoch a v košeli zobral matriky a dal ich do pivnice aby neshoreli. Pokial on tie matriky opatril – dotial už aj dvere na fare horeli – . Zvonku ludia volali na farára aby ušiel von, že sa zadusí a shorí. – No ten uchytiac si obuv a svoj vrchný oblek prez horiace dvere prebehnul von – kde už tež dvor plný dymu a plameňove balvány valili sa na všetky strany. V susedstve bolo už všetko v ohni, a síce Vyše fary shorel hostinec vdovy Lilientalky židovky – potom Beločovičov dom a židovská škola – z boku oproti fare domy Ferdinanda Vefreleho, Neumana, exekutora, Deuts-ländra kupca. Niže fary dom Jurka Petríka, evanjel. potom Pecušíka kollára katholíka – Dom cirkevný takrečený Porubiskovec a domy Brezanyiho i Štanglovej. Chrám by sa bol mohol jednou putnou vody uratovať ale sam ohňohasičský komandant iné dal hasiť – len kostol nie. Prečo na vyhrážku farára až keď už vnutornosti kostola započali horeť – dovolil strekač a vo-dy doviesť a chrám brániť ale vtedy už bola strecha bridlicou šiferom krytá – shoreta. Veža spadnutá i zvony zo zvonice spadnuté a porúchané. Boli tri ktoré krásne zvonili.
Farárova dcera Luisa vidiac ako veža letí dole – zamdlela ledva ju k životu židovské ženy priviedli. Jedon židák Braun vidiac tuto hruzu a skazu na skutku zomrel a Ferdinand Vefrelý dostal padúcu chorobu. Škody mal jak farár tak cirkev nehorázne moc.
Cirkev si umienila za stavitela p. Harminca z Pešti zavolať – aj sjednala snim stavbu znovu postaviťsa majucej fary za 18.000 korun – alebo 9 tisíc kolkosi zlatých – a postavenie alebo do poriadku uvedenie chrámu za 16.500 korun alebo 8 tisíc aj kolkosi zlatých.
Zvony ulial šopron-sky zvonolejar Fridrich Teltenhofer, jeden váži 492 kila a druhy 226 kilo. Stali 2532 koruny a boli dňa 20ho Oktobra 1904 slavnostne zo stanice v sprôvode tunajších paneniek a na štyroch koňoch ku chrámu dovezené – pred oltár položené – tam od domáceho farára Ľud. Zambokréthyho pri návale ľudu aj inovercov slávnostne posvätené a na vežu vytiahnuté – odkial krásne svoje zvuky ku cti a sláve Božej vydavajú.
Shorený chrám a fara odovzdali sa od stavitela cirkvi už v jeseň roku 1904.
Farár nechcel z fary von pokial ju nepočali burať – až súc nepokryta – do nej pršalo. Potom už sa presťahoval do školy – kde v školskej sieni býval. Neskoršie s 1 septembrom šiel učiteľ Pavel Ondrčka do pensie – tak potom sa farár presťahoval pokial sa fara postavila do učitelovho príbytku. Novozvolenému učitelovi prenajala cirkev inde bydlisko za ten čas. Farár presťahoval sa do novej fary dňa 23ho Novembra 1904.
Požiar opakoval sa dňa 19ho 7. Vtedy shorela tlačiareň, katholícka škola a celý rad domov až po Váh, kde i mestký dom shorel. Kurátorom cirkve bol mnohovažený muž Ján Pobežal, učitelom Ján Buša z Oravy – z Leštin a kostolníkom bol mnohovaž. muž Ondrej Vavrík, kožušník.“
Dokončovanie stavby evanjelického kostola v roku 1879
Autor: Pavol Makyna
Text o požiari z r. 1904 prepísal a poslal: Július Mitana