PLÁNOVANIE VÝSTAVBY PRIEHRADY MLÁDEŽE (1945-1950)

S energetickým využitím Váhu pri Púchove sa začalo už v 30. rokoch 20. storočia, a to výstavbou vodného diela pri Ladcoch a Dolných Kočkovciach. Stavba sa realizovala podľa plánov, ktoré predpokladali využitie 218 metrového spádu na úseku medzi Žilinou a Komárnom. Rozvoj priemyslu po druhej svetovej vojne, nielen v tomto regióne, sa stal výzvou pre energetikov ako zabezpečiť pre rastúcu výrobu zdroj elektrickej energie. Podnet k výstavbe vodného diela Nosice dali Slovenské elektrárne v Bratislave – oddelenie pre využitie vodných síl. Návrh bol prerokovaný na Povereníctve techniky v Bratislave 7. februára 1947, obhliadka miesta pre stavbu bola vykonaná 27. apríla 1947.

V januári 1948 prerokovalo Povereníctvo (ministerstvo) techniky so zástupcami Povereníctva pre priemysel a obchod, Štátneho plánovacieho a štatistického úradu a zástupcami Energetických závodov na Slovensku termíny plánu výstavby a uvedenia do činnosti jednotlivých štátnych hydrocentrál. Plán výstavby vodnej elektrárne (ďalej len VE) Nosice bol stanovený nasledovne: dokončenie projektu sa plánovalo na január 1949, uvoľnenie stavby pre montáž na apríl 1953, lehota dodávok strojov na december 1952 a lehota uvedenia hydroelektrárne do chodu na jún 1954. V tom istom mesiaci roku 1948 predložila tiež Komisia pre industrializáciu Slovenska Ústrednej plánovacej komisii situačnú správu o priebehu výstavby hydroelektrární na Slovensku v rámci dvojročnice so smelými alebo skôr prehnanými plánmi: začiatok montáže plánovala na október 1951, čiastočné uvedenie do prevádzky na jún 1952 a úplné dokončenie stavby na október 1953.

Fotografia meandru Váhu medzi Považskou Bystricou a Púchovom pred výstavbou priehrady. Na fotografii vidieť dnes už zatopený brigádnicky tábor a v priebehu demontovaný železničný most, na mieste bol vystavaný objekt priehradného múru.

Generálny projekt pre stavbu Priehrady mládeže (ďalej len PM) pri Nosiciach vypracoval Československé stavebné závody n. p. – Stavoprojekt, návrhové stredisko pre vodné stavby Vodoprojekt Bratislava. Na základe toho bolo v auguste 1950 zadané vyhotovenie komplexného generálneho projektu vodného diela vtedajšiemu Hydroprojektu Bratislava. Generálny projekt a rozpočtovú dokumentáciu schválilo v roku 1953 Ministerstvo stavebníctva a priemyslu v Prahe. Projekt výstavby hydroelektrárne vypracovali Dr. Ing. P. Danišovič, Ing. P. Peter, Dr. Ing. J. Chlup a Ing. Holbík. Investorom stavby bolo Riaditeľstvo vodohospodárskeho rozvoja Bratislava a generálnym dodávateľom Hydrostav n. p. Bratislava. Na stavbe priehrady sa v najväčšej miere podieľali mladí ľudia, ktorých postupne vysielal Ústredný zväz mládeže v Bratislave, z toho bol v roku 1949 odvodený aj názov – Priehrada mládeže. Pri výstavbe údolnej priehrady pri Nosiciach sa muselo prihliadať na vybudovanie viacerých objektov, ktoré s ňou či už priamo, alebo nepriamo súviseli. Hlavná časť PM sa skladá z objektov: priehradný múr, vypúšťacie zariadenie, hydrocentrála a odpadový kanál. S vodným dielom organicky súvisia: regulácia Váhu nad a pod priehradným múrom s ochrannými hrádzami, preloženie železnice na trati Púchov – Považská Bystrica (ďalej len PU – PB), preloženie štátnej cesty PU – PB, úprava v zdrži, sanačné úpravy pri PB a Orlovom, presídľovacia akcia. Povereníctvo techniky vypočítalo vo februári 1949 v dlhodobom investičnom programe výstavby vodných elektrární na Slovensku na roky 1949 – 1963 celkový náklad na vybudovanie hydrocentrály pri Púchove na 1 055 miliónov Kčs, z toho 150 miliónov Kčs na presídľovaciu akciu dotýkajúcu sa postihnutých obcí a 100 miliónov Kčs na preložku železničnej trate a ciest. Tento plán predpokladal dokončenie výstavby v roku 1954.

Mladé brigádničky pózujú pri kesóne na titulnú stranu časopisu ŽIVOT, ktorý vyšiel 8. augusta 1952. Na stavbe vodného diela sa pomerne často zastavovali reportéri z rôznych periodík, rozhlasu a televízie.

Poloha priehrady pri obci Nosice bola vybraná s prihliadnutím na plán optimálneho energetického využitia toku, pridržiavajúc sa už vybudovaných a plánovaných stupňov. Miesto výstavby ovplyvnilo vhodne sa zužujúce údolie s príkrymi svahmi, riedke osídlenie a hospodársky takmer nevyužiteľné údolie, miestami až 1 km široké. Výber priehradného miesta ovplyvnilo energetické a topografické hľadisko: vzdutie a poloha nižšie položenej dolnokočkovskej zdrže, železničnej trate a železničného mosta pri Nosiciach, a miesto vhodného odvedenia veľkej vody v čase výstavby priehrady. Vodné dielo sa malo svojou koncepciou riečneho stupňa zásadne líšiť od ostatných, skôr vybudovaných  VD na Váhu s VE na kanáloch. Malo sa jednať o prvý „vysoký“ stupeň na Váhu. Nevyhnutné sondovacie, topografické práce a fotogrametrické merania celého územia budúceho vodného diela sa začali v roku 1947 a dokončené boli až v roku 1950. Prvotný topografický a geologický prieskum neobjavil žiadne závažné komplikácie a len ukázal správnosť rozhodnutia realizovať zakladanie funkčných objektov priehrady na kesónoch, ktoré umožňovali betonáž pod vodou.

Pri prácach v kesóne je veľmi dôležité dodržiavať správny postup dekompresie, inak hrozí pracovníkom tzv. kesónová choroba, ktorej následky bývajú až smrteľné. O problémoch pri práci s nimi v Nosiciach sa v archívnych materiáloch, ale ani nikde inde, nedozvedáme. Z rozprávania pamätníkov sa však dozvedáme, že „…v kesónoch tu zomrelo veľa ľudí… bolo ich viac ako 30, väčšinou sa jednalo o väzňov, ktorí tu pracovali.“

Prvá vrtná sonda bola založená v novembri 1947 na zvýšenej terase nad železnicou na pravom brehu Váhu v katastri obce Nimnica. Na zasadaniach Miestneho národného výboru (ďalej len MNV) v Nimnici na prelome rokov 1947 a 1948 vystúpil aj Ing. František Smrček[1], ktorý všetkých zhromaždených a dotknutých ľudí oboznámil s účelom projektových prác, druhom prevádzaných prác a požiadal zástupcov obce a majiteľov pozemkov o súhlas zahájenia vrtov. Vlastníci pôdy následne udelili súhlas, ale požiadali Ing. Smrčeka, aby boli diery, ktoré vzniknú pri sondovaní, zasypané štrkom a pokryté hlinou.

Ing. František Smrček (1891 – 1959): od roku 1932 viedol výstavbu vodného diela v Dolných Kočkovciach, od r. 1940 v Ilave a od r. 1949 vodné dielo Nosice (Priehrada mládeže). Súčasne pôsobil ako poradca pri mnohých ďalších vodných stavbách.

V tom istom čase začali vychádzať aj prvé povolenia k prípravným prácam. Dňa 8. januára 1948 MNV v Nimnici oficiálne povolilo vŕtacie práce na pozemkoch obce Štátnej stavebnej správe pre rekonštrukciu hydrocentrály v Ladcoch. Tá v rovnaký deň napísala Okresnému národnému výboru (ďalej len ONV) v Púchove: „…v zmysle rozhodnutia Povereníctva techniky č. j. … zo dňa 7. októbra 1947 zahajujeme sondovacie práce pre vypracovanie projektu využitia vodnej energie Váhu pri Nosiciach a to v prvom rade v profile projektovanej priehrady u Nosíc.“ Ďalšie povolenie, ktoré vydalo Povereníctvo techniky v marci 1948 zahŕňalo: právo vstupovať na cudzie pozemky, prevádzanie sond, geodetické zameranie a stavbu budov, skladísk, laboratórií a i.

Pohľad z dreveného tábora pre brigádnikov smerom na svah, kde „vyrastajú“ nové budovy pre zamestnancov výstavby vodného diela, ktoré sa od r. 1959 využívali na kúpeľné účely.

Celkovo sa vyhĺbilo až 5 000 m geologických sond, tunelov a šachiet na niekoľkých miestach. Geologické vyhodnotenie prieskumu vykonával Štátny geologický ústav v Bratislave. Pri projektovaní a výstavbe vodných diel je dôležité prihliadať na vplyv seizmických otrasov a pohybov. Na Považí je v histórii zdokumentovaných niekoľko zemetrasení, napr. v rokoch 1348, 1443, 1613, 1786, 1858. V statickom riešení VD Nosice sa o vplyve seizmických otrasov neuvažovalo, pretože opakované zemetrasenia v tejto oblasti zrejme nenadobudnú takú intenzitu, aby mohli ohroziť bezpečnosť PM. Geologickí znalci už v decembri 1949 vydali vyhlásenie, podľa ktorého priehradné miesto nie je zvolené po geologickej stránke najvýhodnejšie, jeho poloha bola najskôr určená z energetických a stavebno-prevádzkových dôvodov. V posudku bolo odporúčanie, aby sa so stavbou nezačalo skôr, kým budú vykonané ďalšie prieskumné práce, ako napr. zaťažovanie a šmykové skúšky útvarov skalného podložia, zistenie modulu pružnosti, prieskum priepustnosti a možnosti injektáže základov. Potrebné podklady zisťovali skúšobné ústavy za účasti geológov, pracovníkov vysokých škôl a expertov. Zároveň sa stanovili ďalšie pokusné vrty v pravom a ľavom zaviazaní priehradného múru do svahov údolia. Bolo vykonaných ďalších 29 vrtov v celkovej dĺžke cca 1 000 m. Výskum bol  doplnený dvomi štôlňami 2,5 x 2 m. V ľavom svahu sa štôlňa „vyvŕtala“ na kóte 285,00 m. n. m. 60 m dlhá. Štôlňa na pravom brehu bola na kóte 275,00 m. n. m. s dĺžkou 37 m. Približne v strede údolia bola vyhĺbená šachta s rozmermi 5 x 5 m až na skalné podložie na kótu 257,27 m. n. m.

Zakladanie larsenovej steny (štetovnicová stena z tzv. larseniek). stavebný a konštrukčný prvok z oceľových profilov, z ktorého sa baranením zostavuje štetovnicová stena na zamedzenie zosuvu pôdy alebo aj vniknutiu vody. Pri stavbe Priehrady mládeže sa využívali vo veľkom množstve.

V máji 1950 geológovia usúdili na základe prieskumu, že stavbu VD je veľmi ťažké umiestniť na plánované miesto. Preto bola os priehrady posunutá o 72,5 m v smere toku rieky v riečnom kilometri (ďalej len rkm) 205,0. Dôvodom bolo nerovnomerne stlačiteľné podložie v pôvodne plánovanej lokalite, styk súvrstvia slieňov so zlepencami na ľavej strane a s pieskovcami na pravej strane. Našla sa nová poloha, kde mali byť objekty hydrocentrály a vypúšťacieho zariadenia založené na rovnorodom podloží.

Fotografia starého železničného mostu medzi Nosicami a nimnickým brehom Váhu a zakladanie prvých pilierov pod ním.

Geologický prieskum bol vykonávaný aj v miestach plánovaného odpadového kanála v smere od hydrocentrály. Vrty boli hĺbené vo vzdialenosti 100 m od seba striedavo na ľavej a pravej strane, spolu 80 vrtov v celkovej dĺžke 1 283 m. Pri pokusnom vŕtaní v novej ose pri železnici sa našla skala vo výške 8,6 m nad plánovaným dnom kanála, ktoré malo byť na kóte 252,2 m. n. m. V ďalšom prieskume bola zistená skala v celej trase smerovania odpadových vôd. Aj z tohto dôvodu bolo nutné vyhĺbiť odpadový kanál čo najbližšie k obci Nosice, a teda čo najbližšie k železnici. Sieť vrtov bola doplnená o dve kopané sondy na 0,65 km a 2,40 km do hĺbky 7 a 6 m s rozmermi 3 x 5 m na zistenie ťažiteľnosti skaly.

Tzv. Korčekový bager na koľajách, ktorý slúžil ako rýpadlo pri vyhlbovaní a premiestňovaní zeminy a štrku.

Autor: Pavol Makyna

ZDROJ:

1. MAKYNA, Pavol: Výstavba „Priehrady mládeže“ Púchov – Nosice v rokoch 1949-1958. In: Historický zborník MS. Vydavateľstvo Matice slovenskej: Martin, 2012, s. 36 – 48.

2. MAKYNA, Pavol: Výstavba Priehrady mládeže. In Pamiatky a múzeá,  2012, roč. 61, č. 2, s. 29 – 34.

3. MAKYNA, Pavol: Výstavba vodného diela Nosice (Priehrada mládeže 1949-1958). Diplomová práca. Bratislava : Katedra histórie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 2011, 96 s.


This entry was posted in ARCHITEKTÚRA, HISTÓRIA. Bookmark the permalink.

Comments are closed.